Na ceste z Gjirokastru do Sarandy slnko pražilo akoby to už bola jeho posledná príležitosť. O kvalite ciest na juhovýchode Albánska by sa dal napísať špeciálny článok. Hlavná dopravná "tepna" k pobrežiu miestami rozbitá, miestami zmenená na stavenisko plné strojov, pokrývala naše auto vrstvou prachu. Jemnučký piesok, čiastočky ílu a vápencový prach plynule prepúdrovavali každé spotené miestečko na našich telách.Aspoň sme sa neleskli. Ale veľmi sme to miesto chceli nájsť. Trikrát sme sa pýtali, dvakrát sme sa museli vrátiť, kým sme odbočili na tú správnu cestu,
ktorá svojim vzhľadom vôbec nedávala prísľub turisticky atraktívneho cieľa. Len popolavozelenú vegetáciu vystriedala sýtejšia zeleň a hrádza, na ktorú sme o chvíľu vyšli, ohraničovala neveľkú vodnú nádrž.
Z domčeka na hrádzi na nás vyskočila minulosť. Dedko s revolverom v púzdre na opasku, už len odznak závodnej stráže mu chýbal. Pripadal mi, akoby mu ešte nestihli oznámiť, že Enver Hodža je už po smrti, a že v Albánsku už majú tú, "čo už sa dá robiť, demokraciu". Zbežne si nás prezrel, predal nám vstupenky a pustil nás ďalej.
Vegetácia hustla a zelenela, vzduch bol čoraz dýchateľnejší a vlhší a po tom, čo sme na malom parkovisku odstavili auto, sme sa už uberali lesíkom. Šum stromov, štebot všakového vtáctva a zurčanie, žblkanie a klokot vody boli hojivým balzamom pre naše napol ugrilované telá aj duše. A zakrátko, sme v tieni stáročných dubov
objavili prameň. Lenže to nebol len tak hocijaký prameň. Bol to superprameň, otec všetkých prameňov.
Valil sa z hĺbky (to som si zistil na infotabuli) 60 metrov.
s výdatnosťou ôsmich kubíkov desaťstupňovej krištáľovo čistej vody za sekundu. Nemuseli sme stáť v rade na vyhliadku, nemuseli sme počúvať krik školákov na výlete, ani zvolania typu "Jé, Terezo, podívej, jak je to hezký! Pepíku, kde je táta? Že oni zůstali s Frantou u bufetu?". Jednoducho sme v tom chráme prírody stáli sami a vyjavene pozerali, ako modrý prameň so zelenými okrajmi vytvára ihneď rieku smerujúcu v klenbe stromov smerom k hrádzi, na ktorej v domčeku už opäť určite pokojne driemal albánsky komunista.
Piťo si sám pre seba, akoby ani nechcel hlasom rušiť tento výjav, len tak polohlasom, pološepotom opakoval: "Takoj rieka... Takoj rieka..." (Pre čitateľov s rodiskom západnejšie ako Štrba, takoj, znamená ihneď, hneď, zaraz, okamžite)
A tento názov tomu miestu v našich rozhovoroch aj prischol - Takoj rieka.
Bol to obrovský kontrast po tom trmácaní v horúčave a prachu. Asi ako prvé pivo po priateľskom futbalovom zápase. Ako možnosť konečne si sadnúť po ceste Praha - Košice, strávenej na chodbičke preplneného vlaku, ako úľava po tabletke proti bolesti zubov, milosrdné ticho, keď sused vypne cirkulár. Možno sa tento kontrast podpísal na tom, že sa mi Syri I Kalter, v preklade Modré oko, zapísalo do srdca ako najkrajšie miesto na svete. Ktovie.
Ale jedno som si o tomto mieste ešte zistil. Za totality tam verejnosť nesmela. Miesto si vyhradili len komunistické špičky na svoje šašliky, pikniky, guľášiky... Takže to asi nebol len ten kontrast, pre ktorý považujem toto miesto za skvost. A určite nie som sám.
