„ Ako ste dokázal najdlhšie abstinovať?“ spýtal sa doktor pacienta. Bol zamračený deň. Okná v miestnosti už neboli pár mesiacov umyté.„ Nooo naposledy sa mi podarilo najdlhšie abstinovať keď som bol v kóme.“ Prehlásil pred terapeutickou skupinou pacient.“
Ostatní sa v skupine tvárili smrteľne vážne a dokonca ani doktor si zo začiatku neuvedomil absurdnosť odpovede pacienta.
„ A v kóme ste bol ako dlho.“ Pokračoval doktor.
„ To už presne neviem pár mesiacov.“ Usúdil pacient. Až vtedy si doktor uvedomil, že to nebolo pravé abstinovanie, ale že v kóme dokáže abstinovať každý a nahlas sa zarehotal.
„ to sa neráta v kóme dokáže abstinovať každý.“ Zopakoval, čo si pomyslel.
„ to by ste sa divil ,“
„ v kóme sa dá brať rovnako ako v bdelom stave , len to treba chcieť.“ Zafilozofoval si pre seba pacient a očakával podporu zo skupiny , ktorá sledovala slovnú výmenu dvoch ľudí, ktorý boli voči sebe cudzí a videli sa prvý krát.
Takto sa v úvode predstavil pacient pri svojom prvom vstupe na skupine. Doktor bol už starý , unavený a vedel, že sa do argumentácie siliť neoplatí a tak len nového pacienta privítal a vysvetlil mu stroho pravidlá komunity.
Skupinový proces sa potom uberal zaužívaním spôsobom a nič extra sa už potom na skupine neudialo. Za zmienku ešte stál jeden fakt a to že do miestnosti vtrhol holub, ktorý sa tam dostal cez otvorené okno a trvalo zo 5 minút kým sa podarilo holuba nasmerovať, aby vyletel oknom von.
Počas toho lietania sa podarilo holubovi vykadiť na starý koberec, ktorý bol v strede terapeutickej miestnosti. „ tak teraz je už konečne dôvod, aby sa ten starý koberec očistil a dal vytepovať.“ Zamrmlal pre seba doktor.
„ Vidíte pán doktor, aj ten holub serie na skupinu nemyslíte.“ Podotkol ironicky ďalší pacient.
„ Skôr na skupinu seriete vy, ten holub za to nemôže.“ Vyhlásil pokojným hlasom a čakal na reakciu, ktorá potom už od pacienta neprišla.Už svojho pacienta dobre poznal a preto si dovolil povedať, to čo povedal.
Po skupine zašiel do mesta si kúpiť niečo na obed. Ako kráčal mestom, tak si všimol na jednej budove, ako by sa v stene na chvíľu objavili oči.
„ aj hľa ilúzia, alebo už halucinácia.“ Narýchlo rozmýšľal.
„ Asi prichádza čas na antipsychotiká. Možno je to opačne a antipsychotiká prichádzajú na čas. Aké to slovné zvraty dnes mám, ako za mladi.“ Pomyslel si a snažil sa tváriť ako obyčajne . Nechcel zbytočne zbudzovať pozornosť.
Nevedel si predstaviť, že na sklonku svojej pracovnej kariéry by to skončilo tak, že by ho hospitalizovali a musel by sa podrobiť antipsychotickej liečbe.
„ blázniť sa je ľudské. Byť normálnym je slabosťou.“ Vtierali sa mu tieto myšlienky a nevedel sa ich zbaviť ani v reštaurácií pri obede.
Nakoniec to v reštaurácií nevydržal a zachechtal sa sám pre seba, až tak, že si to všimlo pár zákazníkov.
„ Prepáčte, prepáčte, len mi prišiel na um jeden vtip, preto sa tu smejem.“ Nedokázal svoj záchvat smiechu potlačiť. V duchu sa modlil, aby sa ho niekto s tých zákazníkov nespýtal na znenie vtipu.
Nakoniec sa mu podarilo upokojiť a rýchlo dojedol, zaplatil a vyšiel z reštaurácie.
„ To čo mám za deň,“ nestačil sa diviť čo sa to s ním dnes deje. Začalo to debatou o kóme odvtedy sa mu dejú zvláštne veci.
„ Možno si len namýšľam“ presviedčal sa a snažil sa nebrať sa moc vážne, to mu zvyklo v minulosti pomôcť, aspoň na chvíľu.
Poobede ho čakala nová pacientka s ktorou mal mať terapiu. Bola dosť naliehavá, chcela sa stretnúť čo najskôr .
Keď sa vracal z obeda, tak už bola v čakárni a úctivo sa mu pozdravila. Išiel sa ešte pripraviť do ordinácie a nechal pacientku čakať zo pár minút. Nakoniec ju pozval k sebe a vyzval ju aby o sebe niečo porozprávala. „ Mám problém o ktorom by som sa s vami rada porozprávala , len neviem či to dokážem dobre opísať.“ Začala
Tentoraz sa nevedel na sedení poriadne sústrediť a celú terapiu pretrpel. Po skončení terapie si išiel dať pohár vody. Bol celý znepokojený , ešte stále na neho doliehal ten zážitok s tými očami na stene.
Rozmýšľal čo by to mohlo byť, či sa u neho už nerozbieha alzhaimer, alebo niečo iné degeneratívne. Ako pil tú vodu tak zbadal, že vonku niekto klope na okno, ktoré mal v ambulancií.
Ten zvuk ho vyrušil a naľakal. Ešte sa mu nestalo, že by niekto klopal na to okno.
K tomu oknu z vonku neviedol žiadny chodník , z vonku bolo to okno obrastené tujami. Podišiel ku oknu a nikoho nevidel.
Sadol si naspäť do kresla a čakal, či bude ešte počuť zaklopanie. Ako tak sedel a striehol či ešte niekto zaklope tak ho z čakania vytrhol zvuk mobilu, kde sa mu hlásil nový pacient na terapiu.
Začal roztržito prehrabávať vo svojom diári až nakoniec našiel termín.
„ musím sa vám z niečím priznať,“ hovoril hlas v telefóne.
„ počúvam“ nenaliehal doktor.
„To klopanie vonku som bol ja . len som sa hanbil ukázať vám a tak som ušiel.“
Hneď neodpovedal a len premýšľal čo na to povedať.
„ Asi som vás zaskočil, neurobil som to prvý krát.“
„ hm“ nakoniec vypadlo z doktora.“ Aspoň to nebola ďalšia halucinácia , ale sa to vysvetlilo.“ Vzdychol si keď ukončil telefonát s novým pacientom.
Všimol si, jednu vec, v živote sa mu stávalo to, že aké mal práve životné obdobie tak mu prichádzali pacienti s podobným obdobím. Tušil, že to nebola náhoda. V poslednej dobe mu ale začali do ordinácie chodiť čoraz zvláštnejší pacienti, dali by sa diagnostikovať do schizofrenického spektra a obával sa toho, že sa postupne začína na nich podobať.
Bol rád, že to vníma ako skôr niečo pozitívne a tým pádom sa vedel na nich vyladiť. Čo bolo ale problémom bolo to, že ho začal normálny život nudiť a čoraz viac sa dostával do svojho vnútorného sveta. Na tom by ešte nebolo nič zlé , ak by mu to nekomplikovalo vzťahy v rodine a v práci.
Zdalo sa mu, že si ho jeho známi, kolegovia a rodina viac premeriavajú a častejšie sa ho pýtajú ako sa má.
Čoraz viac ho to iritovalo a nevedel čo by mal s tým robiť. Do toho začal mať lucidné sny a v noci mával aj out of body skúsenosti a párkrát už aj astrálne cestoval. Tieto zážitky ho ale nijak zvlášť neoslovili a radšej by viedol plytký , ale jednoduchší život ako predtým.
Dokonca už začínal mať pocit, že sa v ňom otvára kundalíni energia. Kedysi si o tom čítal no nečakal, že sa mu to všetko bude takto diať.
Ani nevedel s kým by sa o tom mal porozprávať. Ezoteriku ako duchovno moc nemusel, no myslel si, že tieto zážitky sa dajú vysvetliť len týmto spôsobom.
V týchto dňoch aj vyhľadal cez internet šamanku.
„ Vaša duša sa ide otvárať, začínate byť čoraz vedomejší , preto sa vám deje, to čo sa deje. Nechajte sa tým len unášať.“ Dostalo sa mu od nej odpovede.
Keď chcel aby bola konkrétnejšia, tak mu odpovedala znova vyhýbavo.“ Všetky odpovede už má vaša duša hlboko vo svojom vnútri, len to naciťujte a nesúdte. Všetko čo príde je dobré.
Niečo mi hovorí, že čoskoro sa vo vašom živote udejú veľké zmeny, aj dobré aj zlé, celého vás to posunie na vyššiu úroveň.“
Chcelo sa mu z tých rečí spať a ledva dokončil online konzultáciu. Na záver sa poďakoval, že bol vypočutí a bol rád, že to mohol aspoň niekomu povedať. V noci sa mu snívalo, že tá šamanka nebola len obyčajná fakešamanka, ale že to bola reálna šamanka.
Už mal pár prorockých snov a vedel, že ani toto teraz nemôže nechať len tak a ak to bude ignorovať tak neurobí najlepšie, lebo ho to potom môže dobehnúť. Tá šamanka mu povedala, že aby už nechal svojej práce a zameral sa skôr na duchovnú oblasť.
Tak isto mu nepovedala ako by to mal urobiť, ale že v práci už urobil všetko čo mal a je najvyšší čas ísť ďalej. Nevedel si seba predstaviť na dôchodku, no už vedel, že asi ani v práci už nerobí tak ako by robiť mal.
Nakoniec šamanku neposlúchol a pokračoval vo svojej pracovnej činnosti. Nevedel, či robí dobre, ale rozhodol sa tak. Bál sa , že by bez práce stratil svoju identitu.
Povedal si, že bude robiť až do konca svojich dní, poprípade keď už nebude môcť fyzicky ísť do roboty. Že to bude limit, ak sa už nebude vedieť dostať do práce. Nakoniec ho to rozhodnutie uspokojilo a už na to nemusel viac myslieť.
Následne sa išiel prejsť so svojím psom von. Bol máj, ráno, síce ešte teplota pod 10 stupňov, no začali už kvitnúť stromy. Mal rád začiatok jari. Všetko bolo také čerstvé. Tešilo ho, že si mohol v živote zažiť ďalšiu jar.
Pri chôdzi rozmýšľal že ešte koľko jarí takto zažije. Prišlo mu aj ľúto za svojou ženou, ktorá zomrela cez pandémiu na Covid a žili spolu 39 rokov. Takto z jari začali spolu chodiť a toto obdobie mu to pripomenulo.
„ ach , chýbaš mi to na zemi.“ Povedal si pre seba. Jeho pes sa na neho pozrel, asi si myslel, že volá na neho.
„ som tu stále pri tebe,“ počul odpoveď svojej mŕtvej ženy.
„ to nie je pravda, si už mŕtva , mám už asi stareckú demenciu, ale aj tak som rád, že si sa mi takto ozvala.“
„ máš síce stareckú demenciu, ale môj hlas je skutočný, nie som len tvoja predstava ver mi.“ Odpovedala a pri jednom kríku pri ceste sa mu nachvíľu ukázala a vypadala skoro ako živá, no bolo vidno že ten obraz je trochu rozmazaný a že telo to už dávno nie je.
„ prečo si sa mi zjavila , čo si mám o tom myslieť, na čo to je dobré?“ spýtal sa .“ Aby som ťa podporila v tvojich časoch tu na zemi, zdalo sa mi, že sa trápiš.“ Zhrnula.
„ ak je to tak, tak ti ďakujem. Len v poslednej dobe sa mi stávajú čoraz divnejšie veci a bojím sa, že ak to pôjde takto ďalej prestanem rozlišovať medzi realitou a fantáziou.“ Vyjadril svoju zmätenosť.
„ je to možné a je to dokonca dobre. Akonáhle sa pre teba stane realita fantáziou a fantázia realitou môžeš byť v živote viac slobodný.“ Zafilozofovala si a ukázala na psa, ktorý sa pomaly doktorovi stratil z obzoru.
„ zakrič na neho, lebo ti utečie.“
Poslúchol svoju mŕtvu ženu a zakričal na svojho psa, ktorý keď ho začul tak prišiel k nemu . Chcel sa ešte rozprávať so svojou ženou no už pri kríku viac nestála a tak pokračoval ďalej vo vychádzke.
Nemyslel si, že sa bude potýkať s takýmito halucináciami. Potešilo ho však, že ho moc nevystrašili a vedel si aj celkom predstaviť , že by s nimi mohol žiť do konca života. Ak by boli takéto a nenahovárali ho aby ubližoval sebe, alebo niekomu inému tak bol rozhodnutý, že ich bude pozorovať a bol zvedavý kam ho môžu až zaviesť.
Po vychádzke si spravil doma zelený čaj a pozrel si správy a pri nich zaspal. Po 2 hodinách prerušovaného spánku sa dostal do lucídneho snívania a pozeral sa na seba ako spí. Chcel aj vypnúť televízor no uvedomil si, že nevie takto ten televízor vypnúť.
Hneď ho to ale prestalo zaujímať a bol zvedavý, čo sa mu bude v sne diať. Všetko ale vypadalo tak, ako keď bol prebudený. Nič iné v tom sne nebolo. Všetko vypadalo úplne normálne.
Len sa díval na seba ako spí. „ aha tak som v out of body experience“ poopravil si svoj zážitok. „ je tu pekne, ticho, kľudne, žiadne starosti, je mi dobre. Idem sa prejsť na lúku. „ Napadlo ho.
Zdalo sa mu, že si ho všimol aj pes, bol trocha nepokojný, ale keď sa snažil na neho zavolať tak pes nereagoval. Ani keď sa ho snažil pohladkať. Vyšiel teda von z domu a išiel sám na lúku, ktorý tak isto vypadala tak, ako ju poznal v realite. Na konci lúky však videl niečo, čo tam v realite nevidel.
Stála tam osamelá hyena ktorá sa na doktora uprene dívala. Bol v pomykove, či má ísť ku nej. Nevedel či nie je besná a by ho nedohrýzla. Nevedel ani to, či hyeny môžu byť besné ako niektoré líšky. Pomyslel si, že by mu mohlo hroziť nebezpečenstvo . Vedel však, že to nie je realita.
Po krátkom váhaní sa odhodlal, že sa skúsi k hyene priblížiť a uvidí , čo sa bude ďalej diať. Urobil prvý krok a hyena urobila krok dozadu. Ako sa snažil k hyene priblížiť , tak začala cúvať dozadu.
Vzdialenosť medzi nimi sa nezmenšovala, zdalo sa mu, že skôr narastá. Potom však nastala zmena a hyena sa začala k doktorovi približovať.
„ vidím, že sa bojíš.“ Začala rozhovor hyena.
„ áno trocha sa bojím, neviem čo od teba môžem čakať.“ Odpovedal
„ a čoho sa bojíš , že by sa mohlo stať.“ Bola hyena zvedavá.“ Že na mňa zaútočíš a ma dohryzieš.“
„ to by sa mohlo stať , mohla by som ťa dohrýzť, ale nemám záujem ďakujem. Chce sa mi len s tebou rozprávať. Už je to dlho odkedy som bola v imaginácií , ľudia si moc hyeny neimaginujú, chcú väčšinou len pekné vznešené zvieratá , hyeny nie sú v kurze.“
„ ja som myslel, že snívam, tak je toto imaginácia?“ prekvapene sa spýtal.
„ aj je aj nie je.“ Zatvárila sa záhadne Hyena. „ v podstate je jedno či je to sen, imaginácia, alebo realita.
Všetko je do určitej miery skutočné a do určitej miery ilúziou.“ Zafilozofovala sa hyena a trikrát obišla okolo neho a si ho premeriavala.Nechcel sa dohadovať a len pozoroval celú scénu ktorá sa pred ním odohrávala.
Napadlo ho, že by pre zmenu mohol teraz on skúsiť párkrát obísť hyenu a tak sa ju snažil obchádzať aj on.
Keď sa dostal za chrbát hyeny, všimol si že, sa hyena akoby prestala hýbať a zrazu sa z 3 D obrazu stal akoby 2 D obraz a ocitol sa zase v inom paralérnom svete. Už tam nebola hyena ale zopár húb, ktoré vypadali ako dubáky.
Vypadali ako skutočné, tak ich len chvíľu obdivoval. Rád chodieval na huby a spomienka na hubačku mu spôsobila príjemné pocity. Cez túto spomienku sa ocitol vo svojej mladosti, kde chodieval s rybárskym nožíkom, ktorý mal schovaný vo vrecku s plátenou taškou a hľadal huby v lese.
Videl seba samého ako sa prehrabáva s čižmami v tráve a hľadá huby, ktoré po daždi začali rásť vo veľkom. Bolo pre neho zvláštne vidieť seba v minulosti a všimol si svoju tvár akú mal vtedy.
V jeho tvári sa zračilo nadšenie, ktoré mu v dospelom veku celkom vyprchalo. Videl seba no zároveň, ako by to ani už nebol on. Rozmýšľal kde stratil tú radosť pre život a nič ho v tom momente nevedelo napadnúť.
Ako v tom sne zvažoval kde stratil tú radosť tak sa zobudil a pocítil, že vysmädol a išiel sa napiť.
„ to zas bol úlet.“ Pomyslel si . „ Toľko symbolov a významov, no neviem si to vyskladať pre seba tak aby som tomu porozumel. Na čo mi je to dobré, iba pre zážitok samotný?“ Z týchto myšlienok ho prerušil zvuk zvončeka ktorý signalizoval, že má návštevu. Podišiel k dverám , nikoho nečakal a zvažoval kto to môže byť.
Spoza zamknutých dverí zakričal :“ kto je tam?“
Bolo na pár sekúnd ticho a potom začul ženský hlas ktorý znel pôvabne. „ prepáčte pán doktor, že vás takto ruším, no dostala som kontakt od svojej známej a chcela by som si s vami dohodnúť sedenie.“
Ešte nikto takto nezazvonil pri dverách. Rozhodol sa, že otvorí a vo dverách zbadal peknú ženu mohla mať okolo 50 rokov, mala čierne vlasy a štýlové okuliare. „ vedeli by ste mi dať nejaký termín?“
„ počkajte sekundu „ pobral sa pre diár do tašky a pozeral kedy by ju mohol zobrať na terapiu.
„ najbližšie by som vám vedel dať termín o mesiac môže byť?“
Žena súhlasila , poďakovala sa a odišla. Cítil ešte jej silný parfém v chodbe ešte nejakú dobu aj keď odišla. Bola nedeľa sviatok práce , obchody boli zatvorené, tak si spravil cestoviny s tvarohom na obed ako hlavné jedlo. Mal ešte v ľadničke tvaroch a našiel aj cestoviny, tak sám jedol a počúval pri tom rádio.
Poobede sa mal v pláne prejsť , chcel ísť do toho lesa , kde kedysi chodil na huby, mal chuť si pospomínať na staré časy. Chcel si aj poobede pospať, mal to vo zvyku keď nepracoval, no tentoraz cítil, že asi nezaspí a tak sa vybral k svojmu autu a zamieril smerom k tomu lesu.
Bolo to od jeho bydliska pár kilometrov, tak bol tam za chvíľu autom . Zaparkoval pred začiatkom lesa a vybral sa do hory.
Hora bola krásne májovo zazelenená. Akurát bolo po daždi a slnko presvecovalo mračná. Bola vytvorená dúha, ktorú sa snažil odfotiť čo najlepšie a tak ju skúšal odfotiť z troch rozličných miest.
Pri fotený dúhy ho napadlo, že by mohol k fotke napísať krátku básničku a poslať ju na sociálnu sieť. V hlave mu vŕtal básnik, ktorého čítal ako pubertiak no nevedel si už vybaviť jeho meno.
Musel trocha poggoglit aby ho to meno napadlo a nakoniec prišiel na to koho myslel. Čítal Charlesa Baudlaira a cez neho sa mu podarilo v pamäti odraziť na básnika, ktorého mal na mysli a tým bol William Blake. Spomenul si na jeho obrazy aj si zopár pozrel.
Oslovil ho výrok Williama Blakea:„Keby blázon vytrval vo svojom bláznovstve, stal by sa múdrym.“ Tá myšlienka mu ostala v hlave aj keď sa prechádzal hájovým lesom a prechádzal sa tými istými chodníčkami, ako keď zvykol hľadať huby.
V tom lese sa nič nezmenilo a bol tomu rád. Mal pocit, že je veľa vecí stále sa meniacich a tých ktoré ostávajú aspoň na pohľad také isté, tak tých je ako šafránu. V lese nebol nikto iba on , jeho pes a spomienka z minulosti.
Vyhliadol si malý pník na ktorom posedel. Začali ho ale štípať mravce, tak sa pobral k autu a domov. Cestou domov si všímal tváre ľudí, ktorí sedeli v autách a moc sa nevenoval riadeniu. Nevedel sa vynadívať na okolitú májovú krajinu.
Premohol ho nežný pocit krehkosti života. Nevedel koľko a či ešte vôbec zažije takýto máj, ako bol tento rok. Dojal sám seba a aj mu tiekla slza po tvári. Už sa mu dlho nedarilo plakať tak bol rád, že aspoň teraz si mohol poplakať.
Domov už prišiel keď sa zvečerievalo. Spravil si ľahkú večeru a začítal sa do Baudelairovýchkvetov zla. Tú zbierku básni začal čítať na jeden dych. Už ju raz čítal keď bol mladý no teraz mu ten text dával iný a bohatší význam.
Ani nevedel ako a strávil pri tej zbierke pár hodín. Keď si išiel ľahnúť, tak už bolo pred polnocou. Bol prekvapený, že sa mu ešte nechcelo moc spať. Začal si počítať svoj nádych a výdych a to mu zvyklo pomáhať aby zaspal.
Podarilo sa mu tak zaspať aj túto noc a ráno keď sa zobudil tak si nezapamätal ani jeden sen. Moc často sa mu to nestávalo. Automaticky ráno sa načiahol po ceruzke a denníku snov no keď ich už držal v ruke tak si uvedomil, že si nič nezapamätal.
Vedel, že dnes má v práci dlhý deň a domov sa vráti až kdesi podvečerom. Bol by rád, ak by dnes niekto zrušil svoju terapiu a mohol by si tým pádom na hodinu pospať v kancelárií. Cítil sa nedospatý.
„ vypadáš utrápene miláčik.“ Začul hlas svojej mŕtvej ženy.
„ ahoj tak si tu, no dnes sa mi moc nechce robiť, rád ťa vidím.“ Potešil sa doktor. „ aj ja, videla som ťa, že si bol v lese.“ Pokračovala.
„ Bol, som sa tam rozpomenul na dvoch básnikov ktorých som čítal ešte ako mladík, dobre mi to tam padlo byť. Ten les ostal nezmenený.“ Rozhovoril sa.
„ viem, čítala som ti tam myšlienky.“ Pohla sa z miesta a prešla, alebo skôr preletela na druhá stranu izby. Nohy akoby nemala , mala len náznak dolných končatín. Všimol si to a uprene sledoval jej pohyb.
„ musím sa hýbať , tým je väčšia šanc, a že tu ako tvoja imaginácia ostanem dlhšie. Ak by som len staticky stála tak by som sa ti rýchlejšie rozplynula. Povedala zvodne.
„ že by sa dalo flirtovať aj s vlastnou imagináciu, či ilúziou, to znie dobre.“ Zachichotal sa pre seba.
„ neviem ako to je v týchto veciach medzi nebom a zemou, som nováčik. Neviem či ťa môžem baliť, alebo sa mám správať slušne, nepoznám tu tie zákony.“ Zamýšľal sa nahlas.
„ zákony tu žiadne nie sú, to len človek si vytvára umelé zákony, ktoré potom porušuje a nie sú mu na nič platné, škoda, že som to nevedela skorej, keď som ešte žila, bola by som žila ináč.“ Povedala smutným pološeptom
„ Ako?“. Trpel profesionálnou deformáciu terapeuta a snažil sa rozvinúť dialóg , dokonca aj tu pri rozhovore so svojou mŕtvou ženou.
„ Netrápila by som sa tak pre maličkosti, ani pre to čo si budú iný myslieť a viac by som chodila vonku, menej robila a viac si život vychutnávala. Napríklad som chcela namaľovať obraz no nikdy som sa na to neodhodlala. Teraz to ľutujem.“ Snažila sa to vysvetliť.
.“ Teraz už nemôžem maľovať.“
„ Ako imaginácia mám pomerne oklieštené možnosti realizácie.“
„ občas si mal naivné otázky, to som mala na tebe rada. Tak nech ti ujde dnešný deň.“ Zakývala a poslala mu pusu na diaľku.
Bol rád, že aspoň môže takto komunikovať so svojou mŕtvou ženou. Už ani moc neriešil, že sa to vymyká fyzikálnym zákonom a v podstate už bola taká doba, že si každý robil to, čo chcel. Aspoň tak mu prišlo.
Ostala mu ale v hlave myšlienka,že by mohol skúsiť niečo namaľovať. Naposledy maľoval ako malý, no autority v jeho okolí usúdili, že z neho nikdy nevyrastie maliar a tak tomu aj na pár desaťročí uveril.
Rozhodol sa, že zájde do obchodu s maliarskymi potrebami a skúsi niečo namaľovať. Nevedel čo bude všetko potrebovať a tak sa rozhodol, že si nechá poradiť v obchode. Predavačka bolo milé mladé dievča, ktoré si ho premeriavalo.
Ten nesúlad toho, že je k nemu milá a zároveň si ho premeriava ho na chvíľu vyrušil z toho, čo chcel nakúpiť.
„ Rád by som nakreslil obraz strednej veľkosti na plátno najlepšie olejovými farbami. Vedeli by ste mi poradiť, čo všetko by som si mal k tomu kúpiť.“
Predavačka mu ochotne vysvetlila postup aj čo treba kúpiť a tak si dal od nej všetko poradiť. Jej pohľad ostal taký, ako na začiatku. Mal pocit, že keď odchádzal tak bola už celkom rada, že má za tým. Mal aj chuť sa jej spýtať či sa niečo s ňou nedeje, ale nechcel pchať prsty tam kde to nie je jeho vec.
Párkrát už v živote na to doplatil, že sa zastaral s dobrým úmyslom a vyšiel nakoniec z toho ako porazený, tak to už nechal tak.
Po odchode s obchodu ho napadol námet, ktorý pred tým nemal a rozhodol sa že skúsi nakresliť more s pieskom a oblohou. Do toho by možno dosadil pár vtákov. Chcel pre začiatok nakresliť niečo ľahké a toto sa mu zdalo ako niečo čo by nemuselo byť také náročné.
Doma sa pustil rovno do kresby a každým ťahom štetca sa do procesu ponáral viac a viac. Zapáčilo sa mu to maľovanie a celkom si pri tom mentálne oddýchol. S výsledným obrazom nebol dvakrát spokojný, pôsobil na neho gýčovo a asymetricky, no poznal v sebe tú sebakritiku a ťažkú hlavu si už z toho nerobil. Bol rád, že to skúsil a zvažoval, že by v tom občas pokračoval aj ďalej.
Teraz na jar je všetko navôkol farebné a tak sa rozhodol, že si skúsi nafotiť miesta vonku ktoré sa mu zapáčia a potom ich skúsi namaľovať. Bol sa prejsť so svojim psom a všímal si okolitú krajinu.
Išiel popri jednom hoteli pri ktorom sa pásli kone a to hneď aj odfotil. Potom sa dostal k ohrade, v ktorej bola jedna stará jelenica stratila plachosť a priblížila sa až k nemu ku pletivu a zvedavo si ho obzerala. Vypadala to tak, že by aj niečo prejedla. Odtrhol kus trávy, ktorá vyrastala popri pletivu a ponúkol ňou jelenicu.
Ta sa dychtivo vrhla za rukou a trocha tým aj pohrýzla. Schuti si ponadával a vrátil sa domov. Obzrel si vo fotoaparáte fotky, ktoré by chcel namaľovať a vytlačil si ich aby nezabudol, ktoré mal na mysli.
Chcel sa aj vrhnúť do ďalšej maľby, ale nechcel sa hneď od začiatku prejesť maľovaniu a tak si zapol televízor a prešiel, čo by si pozrel. Nič ho však nezaujalo a tak sa pustil do čítania o tom ako správne maľovať olejovými maľbami.
Ani nevedel, že je za tým celá veda, tešilo ho však, že si našiel novú zábavku a to vďaka svojej imaginácií.
„ je to zázračná technika tá imaginácia.CarlJung vedel o tom svoje . Som rád že nevedomie je múdrejšie ako vedomie.“ Krútili sa mu tieto myšlienky hlavou a pokračovali.“ To vedomie je dakedy skôr ako kóma, nikde nás poriadne neprivedie, to sa nedá povedať o nevedomí. Teším sa na ďalší sen.“ Postupne sa odpájal od svojho bdelého stavu a dostával sa do svojho nevedomia a sladko a rýchlo zaspal.
Túto noc sa mu už nesníval ďalší sen. Plynulo prešiel do ďalšej etapy svojho bytia a to do stavu nebytia.
Až po troch dňoch ho našli mŕtveho vo svojom príbytku a lekár konštatoval, že umrel prirodzenou smrťou , pravdepodobne v spánku.
Pohrebu sa zúčastnilo 5 osôb , len jeho najbližší rodinný príslušníci. V deň pohrebu bolo krásne jarné počasie a počas príhovoru kňaza sa odvšadiaľ ozýval krásny spev štebotavých vtákov.
