Po dvoch dňoch pobytu na macedónskej strane hraníc sme sa cítili aklimatizovaní, splývajúci s miestnymi, úplne balkánski.
Tá lenivá, nenútená nonšalantnosť domácich bola veľmi nákazlivá. Keď večer spŕchlo, my sme zaliezli do stanu, oni sa šli poprechádzať v daždi. Evidentne sa z neho vytešovali. Keď sme opúšťali kemp, skupinka mladých ľudí si rozložila grilovanie presne v strede panelovej cesty, ktorou sme potrebovali vyjsť . S ľahkou samozrejmosťou nám pokynuli, že ich máme nejako obísť cez lúku pomedzi stromy, karavany a stany a my sme s rovnakou samozrejmosťou tento manéver vykonali. Klídek, nič sa nedeje. Čas sa spomalil, sopka v Piťovi driemala hlboko pod povrchom a nevysielala ani len úzky signálny prúžok dymu. Nikto nikde nezvyšoval hlas, vodiči neukazovali žiadne gestá, k hraniciam sme to mali pár kilometrov.
Hranica je pomyselná čiara, obvykle ju nevidíte. Albánsku vidno z diaľky. Je tvorená prvou líniou betónových bunkrov, ktorá sa začína hneď za kláštorom St. Naum, kde pôsobili aj Cyril a Metod,
mimochodom, veľmi pekné miesto, nevynechajte ho, keď budete mať cestu okolo. Macedónska strana hraníc pôsobí dosť vojensky. Závory, uniformy, presklené kukane, odmerané pohľady, vážnosť, čakanie. V čase nášho prechodu sme boli jediní, ale počkali sme si. Poobzeral som si plagáty z kampane nabádajúcej albáncov a macedóncov odovzdať, alebo aspoň nepoužívať zbrane.
V Albánsku je údajne zbraň v domácnosti väčšou samozrejmosťou ako televízor, alebo chladnička. Pri krádeži v roku 1996 sa stratilo cez pol milióna strelných zbraní a čierny trh ich vľúdne pohltil. Kalašnikov sa vtedy predával za 5-20 dolárov. Na spomínanom plagáte bola dedinská svadba, nevesta v bielom a mladík s revolverom v ruke práve hodlajúci vybaviť si to so svojim úspešnejším sokom v láske.
Obdržali sme pasy, závora sa otvára a my sa pripravujeme na albánskych colníkov. Očakávame samopalníkov, zátarasy, betón, oceľ. Z myšlienok nás vytrhne hvizd a výkrik „Hej! Hej!“ za nami. Obzrieme sa cez plecia. Z úzkeho pásika tieňa unimobunky pár metrov od cesty sa odlepí chlap v uniforme a zrkadlovkách. Práve sme previedli násilný prechod albánskych hraníc. Piťo zaradí spiatočku a cúva asi 20 metrov, chlapík nám naznačí rukou, kde máme odstaviť auto a vystúpiť. Nezdá sa naštvaný, skôr naopak. Kým si jeho kolega v bunke zapisuje naše pasy, čítame si cenník poplatkov. 10 EUR na osobu za vjazd do krajiny, občania členských štátov EU 5 EUR, Poliaci a Slováci zadarmo. So spýtavým pohľadom k colníkovi ukážem na tento riadok. Kamarátsky sa uškrnie, zakliesni si v jednoznačnom geste prsty svojich rúk a povie: „Slovakia, drug“ . Nazval nás priateľmi a to sme pred chvíľou neuznali nezávislosť Kosova. Ktovie, či ho to vôbec zaujíma.
Obdržali sme pasy a potvrdenku na auto, aby sme s ním mohli aj opustiť krajinu a môžme pokračovať. Na colnici je ticho a kľud, Zo studne pri ceste čerpadlo čerpá prúd vody a ten sa rozlieva po asfalte. Colník s rukami za opaskom stojí v strede cesty a díva sa, či sa ešte z macedónskej strany niekto neodhodlá.
Osmeľujem sa, beriem bedeker a idem sa opýtať na výslovnosť aspoň tých pár fráz, čo sú uvedené v ňom. Pred cestou som si síce objednal aj zaplatil albánsko-nemecký slovník aj CDčko s výslovnosťou, ale internetové obchodovanie tentokrát zlyhalo.
Prichádzam k colníkovi od chrbta, poklepem ho po ramene a s prstom na príslušnej fráze sa pokúsim prečítať : „Mir ditta“ , dobrý deň. Colník okamžite pochopí a opraví ma „Mmir diitta“ . Opakujem so zmeneným prízvukom a zrkadlovky súhlasne prikývnu. Sledujúc môj ukazovák predčítava jednu frázu za druhou a ja to s menším, či väčším úspechom opakujem. Piťo zblízka sleduje tento rýchlokurz albánčiny a colník ochotne dôjde až po číslovky. Myslím, že sa celkom baví, ale z akejsi vrodenej snahy neobťažovať priveľmi, balím bedeker. Dnes už viem, že číslovkami som mal začať. Každý má svoje metódy komunikácie v novom prostredí. Ja som sa v Albánsku naučil, že najdôležitejšie je okrem poďakovania a pozdravu vedieť položiť otázku „koľko?“ a dokázať porozumieť odpovedi. Lenže rýchlokurz albánčiny z mojej viny práve skončil. Poďakujem sa „Faleminderit, mirupavshim“ a zberám sa odísť. Z akejsi uvoľnenosti, ktorá tu celý čas vládne nastavím dlaň v geste „high five“ a colník bez zaváhania tľapne mňa a v zápätí Piťa. Sme tu vítaní, môžme ísť.
