Studené ani horský potok, tie slonie slzy na podlahe. Krvou podliate oči plné otázok. Zrobené ruky a na nich párované mozole i čiary. Na prstenníku nasadený kruh oddanosti. „Zostala si sama.“ Šepne Alžbeta suchému vzduchu miestnosti, ktorá bola svedkom toľkých udalostí...“ Trvalo dlho, pokiaľ som sa snažila s jeho smrťou zmieriť...Nemožné.“
Osud sa s ňou pohral. Vlasy rednúce, a tu medzi nimi, povšívané strieborné nite v havranej korune krásy. Vačky pod fialkovými očami ako odkaz prebdených nocí. Jamky v lícach nahradili vrásky mračenia. Smiech nie je ich stopou...už dávno nie. Slaboružové pery farby pijavého papiera. Taká bežná farba. Kde sa stratila chuť malín a jahôd? Jeseň života ich zmenila.
Stojí pred zrkadlom času. Naťahuje mu ruku a pýta sa: „Som to ja? Áno, Alžbeta...si to ty.“ Aká otázka, taká odpoveď. Sama sa pýta, i sama odpovie. A či roky rozbehli závod? Čo sa stalo s toľkým časom? Mať tak odvahu znova povedať si: „Zajtra.“
Telo prihrbené, dekolt vráskavý a početné škvrny staroby ako odtlačok ruky v bahne. Hlboký a neklamlivý. A či by som opísala farbu jej kože? Farba Alžbetu nezaujíma, tak prečo Vás? Len tá pružnosť sa stratila. Odkvitol kvet mladosti, ruža hlavu sklonila. Listy povädli, začínajú tmavnúť i usychať.
Jej krehké telo stalo sa handrovou bábikou. Starnúce telo pokrýva jemná zvlnená vrstva kože. Kde-tu i jazva spomienky nájde sa.
Chôdza boľavá i neistá. Vrtkavá, ako aprílové počasie. Kostra jej zostarla. Už nebude tancovať do rána, či nosiť deti na rukách. Nepobeží mužovi naproti rovno do náruče, ani sa neoprie o jeho láskavé rameno. Život pre ňu stratil zmysel, ale nie krásu. A predsa sa každý deň upraví i pôvabne oblečie. Farbami hýria jej krásne veci, doplnky zo zlata i čisté topánky - ako sa na dámu sluší. Alžbeta vie, že ak sa niekto pozerá, určite ON. Z neba?...Keď sa konečne znova stretnú, nech je patrične pripravená.
