Raz som vo svojom statuse na Facebooku napísala, že každý by mal mať v živote jednu Janette – ženu, s ktorou je skvelé hovoriť a aj mlčať. Takú, ktorá posúva vpred a rozsvecuje svet.
Mala som vtedy na mysli Janette Motlovú, ktorá sa v týchto dňoch stala spoločnou kandidátkou tretieho sektora na post komisárky pre deti. Na jej mene sa zhodlo zatiaľ celkom 53 organizácií, ktoré združujú ďalších 216 organizácií. Postupne sa pridávajú ďalšie, prichádzajú však aj hlasy, že ona na tento post nepatrí. Napíšem teraz niečo veľmi osobné.
Janette som spoznala pred siedmimi rokmi ako novinárka. Zavolala som si ju do rozhlasu na hodinový profilový rozhovor. V tom čase nikto nevedel, že som podala žiadosť o adopciu. Nemala som potrebu o tom hovoriť nikomu cudziemu. Ju som nepoznala, napriek tomu som sa jej zdôverila. Mala v sebe niečo, čo si ma získalo a ja som cítila, že jej to mám povedať. V tom momente som dostala obrovskú podporu, silu do všetkých svojich pochybností a po rozhovore s ňou som upravila „kritériá na dieťa“. Znie to hrozne ale naozaj si môžete pri osvojení diktovať „kritériá na dieťa“. Neviem, prečo som si vtedy myslela, že jednoduchšie bude, keď si ako samožiadateľka osvojím staršie dievčatko. Janette Motlová ma „upratala“. Zbúrala vo mne predsudky a strachy. Ona ma presvedčila, že šancu si zaslúži každé jedno dieťa bez ohľadu na pohlavie, vek, hendikep, či farbu pleti. A tak som sa po stretnutí s ňou kritériá zrušila a po pár mesiacoch sa stala mamou dvojmesačného chlapčeka. Lebo kto som ja, aby som si "diktovala", aké má byť moje dieťa? Neurobila som v živote nič lepšie ako toto. Nestalo sa mi v živote nič lepšie ako to, že prišiel môj syn.
Krátko potom, ako sa stala šéfkou Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie, som do tohto ústavu prišla aj ja. Strhla ma svojou profesionalitou. Pri podpise zmluvy som jej vravela, že môj syn je na prvom mieste. Povedala mi, že dieťa má byť vždy na prvom mieste a ponúkla mi polovičný úväzok. Ten sa však časom zmenil na plný, pretože som vedela, že pri nikom inom profesne neporastiem tak, ako pri nej. Bola prísna, tvrdá ale tak neskutočne ľudská. Vždy mala pochopenie pre to, keď bolo moje dieťa choré, úzkostné, keď som s ním prekonávala jeho traumu z odmietnutia alebo smútky v jeho duši. Poznala to – sama má osvojenú adoptívnu dcéru. Vie, čím si prechádzajú osvojené deti aj ich rodičia. Ale vie veľmi dobre aj to, čo prežívajú deti, ktoré sú vaše biologické, pretože je matkou, akú by ste chceli mať. A bohužiaľ, po nedávnej tragickej smrti svojho syna, vie veľmi dobre aj to, čo s človekom narobí strata dieťaťa. Vie, aké to je dieťa mať a zrazu nemať. Keď prišiel COVID, trápili ju v prvom rade deti. Vymýšľala, ako im pomôcť, aby netrpeli v lockdowne a izolácii. Písala projekty, prichádzala s nápadmi, z ktorých sa nám v práci často točila hlava. Aj sme zalamovali rukami. Aj sa nám často nechcelo. Ale deti boli na prvom mieste a ona nás vždy vedela presvedčiť o tom, aby sme pre ne robili aj nemožné.
Komisár pre deti je človek, ktorý by toto všetko mal vedieť. Ona si to odžila, žije a bude žiť. Začínala som tým, že by som každému dopriala mať v živote jednu takú Janette. Končím tým, že by som každému dieťaťu dopriala mať komisárku ako je Janette Motlová.
