nikoho sme nestretli, nepredbehli, došli sme na vrchol a pustili sme sa kúsok po hrebeni. Snáď tristo metrov od vysielača prvá príležitosť k zdvorilosti:
"Dobrý deň" - pozdravím sa dvom turistom čo sa vynorili spoza skaly.
"Priviažte si toho psa"- zaznela nevľúdna odpoveď. Pozriem sa na nich ešte raz, hej, je to nejaká uniforma. "Ááá, vy budete tí rendžeri, abo tak" - poviem zohýbajúc sa k šteňaťu pri svojej nohe.
"Ta nie "abo tak", ale priviažte si toho psa lebo..." - zaškrípala z hlasu vyhrážka. Karabínka cvakla, napokon, majú chlapci pravdu, ale rozhovor pre mňa stratil glanc.
"A to neznamená, že ho za prvou zákrutou pustíte" - naposledy so mnou týmto tónom jednali na základnej vojenskej službe.
"Buďte bez obáv" - poviem a v duchu si šomrem: " Hej, poznám takých gerojov. Navážajú sa do cyklistu, ktorého vymáknu na zvážnici, pred desiatim cigánmi s vozíkmi, reťazami a pílami zalezú hlbšie do lesa". Povznesená nálada je preč.
Ako na potvrdenie mojich úvah som nad Martalúzkou stretol asi tridsať zberačov brusníc tmavej pleti sprevádzaných piatimi psami bez obojkov, nietož na vodítku. (Zberať rastliny, ba aj ich časti, či plody je v národnom parku zakázané - citát z návštevného poriadku).
Tieto lúky sú z hrebeňa či vrcholu hole ako na dlani. Škoda, že sem rangeri nedovidia ani napriek ďalekohľadom, čo sa im hompáľali na krku, vravím si. Isto by ich všetkých zatkli a v okovách odviedli na rangerskú stanicu.
