Jedna klientka mi povedala príbeh, ktorý ma oslovil.
Keď bola ešte na základnej škole, tak napísala 2 slohové práce. Jednu pre seba a druhú tajne pre spolužiačku.
Tá pani učiteľka, ktorá hodnotila tie slohy, poznala jej otca, tuším ho aj učila, vedela aký je. Otec klientky nebol dvakrát vzorný, klientka značnú časť detstva vyrastala u svojej babky.
Teraz k podstate príbehu. Pani učiteľka dala lepšiu známku za sloh spolužiačke ako jej, pritom ale nevedela, že obidve práce napísala klientka. Doteraz o tom nevie tá pani učiteľka, žiačky jej o tom nepovedali.
Klientka to tej pani učiteľke nepovedala, ale takto sa to stalo. Záver príbehu mal pekné pokračovanie. Po rokoch vnučka pani učiteľky začala pracovať vo firme, kde má klientka riadiacu pozíciu.
„K vnučke pani učiteľky mám láskavý, ochranársky postoj, sama má svoje problémy.“ povedala mi klientka. Podarilo sa jej pretrhnúť niť odsúdenia.
Aj mne sa stáva a bude stávať, že odsúdim. Tomu sa úplne vyvarovať nedá. To som ani týmto príbehom povedať nechcel. Už aj týmto blogom vlastne odsudzujem ľudí, ktorí odsudzujú iných o čo som lepší? O nič.
Len som chcel priniesť príklad, že dá sa pretrhnúť aj niť odsúdenia , niekedy život prinesie aj takéto možnosti.
