Tento článok, je vyňatá časť mojej diplomovej práce, ktorú som si vymyslela sama. Text je formulovaný ako úvaha, esej, popularizačný alebo novinový článok, nemá nič spoločné s pedagogickou výučbou. Chcela by som počuť názory ostatných, čo si o tejto ,,špecifickej analýze" myslia. Z ruských dejín je dobre známe ako korumpujúce je byť dlho pri moci. Dokazujú to životopisy ako Petra Veľkého tak Kataríny II., Stalin sa riadil logikou Petra Veľkého a to žiadať nemožné, aby sa získalo maximum (Lucas 2008). Nie len z ruských dejín, ale aj zo svetových dejín je známe, že moc chutí niekedy viac ako peniaze. Ako by mal vyzerať pravý vládca, už podľa filozofie Niccola Machiavelliho, by mal byť správny vladár, ktorý sa chce udržať pri moci sebecký, silný, zvierací a má mať vlastnosti ako líšky aj leva. Prečo umiernený Gorbačov a pokojný Jimmy Carter, neboli až tak u ľudí obľúbení. V posledných rokoch vývoja sa vo viacerých krajinách prejavuje populizmus a nacionalizmus v rôznych podobách. V spomínanom Francúzsku Marine Le Pen, v Maďarsku zbožňovaný Viktor Orbán, zvolenie Donalda Trumpa alebo odchod Veľkej Británie z Európskej únie. Ľudia čoraz viac dávajú prednosť ostrej dikcii ako pokojnému vyjadrovaniu, veľkým sľubom a priam revolučným ideám ako reálnym nápadom, a nechávajú sa unášať na vlne popularity strany alebo kandidáta.
Posledné americké voľby v roku 2016 ponúkli demokratickú kandidátku Hilary Clintonovú, dobre známu bývalú prvú dámu, manželku bývalého prezidenta Billa Clintona, aktivistku za ľudské práva, senátorku a bývalú ministerku zahraničných vecí, ktorá sa pohybuje v americkej politike už desaťročia. Republikáni ponúkli štátnu celebritu a magnáta s nehnuteľnosťami, ktorý bol všetkým známy Donalda Trumpa. Už od začiatku mala Hilary Clinton na svojej strane v kampani veľké mená od významných podnikateľov, senátorov a ani Hollywood ako typická bašta demokratov nezostal svojej povesti nič dlžný. George Soroz, Michael Bloomberg, Barack Obama, Oprah Winfrey, Steven Spielber a George a Amal Clooneyovci verbálne aj finančne od začiatku podporovali Hilary Clinton. Na volebných štadiónoch Clintonovej sa ozývali piesne Beyoncé, Katy Perry či Lady Gagy idolov súčasnej doby a dnešnej generácie, instagram bol preplnený fotkami celebrít s demokratickou kandidátkou. Naopak Donald Trump mal na strane veľmi zvláštnu skupinu postarších hercov, športovcov, zápasníkov ako veterán Clint Eastwood, herec John Voight a dalo by sa povedať skupinu bývalých športovcov ku sklonom k agresii a narcizmu ako Myke Tyson, Hulk Hogan alebo Denis Rodman. Už táto samotná vzorka celebrít ukazuje, aká bola kampaň Donalda Trumpa, kontroverzná, ostrá a agresívna, no napriek tomu štadióny boli preplnené. DonaldTrump sa viezol na vlne zlosti, hnevu Američanov hlavne strednej a nižšej vrstvy s dosiahnutým nižším vzdelaním, ktorí boli jeho hlavnými voličmi a v Trumpovi videli nového záchrancu, pretože Clintonova je v politike už desaťročia a nič sa definitívne nezmenilo.
Trump sa viezol na vlne strachov a to z islamistických teroristov, dočasne by zakázal moslimom vstup do Spojených štátov a zahájil by masívne vojenské operácie na Strednom východe. Trump v svojich sľuboch vo volebnej kampani deportoval 11 miliónov nelegálnych mexických imigrantov a dal na hranici postaviť vysoký múr a donútil Mexiko, aby zaplatilo náklady. Zo strachu z kriminality by sa snažil rozšíriť používanie trestu smrti, a zo strachu z globalizácie by rozpútal obchodnú vojnu s Mexikom a Čínou. Trumpova kampaň vzdorovala akýmkoľvek obvyklým typom politickej analýzy. Ponúkol prekrúcanie faktov, nesúvislé reči a hyper-emotívne podanie. Ako vykladal o svojom obrovskom bohatstve, inteligencii a vrodenom talente, pripomínal skôr postavičku z nejakej frašky ako legitímneho kandidáta.
Jeho rétorika a okázalý štýl ho jasne odlišovali od ostatných a priaznivci prichádzali na zhromaždenie vo veľkých počtoch, aby si ho vypočuli. Televízni producenti mu vo vysielaní poskytovali viac času ako ostatným kandidátom a kedykoľvek sa objavil na obrazovke sledovanosť programu stúpla nahor. Svojou mimikou dokázal vyjadriť znechutenie, zlosť i sebauspokojenie. V prípade potreby niečo vyjadriť alebo zdôrazniť používal reč tela. Keď spomínal hendikepovaného reportéra napodobňoval jeho pohyby (D’Antonio 2016). Na to reagovala oscarová herečka Meryl Streep v svojej ďakovnej reči pri preberaní Zlatého glóbusu za celoživotné dielo. Ostro kritizovala Trumpa, hoci ani raz nevyslovila jeho meno, prenikavú kritiku mu adresovala za napodobnenie hendikepovaného novinára a vyjadrila sa, že keď Amerika vykopne cudzincov v televízii nebudú vysielať filmy, ale len futbal a mix bojových
umení. Donald Trump nezostal svojej povesti nič dlžný a na svojom obľúbenom twiteri ju nazval najviac preceňovanou herečkou (Streep 2017).
V americkej politike u prezidentov bola vždy výrazne vyzdvihovaná rodinná prezentácia, celá rodina bola vždy slušne nastúpená a stála po boku prezidenta. Prvé dámy, manželky prezidentov sa stávali vplyvnými osobnosťami, či v oblasti kultúry, politiky a módy.
Od ikonickej Jacqueline Kennedyovej, obľúbenej Barbary Bushovej, taktiež kritičky Donalda Trumpa, na ktorej pohreb radšej neprišiel a vyslal manželku až po vysoko populárnu Michelle Obamovú. Manželka Donalda Trumpa, Melania Trump aj napriek snahe, ktorú vynakladá sa jej nedarí dostať sa na rešpektovanú pozíciu prvej dámy s vlastným hlasom, názorom a šarmom, ktorú by tak Amerika milovala ako Obamovú. Ale Trumpovi v celkovej mediálnej prezentácii, vystupovaní na verejnosti a tlmení príliš agresívneho vystupovania pomáha jeho dcéra Ivanka Trump, a jej manžel Jared Kushner, ktorého si Trump vybral ako svojho poradcu hlavne v zahraničnej politike, a od ktorého sa dá veľa očakávať. Kushner predstavuje novú perspektívu a líniu židovsko-amerického politického myslenia.
Keď v po slednom štádiu rakoviny mozgu zomieral vplyvný a uznávaný republikánsky politik, a tvrdý kritik Trumpa John McCain odkázal Trumpovi, aby na jeho pohreb ani nechodil, a ani Bushovci ho nechceli na pohrebe Barbary Bushovej. Takéto sú vzťahy Donalda Trumpa s americkými politikmi a celebritami, napriek tomu si ho nahnevaná Amerika zvolila.
Pred pár rokmi niektorí psychiatri navrhli, že by bolo vhodné prehodnotiť doposiaľ uznávanú škodlivosť narcizmu ako patologického javu. Psychiater Peter Freed z Columbia University vyhlásil, že narcizmus v istom zmysle nieje choroba, ale evolučná stratégia, ktorá môže mať neuveriteľný úspech. Kto by viac mohol reprezentovať úspech tejto stratégie ako Donald Trump. Nástup technológií ako facebook, twiter, a instagram, ktoré umožňujú kochať sa sebou samým, to všetko sú prejavy rovnakej sebareklamy, ktorú Trump so ziskom predvádza celý život (D’Antonio 2016).
Kým v Amerike vidíme u prezidentov silnú rodinnú prezentáciu v Rusku je to predstavenie jedného muža. Kult jednej osobnosti a individualizmus má v komunistických alebo bývalých komunistických krajinách dlhú silnú tradíciu, ktorá ani dnes nevymizla, len sa zredukovala. Kým Trump sa svojimi deťmi chváli a pomáhajú mu zlepšiť, zmierniť agresívne vystupovanie, tak dcéry Vladimíra Putina nikto nikdy na verejnosti nevidel. Sám Putin o nich povie na verejnosti, len čo sám chce a uzná za vhodné. Prvá manželka a bývalá prvá ruská dáma sa objavovala po boku Putina na niektorých zahraničných návštevách, no nikdy nehrala, takú vplyvnú rolu akú má prvá dáma v USA. Putinove súkromie je prísne tabu a aj verejne tajná priateľka bývalá gymnastka a poslankyňa Alina Kabajevová a na verejnosť neprenikli žiadne ich súkromné fotografie ani takzvané paparazzi snímky, len snímky z oficiálnych udalostí. Média v Rusku vidia a fotografujú len to, čo majú a to Vladimíra Putina, ktorý s odhalenou hruďou športuje, loví ryby, jazdí na koni alebo dovolenkuje pri Bajkale. Na Sibíri ho zas vidíme zachraňovať tigre a polárne medvede, potápať sa alebo hrdo vo vojenskej uniforme nastupovať do ponorky, či podľa pravoslávnych tradícií počas sviatku Troch kráľov ponárať sa do chladnej vody s obnaženou hruďou s prežehnaním sa. To všetko sa deje za prítomnosti médií. Kým zavalitého Donalda Trumpa môžeme vidieť akurát pri golfe, Vladimír Putin si dáva veľmi záležať, či už pri obľúbenom džude, alebo ktoromkoľvek inom športe na jeho fyzickej prezentácii na verejnosti a špičkových fyzických výkonov. Veľkou výhodou Putina je, že vie na verejnosti ukázať aj citlivú stránku svojej osobnosti a pri osobnom stretnutí si vie človeka získať, rečou tela, dotykmi či pohľadmi. Svoju citlivejšiu stránku formuje ako milovník zvierat, hlavne psov, sentimentálnymi stretnutiami s deťmi, keď si ich niekedy neodpustí pobozkať na hlavu alebo hrou na klavíri a spevom. Žiaden zahraničný politik si tak nepotrpí na osobnú sebaprezentáciu ako Vladimír Putin, čo sa týka všetkých sfér v oblastiach
mediálnej kultúry. V Putinovej politickej kariére a vo vzťahoch je veľmi silnou a určujúcou konštantou jeho vojenská minulosť a služba v KGB. A preto sa možno viac stotožňuje a uznáva Jurijho Andropova ako všetkých iných bývalých sovietskych predsedov.
Putin disponuje vynikajúcimi komunikačnými schopnosťami a vie rozpoznať s akým typom človeka má tú česť a vie sa mu prispôsobiť, túto iniciatívnu orientáciu v ľudskej psychike mu pomohla vytrénovať spravodajská profesia (Salminen 2015). Putin doslova predstavuje protiklad svojho predchodcu, ktorý na konci svojej administratívy pripomínal karikatúru. Už v minulosti zatiaľčo starý prezident Jelcin vypil fľašu vodky, nový prezident Putin si z pohárika decentne usŕkal. V neskorších rokoch Jelcin nebol schopný preniesť plynule nanajvýš jednu vetu, Putin formuloval vždy jasne a presne. Zatiaľ čo Jelcin nemohol zabrániť prepadnutiu krajiny do chaosu, nový prezident Putin sľuboval ríši, novú silu a predovšetkým poriadok (Reitschuster 2006).Väčšina Rusov nemá dôveru k inštitúciám, ideám skôr k osobnostiam. Vladimír Putin sa stal žiadaným obchodným arbitrom či mal podobu olejomaľby na plátne, fotografií na tričku či sôch. Byrokrati, umelci a podnikatelia mu tvorili kult osobnosti. Putinov kult sa neriadi tak ako to bolo v sovietskej ére, zhora. Svoje korene má skôr v obchodovaní, oddanosti a stratégii kremeľských image makerov. Ľudia v Rusku si už za cárskej vlády zvykli žiť v akejsi poslušnosti a svojich panovníkov často uctievali ako polobohov. Fanatické, náboženské črty má aj Leninov či Stalinov kult, komunisti verili, že tým spôsobom svoju moc zlegimitizujú (Reitschuster 2006).
