Nedávno som počul podcast nevyhorení so psychologičkou Luciou Záhorcovou. V ňom trefne opísala mýty o odpustení a vedecký pohľad na odpustenie.
Opísala tam mýty medzi ktoré zaradila a plne sa s nimi stotožňujem :
Nie je to zabudnutie na zranenie.
Nie je to ospravedlňovanie zranenia.
Nie je to popieranie zranenia.
Nie je to zmierenie sa s vinníkom.
Nie je potrebné, aby sa nám druhý človek ospravedlnil.
Nastáva postupná zmena postoja voči človeku, ktorý nás zranil.
Na to aby sme odpustili sebe, je potrebné zmeniť správanie.
Odpustenie nie je čisto náboženská téma.
Odpustenie je proces.
Odpustenie súvisí s lepším psychickým zdravím.
Je to niekedy aj celoživotný proces. Môžem odpustiť vinníkovi, no nemusím sa s ním automaticky zmieriť a vystavovať sa riziku opätovného zranenia. Nie je potrebné s tým človekom udržovať kontakt, aj keď to môže byť môj príbuzný, rodič, alebo dieťa, či iný blízky človek.
Rýchle skratky tipu „ odpusti nie 7 krát, ale 77 krát, či cti si otca i matku svoju, alebo ten človek za to nemohol, je to môj syn, dcéra, to alkohol, drogy, povaha , jeho minulosť a podobne“ jednoducho nefungujú.
Terapia odpustenia nie je šprint a rýchly výsledok. Je to skôr maratón, alebo aj ultramaratón na to ako pracovať s vnútornou bolesťou .
Postupne sa dotýkať vnútornej bolesti, krôčik po krôčiku , sedenie za sedením. Dopriať si toľko času, koľko je potreba. Nebáť sa , že ak odpustím, budem v kontakte s človekom, ktorý mi ublížil. Nie je to potreba ani povinnosť tak urobiť, aby som možno časom vedel tomu človeku odpustiť.
Posielam link na uvedený podcast : https://www.youtube.com/watch?v=9i980r5bVnY
A ich stránku: www.odpustenie.sk
