Keď sme zaparkovali, preštrikovali sa tým bláznivým námestím na jednu z hlavných tried a zohnali si miestnu menu, kúpili sme si v albánskom fast foode byrek. Albánske fastfoody sú úplne báječné. Byrek bol tvarohový, nepresolený, z čerstvého vynikajúceho sťaby lístkového cesta, sedeli sme na múriku, jedli a pozorovali ruch hlavného námestia. Piťo má odjakživa lepšie vyvinutý zmysel pre detail. Trúsiac kúsky lístkového cesta po chodníku a prežúvajúc mi hovorí - „Všimol si si?“. „Čo?“ – ja na to. „Sme tu jediní dvaja chlapi v kraťasoch“. A vážne. V celej tej pestrofarebnej mase ľudí som nemohol nájsť nikoho ako my. V šlapkách naboso a v šortkách. Všetci chlapi, všetci do jedného, mali na sebe dlhé nohavice. Tesiláky, ľahké plátené, bavlnené. Všetko vyžehlené puky, poltopánky, košieľky. Boli sme očividne jediní dvaja turisti kam oko dohliadlo a aj keď to na nás museli všetci tí domáci zďaleka vidieť, nevenovali nám žiadnu pozornosť. Popíjali kávu, bavili sa medzi sebou, pofajčievali, prechádzali sa nenáhlivým krokom. Ja neviem, ako to v Korce vyzerá cez týždeň, ale onú nedeľu, napriek tomu, že teplomer ukazoval niekoľko stupňov cez tridsať, všetci chlapi aj chlapci mali dlhé nohavice. Tržnica fungovala. Oproti tržnici pozdĺž autobusového nástupišťa asi dvadsať predávajúcich predávalo banány. Úplne rovnaké banány za úplne rovnakú cenu. „Sa niekde zrútil kamión s banánmi, alebo čo?“ – špiritizoval Piťo, keď sme vstupovali do tržnice. Tam to bolo pestrejšie. Tam sa dalo kúpiť hádam všetko. Od tričiek a tenisiek značiek ABIDAS, ADIADS, ADDIAS a rôznych iných prešmyčiek a zámeniek až po traktory.
Nás najviac zaujalo oddelenie destilačných prístrojov na samohonku. Medené, nerezové aj pozinkované kotlíky, chladiče a celé aparatúry zaberali pol malého námestíčka v uličkách tržnice. Hneď vedľa predávali domáci výrobcovia tabak. Tabakové listy, ale väčšinou už namiešaný, narezaný cigaretový tabak, všetko ležalo na veľkých hromadách na pultoch stánkov, prípadne rovno na zemi a popri tom plné igelitové vrecia bielych dutiniek, len naplniť a pripáliť. Albánska vláda očividne ešte nehodlá kolkovať cigarety a alkohol. Mali sme len jednu lyžicu a museli sme jesť expedičnú polievku na striedačku, tak sme sa rozhodli nejakú si na tržnici kúpiť. Nebolo ťažké nájsť stánok s riadom, ale menej ľahké už bolo vysvetliť, že nechceme kompletný príbor, ani šesticu lyžíc, ale len jednu. Albánka to po chvíli dohadovania vyriešila jednoducho, predala nám jednu za cenu šiestich, aspoň tak nám to pripadalo, keď sme si prerátali výdavok z bankovky. Darmo, mal som sa najprv naučiť číslovky, v tomto zjednávaní ceny som zjavne ťahal za kratší koniec lana.
Z Korce sme vyrazili tesne po začiatku siesty. V meste zavládol kľud a ticho, tak, reku, nebudeme rušiť a padáme. Hneď za mestom sa cesta púšťa cez hory.Len čo sa vyšvihne pár metrov nad údolie, naskytne sa vám jeden z najzaujímavejších pohľadov, ktorý je pre Albánsko typický a jedinečný. Betónové bunkre.
Sú všade, sú ich desiatky vo vašom zornom uhle a tisíce v celej krajine.
Za Korce sme ešte neboli na ten pohľad zvyknutí, bolo to čosi úžasné. Odbočili sme z cesty a urobili si offroad jazdu pomedzi ne. Preliezli sme zopár z nich ako malí chlapci.
V ďalších dňoch sme ich videli všade, na plážach,
na cintorínoch, pri kostolíkoch, dokonca prestavané na kaplnky,
na všetkých svahoch okolo ciest, ale nikdy už na nás nezapôsobili tak masívnym ohurujúcim dojmom, ako keď sme vyšli z údolia nad Korce. Bunkrov je 800 000, teda na štyroch Albáncov jeden.
Čo sme ale nidy nedokázali pochopiť, bol smer očakávaného útoku. Strieľne mieria úplne všetkými smermi.Možno to má nejakú vnútornú logiku, možno stačilo podľa momentálnej bojovej situácie len prebehnúť do toho správne otočeného bunkra. Ktovie. Život sa komplikuje, keď si nikdy nemôžte byť istý, kto je váš priateľ a kto nepriateľ.
