Nedávno som videla na videu cirkevný sobáš v kostole. Bolo to krajšie. Také tradičnejšie podľa mňa, lenže tiež si neviem predstaviť že by som sa mala vydávať v kostole. Počúvala som, čo hovoril farár a neviem si predstaviť, že by som to mala počúvať na svojej svadbe. Proti kresťanom a náboženstvu nič nemám. Len ma tak nevychovali. Nie som ani pokrstená, pretože farár ma odmietol pokrstiť, pretože moji rodičia neboli sobášení v kostole. Milý farár.
Necítim sa kvôli tomu, že by som o niečo prišla a nič mi nechýba. Keď sa raz rozhodnem pokrstiť spravím to. Bez nátlaku, z vlastnej vôle. Ani moje deti neplánujem dať pokrstiť. Za to by ma asi príbuzní z priateľovej strany neznášali, ale nie je to ich vec. Keď budú niekedy chcieť, nech sa dajú pokrstiť, bude to ich rozhodnutie a ja im v tom samozrejme nebudem brániť.
Fakt neviem či by som mala cirkevný alebo civilný sobáš. Osobne sa prikláňam radšej k civilnému, ale nie na matrike. Možno niekde na nejakom hrade, alebo v peknom parku alebo tak nejako. Len škoda že tá svadba toľko stojí. Zadlžovať sa kvôli tomu neplánujem.
Hostina stojí nemalé peniaze, aj keď je to naozaj pekné. Len som sa utvrdila v názore, že sa pravdepodobne neviem baviť . Asi sa to budem musieť naučiť J
Čítala som aj o tajnom sobáši. V spoločnosti oddávajúceho a dvoch svedkov. A príbuzným už len oznámiť, že sme svoji. Netuším, ako by to brali, ale asi by bol oheň na streche. Mama keď si brala tatina, brali sa na matrike a „hostinu“ mali len doma v kruhu najbližších.
V každom prípade to je ešte asi dosť ďaleko.. Aspoň mám o čom premýšľať, prípadne presviedčať okolie o tom, že to nie je ich svadba, takže to nebude podľa nich J
