6 rokov vo väznici, alebo ako som sa stal majorom a následne vystúpil zo služby.
Keď som pred 6 rokmi nastupoval do väznice, nemal som ani šajnu ako to tam bude. Predstavy o väzení boli iba z filmov.
Práca vo väzení ma zaujala. Samozrejme som povinný zachovať mlčanlivosť a tým budem prispôsobovať to, čo napíšem.
Prístup vedenia bol na úrovni. Kolegiálne vzťahy dobré. Nepovedal by som, že si obľúbim to prostredie.
Veľa som sa od odsúdených naučil, s takými osudmi sa vonku len tak nestretnem. Ľahko sa dá druhý človek súdiť, no iné je s nimi pracovať.
Práca s nimi nebola vždy prechádzka ružovou záhradou. No našlo sa pár odsúdených, ktorý liečbu závislostí brali vážne.
Zvykol som si tu, no zhoda okolností rozhodla o tom, že sa nedá sedieť na 2 stoličkách. Mať psychologickú ambulanciu, aj pracovať vo výkone trestu.
Tak je to aj v živote na dvoch stoličkách sa dlho sedieť nedá. Možno aj dá, ale nie moc konformne.
Paradoxom bolo, že odchádzam od dobrého, kde by som si ešte vedel predstaviť robiť.
Ak by som však ostal, prišiel by som o to, čo by som tak či tak chcel robiť, prišiel by som o ambulanciu.
Od zlého sa lepšie odchádza v živote, ako od dobrého, no aj taký je život. Všetko raz skončí a mne končí práca vo väzení.
Minulý týždeň som podpísal uvoľnenie zo služby a dnes som podpísal povýšenie do hodnosti major , ktoré bude trvať 2 mesiace do konca januára.
Predtým som bol kapitán, no to sa mi spájalo s politikom Dankom a nejak som sa s tou hodnosťou nestotožnil.
Nestotožním sa ani s hodnosťou major, keďže končím.
Každopádne som vďačný , že som mohol pracovať vo väznici.
Ako to už býva v živote, väzenie nie je miesto kdesi, kde je veľa mreží a stoličky a stoly zavarené v podlahe.
Každý z nás si väzenie, alebo slobodu vyberá vo svojej mysli.
