Bill Plotkin hlbinný psychológ vo svojej knihe Soulcraft napísal pre mňa zaujímavú ideu:“ Harley Rýchly jeleň, indiánsky učiteľ hovorí, že každý z nás ma nejaký tanec prežitia a posvätný tanec.
Pričom tanec prežitia musí prísť ako prvý.
Náš tanec prežitia , základný prvok samostatnosti, je to, čo máme ako živobitie-spôsob ako samých sebou zaopatrujeme fyzicky a ekonomicky. Pre väčšinu ľudí to znamená platené zamestnanie. Pre členov náboženského spoločenstva to znamená spoločenské a spirituálne úsilie prispievajúce k prosperite tohto spoločenstva.
Pre ostatných to znamená vybudovanie domova a výchova detí, nájdenie mecenáša pre svoje umenie, alebo život lovca, či zberača. Každý musí mať nejaký tanec prežitia . Nájsť ho, alebo ho vytvoriť, je našou prvou úlohou, potom, čo opustíme dom rodičov, alebo opatrovníkov.
Ak už máme svoj tanec prežitia zavedený, môžeme putovať vnútorne, alebo navonok a hľadať vodítka ku svojmu posvätnému tancu, práca na ktorú sme boli stvorení. Táto práca nemusí mať žiadny vzťah k zamestnaniu, je impulzom k najvyššiemu naplneniu a predáva najpravdivejšiu službu ostatným.
Viete, že ste ho našli , keď nie je nič moc iného, čo by ste chceli robiť. Dostávať za to zaplatené je už bonus naviac. Ak by bolo treba, sami by ste za takú príležitosť platili ostatným.
Rýchly jeleň hovorí, že keď objavíte svoj posvätný tanec a naučíte sa účinným spôsobom jeho začleňovanie do svojho života, bude vás svet podporovať práve v tejto činnosti. Vaša duša chce to čo chce ( a potrebuje) svet.
Vaše spoločenstvo bude pritakať vašej práci vychádzajúcej z duše a v skutočnosti vám bude platiť za to, aby ste ju vykonávali.
Postupne sa váš posvätný tanec stáva vašou činnosťou a predchádzajúci tanec prežitia už nie je potrebný.“
Je mi jasné , že táto teória nemá vedecké základy, no napriek tomu ma oslovila keď som sa o nej nedávno dopočul a prečítal si o tom v zmienenej knihe.
Tiež verím, že nie sme len biologicko-psychosociálne bytosti, ktoré si idú za svojimi potrebami, niekedy viac a niekedy menej úspešne.
Je dobré , že rozmer spirituality a mystiky nie je merateľný, ani dobre vysvetliteľný a nezapadá úplne do žiadnej škatulky, ale ide si svojou cestou.
Som rád, že už dlhšiu dobu sa v psychológií myslí na človeka ako na bio-psycho-sociálno-spirituálnu bytosť a verím, že sa v tom trende bude pokračovať.
Na záver jednu kacírsku myšlienku, samozrejme je dôležité žiť v interakcií zo svetom a so svojimi fyziologickými a psychosociálnymi potrebami, no ak sa nám nedarí byť v kontakte so svojimi spirituálnymi potrebami, myslím, že bude človeku stále niečo dôležité chýbať.
Aspoň u mňa to tak bolo, nejdem to zovšeobecňovať na všetkých .
