V rámci sústavného vzdelávania som sa zúčastnil 2 dňového workshopu s psychoterapeutkou Hanou Vojtovou , ktorý sa konal v Žiline. Téma o súcite ma oslovila. Už dlhšiu dobu registrujem aj lektorku a jej výrazný prínos pre psychoterapiu na Slovensku.
Intuícia ma nesklamala, psychoterapeutka Hana Vojtová je erudovaná, veľmi ľudská, ide z nej pokora a múdrosť . Bol to jeden z najlepších krátkych workshopov, ktoré som zažil. Bolo nás cez 20 účastníkov, napriek tomu, že sme sa predtým nepoznali, vytvorila sa tam bezpečná atmosféra a veľmi dobre mi tam bolo, bolo to do určitej miery nielen edukatívne, ale zároveň aj terapeutické. Čas mi tam prešiel veľmi rýchlo.
Takto podobne som sa cítil, keď som chodil na geštalt terapiu, tam tie terapeutické skupiny boli veľmi silné a hlboké.
O sebasúcite a súcite som sa naučil teoreticky veľa nových vecí. Nebudem spomínať všetky, to by bolo možno aj na príručku o sebasúcite a súcite s inými, čo nám lektorka priniesla. Bude to len taký mini výber.
Paul Gilbert klinický psychológ, ktorý sa venuje téme súcitu, definoval súcit takto : " podstatou súcitu je hlboké uvedomenie si utrpenia vlastného aj iných cítiacich bytostí, spojené s prianím a snahou ho zmierniť."
Súcit a múdrosť
Toto spojenie vo mne zarezonovalo, lektorka hovorila, že existuje aj pojem Idiot compassion, v zmysle, že nie všetko čo vyzerá láskavo a súcitne, je vo svojej podstate nápomocné.
Dobre sa to dá ukázať na príklade spoluzávislého . Ak má človek doma partnera, partnerku závislú a snaží sa mu pomáhať napr. tým, že mu kupuje alkohol domov, aby aspoň nechodil do krčmy, platil za neho dlhy, volal do práce a klamal, že je chorý , toleroval miznutie vecí, peňazí z domu, či agresivitu a podobne, tak to je skôr umožňovanie závislosti ako pomoc a múdry súcit.
Súcit a empatia
Dozvedel som sa, že to nie je to isté, do určitého bodu sa to prelína, no je lepšie pre terapeuta a klienta keď sa podarí byť skôr súcitný a nie len empatický. Lektorka opísala empatiu ako "schopnosť rezonovať , cítiť emócie iného človeka, súcit je skôr o prežívaní vrelosti a záujmu voči druhému s motiváciou zlepšiť jeho pocity pohody."
Ak vie terapeut viac používať súcit ako empatiu nemusí potom dochádzať k empatickému distresu, ktorý môže viesť aj k vyhoreniu.
Výskumy ukazujú, že súcit je odmeňujúci. Čím viac vieme súcitiť s druhými, vieme súcitiť aj viac so sebou a dokonca nám lektorka spomenula jeden výskum, kde u súcitnejších ľudí na neurobiologickej úrovni dochádza k pomalšiemu starnutiu buniek.
Skrátka byť súcitní voči druhým aj voči sebe je nielen evolučne, ale aj psychologicky výhodné.
Na záver by som si dovolil ešte spomenúť ako rozvíjať súcit so sebou, (okopírované zo slide od Hanu Vojtovej),od profesorky psychológie Kristine Neff, ktorá sa venuje súcitu":
1. Vniesť všímavosť do prítomnej chvíle: " je to pre mňa ťažké....
2.Pripomenutie si zdieľanej skúsenosti..." toto patrí k životu, toto je byť človekom, nie som v tom sám...
3. Reagovať láskavosťou, slovami a gestom: " je mi ľuto, že trpíš, som tu s tebou, ako ti môžem pomôcť?...."
Rozvíjanie súcitu je však proces, myslím že celoživotný a nedá sa byť súcitný voči všetkým do takej miery, aby s tým človek bol spokojný.
Počas mojej praxe psychológa som určite nebol mnoho ráz a ani ešte nebudem tak súcitný voči sebe a klientom, aby som s tým bol vždy spokojný, to ani nie je v mojich silách.
Skôr je dôležité o tom vedieť a pokúšať sa aspoň o to, mať zámer.
Priniesol som iba kúsok z toho, čo som sa na tom workshope teoreticky naučil, určite sa nedá byť za 2 dni takéhoto workshopu hneď vypeckovane súcitny voči sebe a iným, no môže to byť pre mňa dobrý bod, ako s tým ďalej pracovať v terapiách a aj so samým sebou.
