Včera bolo 29. marca (mimochodom, mal som meniny). Bez jedného mesiaca presne pred 9 rokmi som videl Schindlerov zoznam prvýkrát. V kine Istrochem v Bratislavskej Karlovej vsi. S uslzenými očami a vedomím, že "kto zachráni jedného človeka, zachráni celý svet" som si sadol do auta a vybral sa domov. Vyšiel som z parkoviska, prešiel cez električkovú trať, zaradil dvojku, trojku... a ubral plyn. Predo mnou horela cesta. Ešte ďalej horelo auto. Šľahali z neho plamene. V tesnej blízkosti stáli asi štyria-piati ľudia. V smere od Devína i v smere z centra mesta stáli policajné autá (už si nepamätám či dve alebo tri). To bol jediný dôvod, prečo som nezastavil. Veď pomoc tam už bola...
Bolo to presne 29. apríla 1996. V priebehu nasledujúcich dní som sa dozvedel, že v tom aute zhorel akýsi Róbert Remiáš. Nepoznal som ho. Videl som len jeho auto, ktoré sa mu zmenilo na rakvu.
Včera večer som vôbec nemal chuť Schindlerov zoznam vidieť. Mal som toho veľa. Niečo po desiatej som si však predsa len prisadol ku svojej žene a nechal sa unášať dejom filmu. "Kto zachráni jedného človeka, zachráni celý svet."
Už takmer deväť rokov ma prenasleduje otázka: "A platí to aj opačne? Kto zabije jedného človeka, zabije celý svet?"
