Počúvam mp3 prehrávač, prešľapujem z nohy na nohy, lebo je -4°C a vietor ma bičuje po tvári ako za trest. A pritom si nepamätám, aby som mu niečo urobil a to mi pamäť slúži fakticky na výbornú. Teda dúfam.
No stojím si tak na chodníku a počúvam pesničku, keď tu zrazu sa pri mne z čista jasná zjavila staršia pani a niečo vraví. Najprv som si myslel, že je nemá, lebo len otvárala ústa a nič som nepočul. Potom som sa spamätal, dal som dole slúchadla a počul som koniec vety: „...na druhý.“ Ako slušne vychovaný mladý študent som iba súhlasne prikývol, že: ´ Áno tetuška, súhlasím s vami, aj keď neviem, o čom točíte. ´ Potom tú vetu zopakovala ešte raz, zrejme si uvedomila, že som ju nepočul, lebo som prikyvoval, akoby som dostal do krku tik.
„Koľko áut tadeto každý deň prejde a ja sa nemôžem ani z jednej strany chodníka dostať na druhý,“ zopakovala milučká pani.
A vtedy som si to uvedomil. Naozaj má táto tetuška pravdu. Pred pár rokmi tadeto určite viedla nejaká poľná cestička a naši pradedovia a prababky sa po nej premávali len pešo. Na chrbte mali seno alebo drevo (samozrejme, kto čo vládol odniesť)alebo iné potrebné suroviny pre život. Boli vysmiatí. Rozprávali si príbehy alebo len tak nejaké pletky. Ale určite nebolo nikomu lepšie ako im. Samozrejme, ako išla doba ďalej, aj mozgy mladých ľudí smerovali hore. Pár ľudí si všimlo, že niektoré zvieratá (ako napr. kone) sa správali veľmi čudne, keď im na chrbát niečo položili. Tak sa vymenil chrbát človeka, za chrbát zvieraťa. Samozrejme, že ľudia boli radi a chrbty ich už boleli omnoho menej. Lenže to by sme neboli my ľudia, keby sme sa uspokojili iba s koňmi a tak pár nadšencov spojilo hlavy do kopy a dumali, dumali...až prišli na auto. Klasické koníky vymenili železné kone pod kapotou. Každý bol rád, že už nemusí nič vláčiť na chrbte, dokonca, že nemusí kráčať vedľa koňa, ale že si pohodlne nasadne do auta a ide, kam ho srdce a rozum ťahá (niekoho ešte stále do krčmičky:).
A dnes tu máme toľko áut rozličných farieb, značiek, veľkostí, až sa niekedy nevieme rozhodnúť, aké auto by pre nás bolo výhodné. Ideme sa pred susedom vyťahovať, že: ´ ja mám krajšie auto, ja mám výkonnejšie, ja zasa najlacnejšie... ´. A už nie sme takí vysmiatí a možno dokonca ani šťastní.
Teda, táto zlatá tetuška má v niečom pravdu. Ak to takto pôjde ďalej, na tú druhú stranu cesty sa už možno ani nikdy nedostaneme...
A ako to už zvykom býva, skúsim jeden vtip, ale fakt iba skúsim:
Idú dvaja kovboji na koňoch. Zastanú pred krčmou a jeden hovorí druhému:
- Ako si mi tie kone potom rozpoznáme?
- Ja svojmu useknem chvost.
Idú ďalej a jeden hovorí:
- Ten tvoj kôň bez chvosta ide rýchlejšie. Useknem chvost aj môjmu.
Zastanú pred krčmou.
- Ako si rozpoznáme kone?
- Ja svojmu useknem aj nohu.
Cválajú po púšti a jeden hovorí:
- Ten tvoj kôň bez jednej nohy ide rýchlejšie. Useknem nohu aj môjmu.
Takto to ide ďalej až kým sa kone iba kotúľajú. Dokotúľajú sa ku krčme a znova sa pýta jeden kovboj:
- A ako si mi tie kone teraz rozpoznáme?
- Ja mám nápad. Môj je biely a tvoj čierny.
