Pred obedom sa s knihou pod pazuchou vyberiem do parku. Spoločnosť mi ako vždy robia hlúčiky dôchodcov, mamičky s kočíkmi a krkolomne poprepletané páriky tínedžerov. Spozorniem, keď sa okolo jedenástej začne stupňovať trúbenie áut na hlavnej ceste hneď vedľa parku. Tunajší vodiči trúbia radi a často, zvyčajne im však z otvorených okien nevejú srbské zástavy (teda pokiaľ práve nie je futbal alebo svadba). Ani z autobusov sa normálne neozýva hlasné skandovanie a balkánske ľudovky. Vtedy si všimnem, že cez park sa smerom do centra ponáhľajú skupinky mužov okolo päťdesiatky v tesilových nohaviciach a čerstvo vyžehlených košeliach, násťroční chlapci v šortkách a zástup tridsiatich dôchodcov s vnúčatami . Všetci si so sebou nesú srbské zástavy a transparenty s nadrozmernými portrétmi Ratka Mladiča. Akosi to vôbec nezapadá do mojej predstavy o dave zúrivých extrémistov s vyholenými hlavami. Aj ja zamierim do centra.
Polícia už uzavrela hlavnú ulicu Kralja Petra I. a odklonila dopravu. Demonštranti si tribúnu v národných farbách postavili na námestí pred obchodným domom Bosca. Na jednu z budov už pred pár dňami zavesili obrovskú fotku Mladiča. Na tribúne práve oduševnene reční nejaký muž. Nerozumiem, čo hovorí. Z obrovského davu sa občas ozve potlesk či pokrik. Pripadám si trochu ako na rockovom koncerte, až na tú záplavu srbských zástav a na tie transparenty s odkazmi „Generál, sme s tebou“ či „Tadič, hanbi sa“. Žiadni holohlaví mladíci, zhromaždení majú v priemere dobrých štyridsaťpäť, možno päťdesiat rokov. Zostarli rovnako ako ich generál. Rozmýšľam, koľko z tejto masy ľudí sa sem iba náhodou priplietlo podobne ako ja a koľkí prišli naozaj z presvedčenia, že Mladič je hrdina.
Cestou domov si kupujem krompirušu. Je veľmi teplo a aj politajti, ktorých dnes v uliciach vidno častejšie ako inokedy, postávajú radšej v tieni. Mimo hlavnej ulice všetko plynie tak, ako obyčajne. Tety z úradu majú obednú prestávku. Hlúčik školákov si kupuje zmrzlinu. Ľudia postávajú na zastávke a čakajú na autobus. Na našej ulici robotníci už druhý týždeň kopú jamu na nový vodovod. Aj mamičky s kočíkmi vyzerajú, že im je demonštrácia na podporu nejakého generála srdečne ukradnutá. Rozhodujem sa, ktorý z týchto "dvoch Balkánov" si vyberiem. Nakoniec u mňa vyhráva krompiruša a burek.
