V lete je to veľmi osviežujúce, ale v zime? Nabehnú vám po tele zimomriavky a vy, ak ste miernejšej povahy, pritiahnete si šál bližšie ku krku a z nohy na nohu prešľapujete. Alebo ste drzejší a tej dotyčnej osobe poviete, aby nedýchal jeho chladný, možno aj smradľavý dych, na váš, konečne po dlhom čase umytý krk alebo mu poviete, aby vôbec nedýchal. On, ak je slabšej povahy, tak prestane dýchať, potom z modrie a odpadne, ale vás to už nezaujíma. Alebo je tiež drzejšej povahy a pošle vás...kam by ste nikdy nechceli ísť, lebo máte peknú voňavku a tam by sa tá vôňa stratila.
Teda stojíte na zastávke samých drzých ľudí a konečne po dvoch týždňoch ste sa vybrali domov a veľmi sa naň tešíte. Po dvadsať minútovom meškaní konečne dorazí autobus. Samozrejme, inštinkt človeka, tlačiť sa čo najbližšie k dverám autobusu, je tam asi teplo. Celý ten dav vás strhne a idete s ním k dverám s nádejou, že tentoraz prežijete nápor na vaše prsia a veríte, že nedýchate naposledy. Dvere autobusu sa otvoria, vybehne šofér a kričí do davu: „Berieme len do najvzdialenejších miest.“ S radosťou na duši a so širokým úsmevom sa začnete pretláčať cez ten dav, veď bývate najďalej, ale narazíte na prvý problém. Nikto sa vám nechce ustúpiť, pretože zrazu každý cestuje čo najďalej. Začnete kričať, že práve vy bývate najďalej a, že ste starší, máte prednosť alebo, že bývate ešte ďalej ako ide autobus, no nik si vás nevšimne. Zosmutniete alebo sa nazlostíte, ale nepomôže vám to, tak sa stiahnete a tlačíte sa ďalej s davom. Konečne príde na vás rad a vy môžete nastúpiť. A príde ďalší problém. Kúpite si lístok, otočíte sa s pokojným úsmevom na tvári, že si konečne sadnete a zrazu vám zamrzne úsmev. Všetky sedadlá sú obsadené a v uličke je toľko ľudí, že vy už nemáte kam ísť, teda stojíte hneď pri šoférovi. Prebehne vám celý život pred očami, lebo si uvedomíte, že najbližších pár hodín budete stáť v preplnenom autobuse. Keď sa s tým idete konečne zmieriť, zrazu vám pri uchu zakričí známi hlas. „Potlačte sa trochu ďalej...v strede je ešte veľa miesta...“ Snažíte sa teda posunúť, ale nedá sa. Tak sa tlačíte v uličke spoločne s mladou slečnou a trošku postarším pánom a snažíte sa nemyslieť na to, že máte pokazený celý deň.
Zažil to už niekto? Určite áno.
Tí, ktorí to už zažili a nie len raz, vedia o čom vravím a určite len pokývali hlavou. A tí, čo to nezažili, zasmiali sa.
OTÁZKA: Prečo sa dejú také veci, prečo si niektorí ľudia neuvedomia, že ak prídu poslední na nástupište, tak aj ako poslední by mali nastúpiť. Ak to môže fungovať niekde inde, prečo nie aj na Slovensku? Hmm? A pritom sa ideme opičiť po iných štátoch.
Takže nakoniec sa mi na jazyk tíska ODPOVEĎ: Buď si kúpim vlastný autobus alebo prestanem jazdiť domov. Alebo prídem na nástupište už 5 hodín pred odchodom môjho autobusu. Alebo sa preorientujem na totálneho flegmatika s pevnými nervami a silným žalúdkom.
A úplne nakoniec ma napadol vtip:
Stretnú sa dve kamarátky v preplnenej MHD.
Jedna kričí druhej. „Asi budem tehotná.“
Druhá sa pýta. „A s kým?“
Prvá odpovedá. „Neviem, nemôžem sa otočiť...“
