Musíte prejsť cez hory,
dívať sa do priepastí a údolí pod sebou,
obdivovať skalné velikány na horizonte,
kľučkovať po ceste úzkej ako telegrafná páska
a kľukatej ako zdôvodnenia majetkových pomerov.
A musíte prísť do Korce.
To bolo prvé väčšie albánske mesto, do ktorého sme vošli. Piťo podľa hustnúcej premávky a veľmi sporadického značenia citlivo vyhľadával centrum.Potrebovali sme zohnať bankomat a nejakú albánsku hotovosť. Trúbenie a potrubovanie sa ozývali čoraz častejšie, už sme sa posúvali v dvojstupe,v trojstupe, pomaly v štvorstupe, keď sme vošli na námestie. Autá, tu by som mohol rovno povedať, mercedesy, lebo okrem dvadsať až tridsaťročných reprezentantov tejto značky ste tu na nič iné takmer nenarazili, prichádzali spredu zprava, zozadu - zľava aj zprava, a aj z oboch bokov. Všemožne sa prepletali a neustále pohmkávali klaksónmi.Dnes som si takmer istý, že ak v južnom Albánsku existujú stanice technickej kontroly, ich skúšobný formulár má len dve zaškrtávacie políčka. Klaksón – funguje – nefunguje. Brzdy, motor, riadenie? Je fajn, ak to máte, ale podstatný je klaksón. Trúbenie na Slovensku je adrenalínová pumpa. Trúbenie v Albánsku má niekoľko významov:
1. Pusť ma!
2. Púšťam ťa.
3. Nazdar, ahoj, jak sa máš?
4. Dík, mám sa fajn.
5. Dziefčeta, sce bars šumne!
6. Je mi otupno, dávno som si nezatrúbil.
7. Ani mi nie je otupno, trúbim si len tak, pre radosť z jazdy.
Ani jeden z nich nie je zlostný, urážlivý ani vyčítavý. Piťo, vyškerený, v tomto mravenisku áut okamžite potrubuje tiež. Námestie je veľké, asfaltové, ústí doň hádam sedem ulíc. Je to fakt len obrovský asfaltový nepravidelný mnohouholník, určite sa na ňom bezva pochodovalo na prvého mája a počas výročných vojenských prehliadok ešte za Envera Hodžu. A predsa čosi. Ako sa v tej trme-vrme prepletáme, objavujeme v strede námestia vyvýšený kruh z obrubníkov o priemere asi meter, meter a pol. V strede kruhu stojí oceľová tyč kedysi dávno žltá s čiernymi pruhmi, dnes už len hrdzavá so zvyškami farby.Piťo s prirodzeným vodičským citom rýchlo chápe, že na námestie môžte ľubovoľnou z ulíc prísť a ľubovoľnou ho opustiť, podstatné je, aby ste nikdy nemali tyč po pravici. Kruhový objazd vyššej demokracie. Fascinuje ma to. Pravidlo očividne platí len pre autá, chodci spestrujú túto trúbiacu zmes podľa jedinej zásady – najkratšou cestou. Pravidlom chodcov sa riadia aj cyklisti. So záujmom pozorujem jednoho z nich. V jednej ruke má veľký nerezový drez aj s odkvapkávacou plochou. V druhej, čo ňou drží riadidlá, má elektrickú vŕtačku omotanú prívodným káblom, ktorý mu už ovísa po zem. Drez mu nedovolí urobiť úplný obrat pedálmi, tak má tú „drezovú“ nohu na pedáli v dolnej úvrati a „vŕtačkovou“ sa odráža. Ťažko hovoriť o nejakom protismere, keď sa jazdí všetkými smermi, ale podľa pravidla tyče v strede námestia predsa len v protismere je. Očividne to nikomu nevadí. Podarí sa nám neďaleko tohto blázinca zaparkovať a ešte chvíľku ho pozorujeme.
Keď sa asi po troch hodinách vraciame, nestačíme sa diviť vlastným očiam. Námestie vojenských prehliadok je prázdne, hrdzavá tyč v obrubníkovom kruhu tam stojí ako nemý výkričník v spaľujúcom slnku. Deň sa preklopil do popoludnia. Všetci niekam zaliezli, taxikári v tieni stromov v neďalekom parku hrajú v hlúčikoch akúsi hru s krabičkou zápaliek. Je siesta. Ale obraz tej hlučnej automobilovo chodcovo bicyklovej pizze mám stále pred očami a mám ho vlastne dodnes.
Pár dní nato sme šli s Piťom niekde po promenáde, pešej zóne, alebo niečom podobnom. Husto chodcov, žiadne autá. A pomedzi tých chodcov sa prepletal asi päťročný Albánček na malom bicykli. Na riadidle mal pripevnenú húkačku a veselo si potruboval.
