„No jasne! Blavák!“ – pokračuje, keď sa poznávacia značka hlavného mesta zaradí pred nás.
Vtáka poznáš po perí a človeka po reči, ale poznávacia značka Bé Á vonkoncom nemusí znamenať, že ten, čo je za volantom, prežil svoje detstvo pod Manderlákom.
„Kam by sa asi teraz, ku koncu týždňa, hnal blavák na východ“ – namietam. „ To sa skôr nejaký vychodniar ženie na služobnom aute na predĺžený víkend k rodičom. Niekam do Sniny, Humenného, čojaviemkam. Má to ešte ďaleko.“
Bóže, Bratislava Filanovho a Hammelovho detstva. Delila si sa na blavákov a východniarov keď ešte Julko Satinský behal v krátkych nohaviciach po Dunajskej? Neverím.
Mne blaváci nevadia, nevadia mi ani východniari, rovnako ako mi nevadia liptáci, kysučania, ani nikto iný. Ale vadia mi týpkovia, ktorí, keď už nemajú byť na čo hrdí, tak sú hrdí aspoň na to, že sa niekde narodili. Lebo každý sa niekde narodil. A rovnako mi vadia myslitelia, ktorí z pôvodu človeka dokážu rýchlo a jednoznačne určiť aj jeho vlastnosti.
Takých tu už bolo. A niektorí to dotiahli skutočne „ďaleko“. Na Balkáne, na britských ostrovoch, na Cypre, na Blízkom východe, v Afrike, kam sa len pozriete, môžte vidieť dôsledky zaškatuľkovávania.
Moji milí rodáci, moji milí kamaráti kdekade po svete, musím vás sklamať. Ak sa aj vám podarí postaviť to na hranu, nepríďte klopať na moje dvere. Ja už mám nafasovanú modrú prilbu.
