Pre občana nie je až také zložité postrehnúť skutočnosť, že okrem témy nového koronavírusu, sa v posledné dni médiá veselo venujú aj témam záverečných vysokoškolských prác. Presnejšie povedané, ich kvalite a úrovni. Nemôžeme mať ani za zlé skrachovanému politikovi, že si po nociach lustruje svojich protivníkov, resp. ľudí, ktorých nemá rád. Jeho nástrojom sa stali bakalárske a diplomové práce vysokoškolských absolventov prechodne pôsobiacich v ústavných funkciách Slovenskej republiky. Aký význam má celá kauza okrem sledovanosti tak prepotrebnej pre bulvárne médiá?
Najskôr si však musíme odpovedať na základné otázky, čo politik v ústavnej funkcii nemá. Nemá klamať, podvádzať a správať sa korupčne. Pod korupciou sa rozumie spravidla prijímanie úplatkov v peňažných a materiálnych plneniach, zvýhodňovanie známych a spolustraníkov (klientelizmus) a zvýhodňovanie rodinných príslušníkov a blízkych osôb (nepotizmus). Samozrejme, že politik tiež nesmie zabúdať na svoje predvolebné sľuby adresované občanom-voličom.
Náš obľúbený šprt (knihomoľ) našiel vážne nedostatky v bakalárskej práci a práci diplomovej osôb, ktoré sú vo vysokej politike, čím vyvolal celospoločenskú mediálnu diskusiu o vykrádaní duševného vlastníctva, kopírovaní písomných prác iných, plagiátorstve i o oprávnenosti používania akademických titulov niektorými politikmi. Áno, klamať a podvádzať sa nemá nielen v politike, ale ani pri vysokoškolskom štúdiu.
Médiá i diskutéri rôznych politických táborov sa, či už zámerne alebo z nedbanlivosti, venujú len bakalárskym, diplomových a rigoróznym prácam, pričom emotívne polemizujú nielen o oprávnenosti autora nekvalitnej práce zotrvať vo vysokej ústavnej funkcii, ale i o mechanizme odoberania akademických titulov.
Hodnotenie absolventa vysokej školy len na základe jeho záverečnej písomnej práce však nie je vôbec fér. Opätovne opakujeme: klamať, podvádzať a odpisovať práce iných sa nemá. Avšak musíme zdôrazniť, že záverečné hodnotenie absolventa vysokej školy pozostáva z viacerých hodnotených skúšok vykonaných pred štátnou komisiou, pričom obhajoba záverečnej práce samotná je len pätinou, šestinou, sedminou... celkového hodnotenia absolventa, ktoré je uvedené vo vysvedčení o štátnej skúške. Zabúdať na tieto skutočnosti a účelovo zdôrazňovať len nedostatky záverečnej písomnej práce, je skutočne nefér. Nezabúdajme na to, že študent okrem záverečných štátnych skúšok absolvoval aj desiatky semestrálnych skúšok, zápočtov, písomných semestrálnych a zápočtových prác.
V žiadnom prípade si nedovoľujeme obhajovať absolventov, ktorí sa dostali k akademickým titulom nekvalitnými záverečnými prácami, avšak pri polemike o mechanizme ich odoberania je potrebné zvažovať všetky ostatné podmienky a kritéria, ktoré musel absolvent splniť pre priznanie akademického titulu.
Nebolo by určite správne, keby na úsilie o nápravu chýb v systéme sme nazerali len cez etické zlyhania politikov a v rozhodnutiach skĺzli do špirály absurdít.
