Možno to súviselo s pohrebom, ktorý som v sobotu absolvoval, možno s prepracovanosťou, možno som mal opäť takú tú zádumčivú náladu. A tak, zatiaľ čo svet oslavoval nádhernú olympijskú ideu, ja som sa vytratil pred dom a ticho premýšľal. Tie myšlienky boli chmúrne. Ospravedlňte, prosím, moju potrebu vysloviť ich.
Dva týždne sme sledovali najlepších športovcov v ich úsilí získať olympijskú medailu, alebo sa aspoň zúčastniť na tom veľkolepom športovom sviatku. Dva týždne sme tlieskali tým najlepším. Komu sme to vlastne tlieskali? Športovcom, ktorí dokážu to, čo my nedokážeme. A dokážu to citius, altius, fortius – teda rýchlejšie, vyššie a silnejšie – než my, obyčajní smrteľníci. Je povznášajúce k niekomu vzhliadať. Je dobré nechať sa inšpirovať.
Mne však v ten nedeľný večer prišli na myseľ ľudia, ktorým nikto netlieska. Nikto ich neobdivuje. Nikto si z nich neberie príklad. Ľudia, o ktorých existencii vieme len veľmi málo. A predsa žijú na rovnakej planéte ako my. Ich kontinenty si niekto dokonca dovolil namaľovať na olympijskú vlajku, aby vyjadril, že aj oni sú súčasťou olympijskej myšlienky. Hoci, treba povedať, že ich osud napĺňa ono olympijské heslo naozaj len paradoxne. Ich „rýchlejšie“ znamená zomrieť skôr než my, ich „vyššie“ vyjadruje túžbu aspoň postaviť sa a ich „silnejšie“ predstavuje neuhasiteľne mocnú túžbu aspoň jeden deň svojho krátkeho života necítiť hlad.
To ostatné je už dobre známe. Na svete v súčasnosti hladuje takmer 850 miliónov ľudí, 200 miliónov detí trpí podvýživou a takmer 50 miliónov z nich je úplne zoslabnutých. Jedenásť miliónov detí zomrie ročne v rozvojových krajinách na následky hladu a bežne liečiteľných chorôb. A nakoniec, 15 000 detí zomrie denne od hladu. Len počas tých dvoch hodín záverečného ceremoniálu ich zomrelo takmer 1 300.
Nevysvetľujte si to zle. Olympijská myšlienka je pekná vec. Šport mám rád. Aj hokejistom som poctivo držal palce. Len sa mi akosi zdá, že to všetko je málo.
Máte pravdu, vy s tým nemôžete urobiť vôbec nič.
Rovnako, ako s tým nemôžem urobiť nič ani ja.
A to je práve tá tragédia.
Tragédia tých ľudí.
Alebo naša?
P.S. Ešte raz sa ospravedlňujem. Dúfam, že som vám príliš nepokazil dojem z nedeľňajšieho zážitku.
