S: „Čo pre teba znamená? Ty asi vážne hľadáš len zábavu..."
M: „Vždy som si myslel, že mi stačí len zábava...
S: „Mohol som si myslieť."
M: „Preto musím odísť. Najlepšie už zajtra."
S: „Ale veď sme tu mali ostať ešte tri dni. Kam sa ponáhľaš? Nebodaj chce niečo viac?" (počuť tlmený smiech)
M: „Ona je prvá, čo nežiada nič. Ale ona napodiv nie je len zábava. Je viac."
S: „Počkaj nechápem. Žeby si narazil? Vážne existuje aj nejaká pri ktorej ti nejde len o sex a pretvárku?"
M: „Aj ja som prekvapený. Preto musím odísť. Nebude to čakať. Nemá na mňa kontakt, nebude ma môcť vyhľadať."
Strýko začudovane „Príliš obvyklý scenár z tvojej strany. Čoho sa bojíš keď nič nevyžaduje?"
M: „Bojím sa seba. Skrátka toho, že by som tentoraz nedokázal odísť."
S: „Tak ostaň. Aspoň raz sa správaj ako muž."
Počujem rachot, M. odchádza z izby. Rýchlo sa skryjem do výklenku na chodbe. M. opúšťa miestnosť. Zamyslene siaha do vačku a popri chôdzi preč si zapaľuje....
„Nadišiel čas..." budem sa s ním musieť rozlúčiť. Prečo je čas keď sme s niekým koho ľúbime taký neuveriteľne krátky? Až natoľko, že ani večnosť by nestačila? Pýtam sa sama seba, či vlastne budem schopná existovať tak ako predtým...keď tu on nebude.
Chcela som ti povedať „Zbohom, niekedy nabudúce." Ako ťa poznám, len by si sa usmial a povedal „Prečo nie." Tvoje tmavočervené pery to vždy hovorievali na hocijaký hlúpy nápad, ktorý znamenal dobrodružstvo. Alebo trapas...väčšinou v mojom prípade. Nasmiali sme sa....
Keby som vedela, že ťa na rozlúčku nebudem mať čas ani objať a povedať čo i len „Ahoj" objala by som ťa do zásoby. Na pamiatku si z teba v mysli odniesť aj tvoju vôňu...aviváž, cigarety a neznámy parfum, ktorý ma opantal. Zapamätať si zovretie tvojej dlane v mojej, tvoj smiech, ktorý bol preskakovaný avšak nie silený. Och...keby som len vedela. Bola som hlúpa.
Ráno som ti klopala na dvere izby. Neotváral si. V izbe bolo ticho. Cestou na raňajky som nevedela, že už nie si v hoteli. V jedálni sedel tvoj strýko. Celkom sám.
„Dobré ráno. Kde je M.....?" spýtala som sa prekvapene.
„Dobré ráno ružová pivónia. Spala si dobre? No tak, prisadni si." Povedal nástojčivo a ja som si sadla.
„M..... išiel preč. Jednoducho musel odísť. Komplikácie v práci. Ale určite ti zavolá."
„Ďakujem. Dobrú chuť...ja si raňajky dnes zjem radšej v izbe." Rezignovane som sa postavila zo stoličky, usmiala sa a pomaly som odišla z jedálne. Nedokázala som plakať. V hlave som mala ako po výbuchu....stále som však videla v hlave tvoje modré oči a neurčitý pohľad.
Uplynuli tri mesiace. Nevoláš. Neozývaš sa. Keď som ťa videla prvý raz, myslela som, že budeš záležitosť na jednu noc. Priateľská výpomoc. Otvoril si mi oči. Doteraz neviem povedať, či ťa ľúbim, viem len to, že mi s tebou bolo krásne. Mohol si nám dať šancu. Nakoniec som sa z pokoja a úsmevu, ku ktorým si ma prirovnal, zmenila na zábavu...a ty si stále tieňom.
Uplynuli ďalšie dva týždne. Prišla mi sms:
„Ahoj pivonka. Máš zajtra čas?"
„Prečo nie..." Odoslané
