Leto je skoro na konci. Ubehlo rýchlo ako voda. Voda, ktorú tlmene počujem. Čistá, horská voda, žblnkajúca tak upokojujúco. Príroda sa nachádza všade okolo mňa, kam som len schopná dohliadnuť. Možno práve preto sa sem rada vraciam. Milujem to tu. Predsa len, prežila a prežívam tu takmer všetky vzácne okamihy svojho života. Ležím na tráve pri čistinke, a pozerám na jasnú oblohu nado mnou. Niet na nej žiadneho mráčika. Všetko čo som v tejto chvíli schopná vnímať, je spev vtákov a svoje myšlienky. Práve moje zmysly sú vždy zhypnotizované, ako omámené keď ma obklopuje táto krása...
Zdvíham ruku do vzduchu, a žiaru slnka zakrývam ľavou rukou. Na prstenníku sa leskne, ako tá najasnejšia hviezdička na oblohe, len na rozdiel od nej, on je dosiahnuteľný...Zamýšľam sa nad tým, čo stále symbolizuje. V mojom prípade snáď rozhodnosť? Svoje rozhodnutia neľutujem. Keď mi daroval tento prsteň, znamenal pre mňa to najdôležitejšie - puto. Je v ňom osadený diamant. Nie je dosť veľký na to, aby som spyšnela, ale nie je ani taký malý aby som nepochopila, za čo som si ho získala. Za čo mi bol venovaný. Teraz sa však sila diamantu, ktorý zdobí ten krúžok zlata, oslabila. Pretože okrem lásky, skrýval v sebe kaz. Mohla by som ho hodiť do potoka pri mne, a pozerať, ako kaz mizne...ako ho odnáša voda. Nie! Nech stále pre mňa znamená to, čo kedysi. Nič nie je dokonalé. Keď naň pozerám, vidím jeho. Jeho, ktorý so mnou teraz nie je. Ale stále môže byť.
Kedysi som snívala o momente, kedy dostanem takýto prsteň. Potajme som pátrala v maminej šperkovnici. Vždy som bola rojkom, moja predstavivosť mi skrášľovala pochmúrne dni. Mamina šperkovnica bola a je plná pokladov. Mne sa však páčil najviac jeden prsteň. Myslela som, že je snubný, no teraz viem, že to bol len dar od ocina. Raz šiel okolo obchodu, a povedal si, že komu inému ho kúpi ak nie jej, a kedy ak nie teraz? Vďaka mu za to. Keby vedel koľko romantických príbehov sa mi vynáralo vo fantázii, keď mi poletoval na prstenníku? Nešlo ani o ten prsteň, ale o to puto, ktoré predstavoval. Od kruhu dôvery, cez symbol nevinnosti, čistoty...a nakoniec to najdôležitejší, cestu k srdcu. Egypťania verili, že žila prechádzajúca prstenníkom ľavej ruky, smeruje práve k srdcu. Srdce ženy potom patrí tomu, kto jej daruje prsteň. Ja som najčastejšie skúšala ten mamin. Najviac ma fascinovalo, keď som ju občas sledovala, ako si ho skúša. Jej malý obrad nasadenia si ho a zasnený výraz tváre hovorili za všetko. Jej oči, hovorili láskou. Nežne sa ho dotýkala, usmievala sa. Žiarila. Dlho nevediac, čo znamená aura človeka, pri pohľade na ňu mi to došlo. Keď sa náhodou stalo, že vošiel do miestnosti otec a videl ju ako sa naň pozerá, láskyplne jej schytil a pobozkal ruku a následne si ju priložil k svojmu srdcu. Druhou rukou jej pohladil líce, usmial sa na ňu a s láskou ju pobozkal. Pre mňa okamih, pre nich celý život. Sebecky som si priala zažiť niečo rovnaké...
Hovorí sa, že si máme dávať pozor na to, čo si želáme, pretože nemôžeme vedieť, kedy nás Boh počúva. Myslím, že vždy keď som sledovala mamu pri jej malom rituáli, ma počúval. Uplynulo pätnásť rokov. Počas ich plynutia moje ruky usilovne pracovali. Zdokonaľovala som sa v maliarstve. Umelecká stredná škola, následne štúdium na vysokej škole výtvarných umení boli mojím umením života. Umenie ako forma osobnej slobody, forma sebavyjadrenia prostredníctvom farieb. Asi mesiac po tom, ako som odpromovala a zo školy si odniesla okrem cenných vedomostí, zručností, zážitkov a iných vecí, aj tú podstatnú...titul Mgr. art. moje kroky ráno viedli už zo zvyku do jednej kaviarne neďaleko miesta kde bývam. Milá čašníčka ma poznala, a na pokývnutie mi priniesla kávu s úsmevom. Pri pití kávy mi hlavou lietali myšlienky. Zajtra cestujem na celé leto domov. Niekto by to nazval oddychom od školy, pre mňa to však bol relax s vítaným bonusom. Zaúčaním nadšencov maľby na kurze, ktoré som oficiálne mohla organizovať. Toto leto ma čakalo to najdôležitejšie. Snaha odovzdať ľuďom okrem vedomostí aj kúsoček zo svojho individuálneho prejavu. Verím tomu, že za 8 týždňov zvládneme kopec práce. Pri mojich úvahách sa obzerám po kaviarni. Útulná ako vždy. Nikde tu necítiť cigaretový zápach, len vôňu kávy. Kaviareň je o takomto čase skoro prázdna. Vidím postaršieho pána. Silne hryzie do ceruzky, keď mu nenapadá, aké slovo to vlastne má v krížovke autor na mysli...a v roku sedí jeden mladý muž. Pohrúžený do svojich myšlienok. Neodolám. Čo tak menšia skica? Len tak. Je taký zamyslený, ani si ma nevšimne. Ceruzkou som pohybovala po papieri...ceruzke to kreslilo prakticky samé. Pri doťahovaní tieňov ma oviala omamná vôňa. Pri snahe porovnať náčrt s mojou inšpiráciou, ma zhrozilo. Môj model tam nebol. Dotyčný pán stál pri mne, a pozeral na môj nákres. Pobavenie vôbec neskrýval.
„Fíha! Dokonca sa to aj podobá...vy asi nie ste amatérka!" pobavene na mňa žmurkol a odhalil úsmev. Je fakt, že úsmev mu svedčal. Na jeho tvári sa vtedy objavili jamky. Hnedé vlnité vlasy sa mu na hlave roztopašne vlnili všetkými smermi. Najviac ma upútali jeho pútavé modré oči, ktoré v kombinácii s úsmevom pôsobili na ľudí odzbrojujúco.
„Lichotíte neznámym ženám?" dodala som rýchlo. Stále sa usmieval, a dokonca si už stihol aj prisadnúť. Neprekážalo mi to. Nevyzeral na dotievavého úchyla či podivína.
„Nie ste neznáma. Ste moja osobná maliarka. Povýšil som vás na ňu. Teda, sama ste sa povýšili. Ak ti to nevadí, budem ti tykať. Som Róbert. A ty si talentovaná ako vidím. Teší ma." Podal mi ruku, a usmial sa. Dve „O". Odvážne a odzbrojujúce.
„Áno mám talent. Milé, že si si všimol." Tiež som mu venovala úsmev, a podávajúc mu ruku dodala „Anna". Ani som si neuvedomila, ale náš rozhovor trval viac ako dve hodiny. Verte mi, nebolo to len blá-blá-blá. Zabudnúť sa s niekým v kaviarni na tak dlho, nevnímajúc čas?
Róbert mi prezradil, že pracuje ako lekár internista vo fakultnej nemocnici v hlavnom meste. Onedlho má v pláne odcestovať na dohodnutú pracovnú stáž do Nemecka. Chce tam zotrvať nejaký čas, aby nazbieral skúsenosti. „Až do Nemecka? To je ďaleko." Moja reakcia bola spontánna. Doteraz som nemala v okruhu kamarátov žiadneho lekára. „Lekár sa vždy hodí" , ako hovorieva mama.
Celý čas ma počúval... ako som sa dostala k maľovaniu a ostatné nepodstatné veci, ktoré človek zo seba vyblafne keď niekoho spoznáva. Spomenula som, že v našom rodinnom horskom hoteli budem mať kurz pre nadšencov maľovania.
„Prídem ťa pozrieť" povedal. Myslela som, že žartuje, ale už aj vyťahoval mobil a podal mi ho. „Napíš mi tvoje číslo, mail, facebook alebo niečo iné. Nech sa nehrám na detektíva. Už sa ma nezbavíš..." a opäť sa uškrnul. Pán vtipný. „Čo keby sme sa teraz presunuli do nejakej príjemnej reštaurácie na skorší obed? Dáš sa mnou prehovoriť?" Až keď sa rozsvietil displej na mobile, zistila som, že trošku si švihnúť by nebolo od veci. Musím sa k našim nejako dostať. Nie som zbalená a mám hŕbu práce pred sebou. „Je mi ľúto, ale musím povedať nie. Snáď inokedy." A rýchlo som naťukala číslo telefónu a kontakt na facebook do jeho adresára. Nastal čas rozlúčiť sa. Pri náhlivom objatí ma ovanula jeho príjemný parfum. O ako omamný. „Už musím ísť." Na stolík som rýchlo priložila euro prepitné a odišla som z kaviarne. Cestou do bytu som si uvedomila, že naše rozlúčenie mohlo v ňom vyvolať môj nezáujem. Pustila som to z hlavy, lebo bola len malá šanca, že sa mi ozve. Aj keď mal môj kontakt, nemuselo to nutne znamenať, že mi zavolá či napíše.
Asi o dva dni som slávnostne otvorila kurzy. Deň predtým ma v hoteli Rúbaň čakalo uvítanie. Nechýbali ozdoby a množstvo občerstvenia. Hrala príjemná hudba a naokolo sa rozliehala radosť. Prebehla som očami po miestnosti. Okrem rodiny, ma na stretnutí vítali pracovníci hotela a rodinní známi. Atmosféra domova mi chýbala. Odkedy som začala študovať na vysokej, môj život bol väčšinou pri plátne a s farbami v ruke. Kde tu sme cestovali po Európe, po galériách, ak sme mali šťastie, nejaký náš obraz si vybrali do galérie.
Zavesená do mamy som prechádzala miestnosťou a vítala kamarátov. Zrak sa mi pozastavil pri stole, kde sedel môj otec. Niekto ho zabával. Otec sa hlučne smial. Počula som ho zreteľne „To musíš vidieť mladý. Ak nezdúchneš, ukážem ti to". Z toho zabávača sa vykľul doktor R.
„Čo ten tu robí?" ukázala som prstom k miestu kde sedel, a prekvapená som pozrela na mamu.
„No, je to nejaký lekár. Roman, Richard...Niečo na R. Nie som si istá. Ubytoval sa predvčerom. Čo, ty ho poznáš?" mama si ma premerala a chcela vyzvedať.
„Mami, nateraz to nechaj tak. Nevravel ako dlho tu ostane?" spytovala som sa.
„Zlatko neviem. Recepčnej Rebeke povedal, že sa nevie ako dlho sa zdrží. Prečo?" zvedavá ako vždy.
„Ale mami, je tu nový tak ma zaujíma. A ostatní hostia predsa na takéto oslavy nechodia. Čistá zvedavosť." Vyjachtala som.
„Vieš, keď sa dopočul, že sa niečo chystá, spýtal sa, či nebude prekážať ak sa k nám pridá. Pomohol dokonca s organizovaním. Bolo to čudné, je tu predsa hosťom. Vraj sa chce rozveseliť. Samozrejme som mu povedala, že na okolí je kopec zaujímavého. On trval na svojom. Vraj okolie počká. Ešte niečo zlatko? Chcem ísť pokecať tamto so susedou Zuzou. Vraj jej dcéra Monika čaká malé. Predstav si." A zvedavá sa ponáhľala ku kamarátke. „Ale mami." pousmiala som sa a zamierila som k doktorovi R. Myslím, že aj keby pri mne stála mama ďalej, nevnímala by som o čom rozpráva. Myšlienky sa mi hemžili hlavou chaoticky. On sem prišiel??? Pomaly som mierila k stolu, kde sedel.
„Vôbec som netušil, že ťa tu stretnem". Všimol si, že na neho uprene pozerám a pokynul mi aby som si prisadla. Otec sa uškrnul, premeral si nás pohľadom. „Zlatko vitaj. Konečne sa doma zdržíš. Dúfam, že sa ti oslava páči. Takéto uvítanie si nečakala však?". Môj vrúcny úsmev mu bol najlepšou odpoveďou. „Anka, neviem či sa poznáte."
„Otec, už sme sa zoznámili." Pozrela som na lekára. V žalúdku sa mi hemžili motýle. „Áno pane, už som mal tú česť".
„No, tak to vám nechám priestor na rozhovor. Zlatko, zabav sa. Vlastne ty sa bavíš vždy...No idem. Mám ku kopec známych Anka. Treba to využiť." Mal pravdu. Toľko známych pod svojou strechou stretol naposledy na svojej oslave narodenín. Inokedy za nimi musí vyraziť do dediny.
„Čo ti ponúknem?" Ukázal na stôl, ihravo sa usmial a tváril sa ako barman. „Nechám to na teba. Nie som vyberavá". A sadla som si vedľa neho. Mal na sebe niečo neformálne, ale pristalo mu to.
„Páči sa. V pohári máš dvojitú whisky. Na zdravie." Usmial sa a hľadel mi priamo do očí.
„Na tvoje" dodala som.
Večer pokračoval, ľudia sa bavili, niektorí odišli, tí čo ostali, tancovali v rytme hudby. Takáto uvoľnená atmosféra sa vidí asi len medzi známymi. Nič nie je tabu. My sme pili a medzitým si vymieňali informácie o sebe. Bude to znieť hlúpo a otrepane, ale mala som pocit, akoby sme sa poznali dlho. Cítila som menšiu nervozitu. Nie kvôli jeho prítomnosti, alebo pretože by som sa bála o niečom hovoriť, ale od šťastia. Neverila som, že si môžem s niekým rozumieť... tak veľmi. A navyše sa mi páčilo, akým spôsobom na mňa pozeral. Jeho pohľad zahŕňal sympatie, príťažlivosť, zvedavosť, otvorenosť a áno... záujem! To je to správne slovo. Ešteže nečíta myšlienky, to by bolo! Neviem čo videl v mojich očiach. Dúfam, že môj pohľad odrážal sympatie, ktoré som k nemu cítila.
Na druhý deň ráno, teda lepšie povedané na obed som sa zobudila s menšou bolesťou hlavy. No, asi si s alkoholom už tak dobre netykám. No okrem bolesti hlavy...vedľa mňa v posteli ležal Robo! Moje nervy!?! Ako som sa vlastne sem s ním dostala? Až také okno som nečakala. „Naposledy sme sedeli dolu, bavili sa....ale čo bolo potom?" no nedá sa nič robiť. Opatrne som zdvihla prikrývku. Boli sme oblečení. „Fúha! Nie že by som nechcela, ale predsa, nepoznáme sa tak dlho..."snažila som sa vyliezť z postele, aby som ho nezobudila. Moje neisté kroky smerovali do kúpeľne. Dala som si sprchu, a upravila sa. Pri pohľade do zrkadla ma striaslo. Lochness. Dnes poobede štartujú kurzy. Menšiu bolesť hlavy prežijem. Len aby žiaci prežili môj výzor. Musím sa poriadne prekryť zázračným mejkapom.
Na kurz sa mi prihlásilo 24 mladých nadšencov. Prvá hodina bola uvítacia. Zadala som im tému. Mali mi do nasledujúceho dňa niečo načrtnúť aby som videla, aké má kto schopnosti a na čo sa mám prevažne zamerať. „Doktorka" som stretla až večer. Venoval mi rozpačitý úsmev. Asi sa tiež čudoval, že sa nezobudil tak, ako očakával. Pozval ma na večernú prechádzku do dediny a večeru. „Anna, bol by som rád ak by sme šli spolu. Kto by mi lepšie ukázal okolie ako ty?"...Kývla som. „S radosťou. Stretneme sa za hodinu v hale." Objal ma a povedal, že sa nevie dočkať.
Odvtedy so mnou trávil doktor R. stále viac času. Počas leta mal dovolenku, celé tri týždne. Na ostatok ma prišiel podporiť a rozveseliť. Okrem dlhých rozhovorov, zábavy a pokoja, ktoré som s ním zažívala, ma bavilo trávenie času v prírode...áno, skvelé „splývanie" v tráve, pohodlnom machu a vôbec kde sa dalo. Život je krátky. To ma napadlo vždy keď sme zábavu na rôzny spôsob brali zostra. Večerné vysedávanie v baroch, spievanie karaoke v miestnej krčme (od vtedy si ma krčmár doberá ako Malvínu)... S ním sa mi ani raz nestalo, že by stála reč, alebo bola nuda. Dopĺňali sme sa. Vo viacerých smeroch. Jeho rozvaha a moja uvoľnenosť umelca, ktorý občas žije zo dňa na deň, išli ruka v ruke s našim porozumením.
Na oplátku dostával odo mňa to isté. To a lásku. Vždy mi bolo smiešne, keď sa ženy doslova na muža „namotajú" za krátky čas. Dokonca ma to poburovalo. Skúsenosť zmenila môj pohľad na vec. Určite to bolo tým, že šlo o pozitívnu skúsenosť.
Raz sa vrátil asi po týždni. Pozval ma na večeru. „Nahoď sa do gala bejby" dodal. „A pri akej príležitosti? Alebo sa chceš len pokochať pohľadom na mňa?" dodala som vyrývavo. „Kochám sa aj bez toho. Je to prekvapenie. Len to pre mňa urob zlatko." Pevne ma chytil za pás, pritlačil k sebe a vášnivo ma bozkával. Potom sa usmial tak, že som nemohla povedať „Nie".
Večer ma vyzdvihol autom. Presný ako švajčiarske hodinky. Zatvoril za mnou dvere na aute a dupol na plyn. Cesta ubiehala príjemným tempom, oknom sa dostával do auta osviežujúce horský vánok. V rádiu hrala „nejaká" hudba. Počas cesty som ho hladila po kolene. „Sústreď sa na cestu." Ťažko zo mňa spúšťal oči. Normálne prijateľné, ale nie počas šoférovania. Nechcem, aby nás „zoškrabovali" hasiči z nejakého stromu...Jeho omamná vôňa mámila moje zmysly. A tak som mu prstom opäť otočila hlavu. „Držíš volant nezabúdaj". Myšlienky mi vírili hlavou...Hádam mu voniam aj ja. Ten Chanel bol sakramentsky drahý. V tom na mieru šitom tmavom obleku a lakovaných topánkach mu to sekne. Výhoda spolu sediaceho. Môžem pozerať kam chcem, na koho chcem...ako dlho chcem!
„Tak kam to bude pane?" vyzvedala som. „Stále si mi nič nepovedal". Tajnostkár.
„Sme tu". Zastavil pred najlepšou reštikou, aká bola v okolí. Čašníčka nás uviedla k stolu. Neviem prečo, pocítila som chvenie v žalúdku. „Zlatko páči sa ti tu? Vyzeráš trošku nesvoja." Čakal na odpoveď. „Ale áno, som v pohode. Ale na čo tie tajnosti? Chceš ma snáď požiadať o ruku?" zažartovala som. Výraz tváre sa mu zmenil. „No, no...vieš. Ja len že ja...chcel som..." trocha neisto „Nie to nie. Len ti chcem darovať toto. Otvor to." Na stôl položil škatuľku. Príjemná hudba v podniku, šramot príborov, tlmené rozhovory...to sa mi zrazu všetko zlialo do jedného. Stíchla som, pozrela som naňho, na škatuľku, ktorá bola červenej farby. Asi som aj očervenela. „Myslela som, že prekvapenia sa ľudia dočkajú väčšinou po dezerte. Teda, tak to býva vo filmoch. Ale my nie sme vo filme..."všimla som si, že môj humor nebol momentálne na mieste. „Nie, toto je naozaj. Len chcem vedieť, či sa ti páči." A pokynul mi, aby som otvorila škatuľku. Vtedy som si všimla, že postarší párik od vedľajšieho stola na nás pozerá. Pani sa usmievala. Nedočkavo.
„No dobre." Otvorila som. Bol tam prsteň. Chvíľku som nevnímala. Potom som pozrela na Róberta, následne na párik vedľa. Vyzerali viac napätí ako ja. „Jejda. Čo to je?" vyjachtala som.
„Neboj sa, nie je zásnubný." Smial sa. „Keby si mohla vidieť, ako si zvážnela. A k tomu červeň v tvári?!? Len by som bol rád, ak by si ho nosila na znak puta, ktoré nás spája. Nech budeš kdekoľvek, budem s tebou."
„Zlato jasné, budem ho nosiť".
„A ozaj, tá pani od stola vedľa nás si pravdepodobne myslí, že sme sa zasnúbili. Usmej sa na ňu alebo čo." Šibalsky sa na mňa usmial. Pootočila som sa k panej vedľa, ukázala jej prsteň a povedala „Verili by ste tomu?" a pani mi gratulovala. Cestou autom sme sa na tom zabávali.
Pred koncom leta mi opäť pripomenul, že zanedlho odíde na stáž. Možnosť kariérneho rastu. Len v zahraničí mohol získať také skúsenosti. Moja radosť z úspešného Kurzu pre nadšencov maľovania sa trošku naštrbila. Tvorca môjho úsmevu chce odísť? Okej uznávam, jeho práca je obdivuhodná a zmysluplná. Ale čo ja? Nemala som ani silu odpovedať mu. Mlčky som na neho pozerala a len počúvala.
„Ako doktor mám určité povinnosti. Nemôžem si dovoliť ostať na Slovensku...takto kariéru neurobím. Nie tu!!! Konečne mám možnosť posunúť sa ďalej. Ty môžeš maľovať predsa kdekoľvek. Na čo chceš ísť učiť do Prahy? Aj v Nemecku je dosť akadémií, kde by náležite ocenili tvoj talent. Ba čo viac, JA ťa potrebujem!" povedal mi priamo. Aspoň neokolkuje. To bolo prvýkrát, čo mi svoju lásku dal takto sebecky najavo. Chcel ma mať pri sebe. Ako aj ja jeho. „Nechcem odísť, a nechať tu polovicu svojej duše"- druhú časť tvorila radosť s liečenia ľudí, - dodal jemnejšie, keď videl ako som zvážnela.. „Zlato netvár sa tak, vedela si o tom. Ale vedz, že nech sa rozhodneš akokoľvek, budem ťa ľúbiť" Dodal.
„Áno vedela"... „Ale prečo to nemôžeš odložiť na neskôr? Ty si môj najlepší priateľ, moja láska, slovo domov má pri tebe konečne význam"...pozrela som na neho smutne, lebo som to tak cítila.
„Vieš, len chcem aby si o tom uvažovala aj tak, ako to vidím ja. Nateraz to nechajme tak. Asi o tom obaja potrebujeme uvažovať". Pootočil hlavu, pozrel na mňa ešte raz, pohladil ma, nežne pobozkal a odišiel smerom k hotelu.
Mlčky som ho pozerala ako sa vzďaľuje. Hlavou mi prebiehalo tisíc myšlienok ako výjavy zo zle zostrihaného filmu. Dlho som sa prechádzala, sama. Domov som dorazila až neskoro večer. Ľahla som na posteľ, snažila sa zvažovať znova pre a proti. Zvykla som si na jeho prítomnosť. A čo moje plány? Nechcela som ísť do Nemecka. Vedel to. Mňa čakala sľubná kariéra učiteľky v Prahe a to práve v Akadémii výtvarných umení...mala som sa vzdať svojho sna? Tak by mi vzal moju slobodu. A maliar bez slobodnej duše je ako vták v klietke...
Od zajtra za týždeň mal odlietať. Letenku mi nechal na stolíku v mojej spálni. Ležala tam. Viackrát som ju vzala do rúk a uvažovala nad jeho slovami. Snažila som sa predstaviť si náš spoločný život. Nevidela som sa tam. „Nie nemôžem." Povedala som si pre seba, do prázdnej miestnosti. „Nemôžem". Letenku som položila na stôl, a nechala sa unášať spánkom.
Uplynul rok a pol. Navštevujeme sa keď máme dovolenky, voláme si cez skype, stále si píšeme a voláme.
Hovorí sa, že láska prekoná hocaké prekážky. Je to pravda? Niektorí ľudia hovoria, že áno. Ja však stále žijem s predstavou, že polovica môjho srdca je niekde v Nemecku. Zachraňuje životy ľuďom, ktorí ho potrebujú. Práca dáva jeho životu zmysel, tak ako moja mne. Odkedy odišiel, mala som tri vernisáže. Pracujem stále, aby som na neho toľko nemyslela. Vo výučbe sa mi darí. Kolega z práce mi povedal, že v poslednom čase majú moje diela akúsi inú hĺbku. Dávam do nich viac zo seba. Všetko mi dáva väčší zmysel, ak to premietnem na plátno či výkres. Nechcem na Róberta zabudnúť. Nikdy. Hoci je preč s nie sme spolu, náš vzťah to určitým spôsobom posilnilo. Sme si veľmi vzácni. Možno iný vzťah by diaľka pohltila. Lenže náš vzťah nebol len o láske. Bol a je zmesou hlbokého priateľstva, protikladov, spriaznenosti, vášne a pochopenia. Ak to všetko zrátam, vyjde mi jediné. Sme to my dvaja.
