Dnes keď som v príjemne chladnom počasí bežal a sneh mi jemným vrzganím robil kulisu pri uvažovaní počas behu, som nedospel k jasnej odpovedi.
Ako človek dosiahne pokoru?Ako nebyť pyšný? Premýšľal som.
Tým že si si pomyslím, že som dosť pokorný, nie som vtedy pyšný?
A naopak keď si myslím aký som pyšný , nie som vtedy pokorný?
Možno pýcha a pokora nie sú polarity.
A ak by aj boli , čo ak sú viac ako brat a sestra?
Čo ak by bez pýchy nebola pokora a bez pokory pýcha....
Hore v jaskyni už začínajú prvé cencúľe. Mám to tam rád.
Beh do kopca a potom vojsť do hĺbky jaskyne .
Aj to je paradox stúpať hore a vojsť do hĺbky.
Verím že aj duša má svoje nepoznáme hĺbky a zákutia . Dá sa k nim priblížiť .
Racionálne iba rozumom a logikou sa človek ďaleko nedostane, asi len po povrchu.
Možno viac ak spoznávame svoje sny a sme občas ponorený v tichu....
Cestou dole som nebol o nič viac múdrejší. Zato som si uzavrel, že pokora a pýcha je veľké tajomstvo , na ktoré teraz nepoznám odpoveď.
