Pomaly začínali hriať slnečné lúče, až páliť na tú rannú hodinu, keď som vstúpila do uzavretého kruhu malého trhoviska. Z blízkej budovy hudobnej školy zneli tóny klavíra, ktoré ovládali striedaním sa Beethoven, Mozart a Bach. Zhlboka a s úsmevom som sa nadýchla tých opojných zvukov a v kľudnom postoji vnímala ruch okolo mňa.
Spomienky ma odviali v kalendári do rokov minulých detských, keď tóny iného klavíra, celou svojou majestátnosťou ovládajúceho koncertnú sieň, vychádzali z mojich prstokladov.
Neisto, isto a istejšie.
Nesebavedome, sebavedome a sebavedomejšie.
Detsky, dospelo a dospelejšie.
Až sila dospelého života zavrela klávesnicu už iného klavíra, zavrela mohutné dvere koncertnej siene a ukončila etapu tých istejších, sebavedomejších a dospelejších tónov piana a hodila ma do reality ešte neistého, nesebavedomého a nedospelého veku. Veku, ktorý ti už svojimi povinnosťami, zodpovednosťami, požiadavkami a prosbami dôrazne uberá z energie zastaviť sa v strese všednodennosti a stereotypu a spomenúť si nielen na ten jeden sen klavírnych koncertov, úklonov a potleskov. Aj na sny iné, na minulosť a na uvedomenie si svojej pozície tu a teraz či tam a zajtra.
Len trochu sa zastaviť, pochopiť a nájsť. Určite totiž sa niekde niečo nepochopilo a stratilo.
Trhovisko zaliali lúče slnka, striedali sa vône po domácky vyrobených šúnk, syrov či aspikov. Rozličné vône klobás či pečených kurčiat sprevádzali naďalej znejúce tóny klavíra a výkriky pani v bielom s výrazným výstrihom ukazujúcim pestovaný dekolt, lákajúci hľadieť ešte dlhšie a nevšimnúť si aj plný pult rozvoniavajúceho domáceho pečiva rôznych veľkostí a charakterov.
Doteraz mi nechýbali maminou pečené chleby, doma vyrábaná šunka, syr či aspik. Získavala som ešte väčšiu istotu, ešte väčšie sebavedomie a ešte väčšiu dospelosť nákupmi produktov s menom ale bez osobnosti v marketoch s menom a tiež bez osobnosti. Predstavili mi ich všadeprítomné a agresívne pôsobiace reklamy a vydieranie spoločnosťou byť na úrovni.
Topila som v mori ich moci a pokojne som sa nechala vydierať slovami, predurčujúcich vhodnú a správnu úroveň života. Isto a sebavedomo ma vábila okolitá spoločnosť ísť tou cestou až kým som pochopila, že sa musím zastaviť a nájsť stratené.
A tak si užívam sobotňajšie dopoludnia na trhu bez mena ale s osobnosťami a nakupujem produkty bez mena ale s osobnosťou. Užívam si vôňu šunky, ktorú robila moja mamina, vychutnávam kúsok chleba, aký pekávala ona. S úsmevom, počúvajúc netíšiace tóny klavíra z blízkej budovy hudobnej školy, som pochopila, že som sa dokázala zastaviť a nájsť stratene.
Prepáč mami, že som očarená svetom a jeho falošnou hodnotou otočila pohlaď na značku a vymenila ju za hodnotu človeka. Dnes nepozriem ako prvé na meno hodín na ruke, s ktorou sa spoznávam, na meno odevu tela, vedľa ktorého sedím, na meno topánky nohy, ktorá kráča pri mne. Ako prvé sa opýtam na meno tej osoby.
Vnímam jej príbeh, ktorý sa možno tiež nezastavil, nepochopil a stratil ako ten môj, až kým tiež nenašiel také podobné trhovisko ako ja, ktoré ma svojimi vôňami za sprievodu klavírnej hudby vrátilo do detstva a pomohlo mi nájsť seba a svoje stratené hodnoty.
Slnečné lúče sa začali ukrývať za múrmi kostola a trhovisko zalial tieň centra mestečka. Hlasná vrava a vône detstva sa strácali za mnou.
Ale len do budúcej soboty, keď sa opäť vrátim a pri tónoch klavíra sa zastavím.
Aspoň na moment.
dasha.kratka
