V okamihu, keď som vyletel zo sedadla požičanej Yamahy, mi napadla jediná vec. Nebolo to žiadne preblesknutie celého môjho źivota v jednej sekunde či nejaká posledná mimoriadna myšlienka, čo stojí za zachovanie, ako opisujú skúsenejši spisovatelia či režiséri. Tí totižto asi nikdy nehavarovali, keď opisujú také komplikované somariny.
Mňa napadlo...
..v tej krátkej šokujúcej polosekunde…
… ešte, než som narazil svojou nechránenou hlavou po pármetrovom lete priamo na asfaltovú cestu a zoškrabol si pokožku a mäso z pravej strany tváre,..tak ešte predtým mi mozgom stihla preblesknúť len jediná vec. (Tu treba podotknúť, že na to, že to mohla a mala byť aj moja posledná vec pred smrťou, čo ma napadne, tak to bola mimoriadne hlúpa myšlienka). Skôr inštinkt ako myšlienka. V hlave mi zavibrovalo nezmyselné: “ Ach jaj, práve som si parádne pokašľal dovolenku!”
Tak toto je takmer presné znenie (okrem toho zahrešenia, lebo to bolo nepublikovateľné) a aj to posledné a jediné, čo som stihol. Následne som nekoordinovanou rybičkou zapikoval do zeme, nežne pobozkal betón hlavou, citlivo objal asfalt telom, zopárkrát sa nonšalantne prekoprcol, totálne sa doudieral a stratil vedomie. Prvý výpadok pamäte v mojom živote..
…o 10 minút neskôr.
Prebudenie.. Zmätok a otupená hlava. K zmätku sa rýchlo pridáva stupňujúca sa bolesť na rukách, nohách a vlastne na kompletne celom tele. Ťažká bolesť. Taká bojazlivá, vyplašená bolesť bez predchádzajúcej skúsenosti. Som v obrovskom šoku, pravdepodobne mám zlomené aspoň štyri končatiny, jeden trup a bohviečo ešte, ale ja sa ako prvé pokúšam opraviť doškrabanú motorku a sadnúť si na ňu. Nevládzem ju však zodvihnúť zo zeme, tak si ľahám naspäť na pálivý asfalt. Chce sa mi spať.
Kvapká zo mňa pot. A krv. Robí malú mláčku. Potom väčšiu.
Nesmiem zaspať. Vo filmoch sa nikdy nesmie zaspať. Ani v Zachráňte vojaka Ryana sa nesmelo zaspať, borci, ktorí zaspali, tam umierali a diváci v kine plakali. To si pamätám presne a viem, že zomrieť by som nemal chcieť, a tak vstávam. Potácam sa na okraji cesty, a ukrutne sa mi moce hlava. Odrazu pri mne stojí malý Thajec a kričí na mňa akýmsi vesmírnym dialektom spojeným s gestikuláciami hodnými Fidela Castra v jeho najslávnejšej predvolebnej tour po kubánskom vidieku. Takto teda už pomaličky začínam chápať, že som naozaj (naozaj desivo) havaroval v totálne zapadnutej a zavšivenej provincii Thajska, vypožičaná motorka sa váľa úplne rozlámaná v prachu pri ceste a ja mám strašné zranenia, ktorým zrejme podľahnem. Hlava sa mi nie a nie vyjasniť. Ach Bože, čo sa to deje, nemohol by si vrátiť čas? Už tak rýchlo nepojdem. Sľubujem..
Pri kričiacom Thajcovi sa zjavuje daľší Thajec, ktorý kričí síce menej, ale snaží sa ma natlačiť do džípu, akým u nás jazdia iba úspešní podnikatelia a preživší mafiáni. Chabo odporujem, mojou plynulou thajčinou mu vysvetľujem, že musím vrátiť motorku majiteľke, ktorá na mňa čaká v kamarátkinom dome a že ju v absolútnej pohode zvládnem odšoférovať naspäť. Prekvapene spozorniem, ten Thajec mi sice vôbec nerozumie, ale ja rozumiem jemu všetko. To, že mi Yamahu riadiť dovoliť nechce a tlačí ma do svojho auta, mu odpúšťam, ale s hlúposťou práve havarovaného človeka, ktorý predstiera, že je ok napriek striekajúcemu gejzíru krvi z hlavy, mu chcem silou mocou naložiť stokilovú motorku na zadné sedadlá. Ale tá potvora thajská päťdesiatkilová ma ľahko premôže, naloží do auta na sedadlo spolujazdca a ideme preč zo scény smrti. Celú cestu si úplne až tak nepamätám. V aute som podruhýkrát v živote odpadol (prvýkrát to bolo presne pred dvadsatimi minútami), ale o chvíľu na moje obrovské prekvapenie dorazíme ku kamoškinmu domu. Neskôr som sa dozvedel, že priateľský Thajec sa so mnou zoznámil v predchádzajúci deň a vedel, kam so mnou má ísť. Úplne zakrvácaný džíp vyzerá ako dvor po zabíjačkovej sobote, ja vyzerám ako tá sviňa, čo zabili a ešte na mňa aj sadajú mäsiarky. V spätnom zrkadielku sa obzerám s obavou, akú by som pravdepodobne cítil pri pohľade do ústia nabitej brokovnice. Ach jaj, moje narcisticke dni sú zrátané, alebo práve naopak, budem sa obzerať este viac, ako sa mi to všetko zahojí. Dúfam zahojí. Au. Hlava, lakte, kolená, členky a ramená mám zodraté na kašu krvavej kože a štrku, na lakti si vidím kúsok kosti! Rambo je slabota a Arnold na konci Terminátora 2 vyzerá popri mne ako novučičký model na obleky priamo z továrne. Auto je na tom takisto zle, sedadlá, podlaha a bočné zrkadlo vyzerajú, že práve prešli zónou ostreľovanou teroristami a v aute zahynuli aspoň piati výsadkári. Je mi to ľúto a snažím sa krvavé poťahy utierať rukami, no moja koža má nulovú absorbciu. Rozotrené obrazce dostávajú abstraktné tvary a Thajec ma veru veľmi rýchlo vyháňa z auta. Aj tak mi toho auta nie je ľuto toľko ako mňa samého. O.....M.....G.....
Vystupujem. Potácam sa, pokračujem v mohutnom krvácaní a absolútne nezmyselne sa teším na prvý pohľad do šokovaných tvárí kamarátky a jej vidieckej rodiny. Musí to byť akýsi môj cestovateľsko-všetkotrebazažiť-úchylo-komplex, ktorý vyslal z oťapeného mozgu info, že toto je pravdepodobne posledný krát, čo som havaroval a prežil a treba “skúsiť “ zaznamenať a využiť naozaj všetko, čo sa dá. Keď už ma to tak bolí, nech si vryjem do pamäti nefaľšovaný úžas thajského vidieka, aký sa nevidí každý deň a tá spomienka ma bude hriať v dochôdcovskom veku. Hmm nikdy som netvrdil, že som normálny. Či? Či?
Prianie sa mi spĺňa na stotisíc percent, plač, krik a panika nemajú konca kraja a rovnajú sa šoku v slovenských rôznych osadách po prvom siahnuti na rodičovské prídavky na deti v deväťdesiatom ôsmom. V Thajsku totižto, beloch na návšteve a vážne zranený, to je poviem vám- obrovská udalosť. Nasleduje okamžitá akcia (po zhruba hodine) v podobe odvozu do lokálnej nemocnice. Po príjazde sa klinika a príjem zmenia na špinavý dom v susedstve, kde lekárom je nejaký typ roľníka a zároveň majiteľ miestnych potravín a jedinej drogérie. Po zrejme najdlhšej operácii za posledných pár rokov mi úporne (a poriadne bolestivo) zoškrabal zem, kamienky a prach z rán na hlave a zvyšku tela, natrel mi ich štípajucou esenciou (neskôr som započul, že to bol výťažok zo žliaz nejakého zvieraťa), zafačoval ma obväzom a poslal ma "domov" s uistením, že nepotrebujem rôntgen ani daľšie nemocničné ošetrenie.
S vďakou mu verím, skutočná nemocnica je dobré dve hodiny cesty odtiaľ a tam sa mi fakt nechce. Ani za boha. Chce sa mi len spať a troche vracať. Tak spím a troche vraciam.
Po príjazde domov mi začína byť naozaj zle. Hlava sa mi točí, nemôžem poriadne chodiť a kamarátka ma opatrne ukladá do postele. Polovica dediny je na dvore, hulákajú a ustarostene sa na mňa chodia pozerať. Bez výčitky v očiach, iba čistá starostlivosť. To ma dojíma, ja na ich mieste vyúčtujem škody za rozbitú motorku, za doktora a ešte by som bol mimoriadne nas...ý za nepríjemnosti spojené s haváriou. Som Slovák, rozmýšľam ako Slovák.
Thajskí vidiečania našťastie Slováci nie sú. Sú Thajci a pozerajú na mňa naďalej iba smutno. A starostlivo.
Z a s p á v a m… zzzzz zzzzzz zzzzzzz
Zobúdzam sa o pár hodín po havárii, je pol piatej ráno, strašne ma bolí hlava, plus - treba mi na záchod. Kým dorazím do kúpeľne, je mi ako slávnemu Feidippidovi, čo prebehol prvý maratón a potom padol mŕtvy. Ja prejdem superpomaly k diere v zemi, čo je tu záchod, vypustím z tela, čo treba a pohľad do zrkadla ma uistí, že som naozaj havaroval, lebo som idiot, čo jazdí na zdevastovaných thajských cestách deväťdesiat kilometrov za hodinu. Snažím sa spomenúť si, čo sa vlastne stalo, ale pamätám si len polmetrovú dieru na ceste, ktorej sa snažím márne vyhnúť, let, poslednú už spomínanú myšlienku a krvavý mastenec, čo som zanechal ako večeru mravcom. Došuchcem sa naspäť do izby a zaspávam zaslúženým spánkom unaveného Maratónca.
Sen či realita?
Moja dovolenka je v čudu. Som v Thajsku len piaty deň, všetko malo krásny rozbeh, pochodil som veľa, fajčil vodnú fajku, pil všetok možný alkohol a videl polku Bangkoku. Odteraz to vyzerá skôr na domáce väzenie, s ofačovanou hlavou, opuchnutými členkami a potenciálnymi jazvami na celom tele si slnko, nočné kluby a celkovo život užijem asi ako miestni mnísi, čo sedia a nehýbu sa celé dni. Alebo ešte aj menej. Hnev na samého seba sa vo mne strieda s úľavou, že som nažive a ono povestné možné krvácanie do mozgu sa zatiaľ neprejavilo demenciou, stratou citu v nohách alebo ďalšími lekárskymi lahôdkami.
V nasledujúcich dňoch sa zamilovávam (dočasne) do mojej kamarátky, čo sa o mňa kráľovsky stará, nejem, nepijem alkohol a zaspávam náhle na miestach ako Tesco alebo pole s cukrovou trstinou. To bude zrejme následkom toho otrasu mozgu.
Takisto zatajujem detaily všetkým známym na Slovensku vrátane rodiny, ako dôvod si nahováram, že nechcem, aby sa o mňa báli, ale v skutočnosti sa obávam drsného slovníka a nevyberaných nadávok najhrubšieho zrna smerujúcim na moju adresu za neopatrnú jazdu na motorke spojenú s obvyklými pochybnosťami o mojich jazdeckých kvalitách. Tentokrát oprávnených. To sa mi naozaj počúvať nechce, tak mlčím o práve opísaných udalostiach a dúfam, že jazvy pominú než dorazím na Slovensko.
11 Január 2012
Druhý deň po havárii prepínam svôj "roztrasený" mód na mód “hrdina” a varím európsku večeru, ktorú som mal naplánovanú na onen osudný pretekársky večer, keď som pooral cestu svojím čelom. Polovica dediny je ako obvykle v dome a sedia na zemi a džavocú thajčinou. Ich ustarostené pohľady zmizli a nahradili ich zvedavé. Raz darmo, hlad je dôležitejší ako dokaličený hlúpy beloch. V Thajčine rozumiem iba nadávky a moje thajské meno, ktoré zaznieva v každej druhej vete. Volám sa Ma Ruai, moje nickname, aké má v Thajsku každý a ja som ho obdržal pred dvoma rokmi. Značí “Ten, čo prinesie bohatstvo”. Dúfam, že toto meno je prorocké a to bohatstvo raz už pride v podobe nejakého trafeného lota alebo kena 10. Mega by bodlo. Úúúúh, ale ma bolí hlava.
Večera, ktorú varím, je typická staromládenecká a musí ju zvládnuť každý jedinec, čo býval v Írsku ako ja. Sú to “talianske” cestoviny, zložené z akéhokoľvek opraženého mäsa spojeného s bielou omáčkou. V thajskom Tescu som deň predtým nenašiel omáčky na cestoviny, ani tie v sáčku, syr bol hnusný a tak som musl zobrať sušenú hríbovú polievku. Aj keby som nehavaroval deň predtým, bola by to titánska úloha ulahodiť tak podradnými ingrediancami chuťovým bunkám veľmi fajnových Thajcov a Thajek. Omáčka sa katastrofálne stáva kombináciou tatarky, kečupu, hríbovej polievky zo sáčku a mlieka. Chutí to tak otrasne kyslo, že pridávam celý zvyšok kečupu z fľaše a mením farbu z Carbonára na Bolognese. Super, chutí to ako tatarkový kečup. Je mi z neho nie najlepšie, ale zjesť sa to pri zavretí všetkých očí a umŕtvení nešťastných chuťových buniek dá.
Na pamäti s heslom, že doležitejšia je prezentácia než výtvor samotný, plus s vedomím, že nikto z týchto nešťastníkov zrejme netuší, že to, čo moja genialita namiešala a skombinovala dokopy, talianska kuchyňa nebude, nahodím vážnu tvár, mierne zdvihnem moju zafačovanú hlavu a s čašníckym poloúsmevným a sebavedomým výrazom podávam túto delikatesu. Štýlom, akým vo väzení fliaskajú porcie na tácky, rozdávam hladným Thajcom a flasknem samozrejme aj sebe. Tvárim sa že mňam mňam! Bon apetit!
K môjmu obrovskému prekvapeniu Thajci prežúvaju mäso s cesnakom, cestovinami, ktoré sa vydarili (to som frajer!) a s otrasnou kečupovou kyslou gebuzinou bez vypľúvania, nahodené majú kamenné tváre a nahlas ma rečou tela chvália, aký som napriek tažkej havárii skvelý kuchár. Podozrievavo ich sledujem, ale naozaj to jedia! Lichotí mi to. Odídem do kuchyne po repete, ale nemal som sa vracať tak rýchlo. Thajci náhlivo odhadzujú pod stôl kusy z mojej pasty frescy psom a mačkám, ktoré sa rozhodne o túto deliktesu nebijú. Zároveň domorodci pomaličky vstávajú, nenápadne sa presúvajú krok-sun-krokom von na dvor a zakladajú oheň. Neskôr zdrvene pochopím, že oheň poslúži na prípravu druhej (a skutočnej) večere. Ajajaj.
Psi a mačky prežili.
14 január – 27 Január 2012
Som vo svojej izbe v polohosteli - polohoteli v Bangkoku. Jem a pozerám filmy. Cvičím kliky a brušáky. Jem. Pozerám filmy a jem. Chipsy, M@Ms a streetfood. Teším sa domov. Škrabem si chrasty a trápim sa pri pohľade do zrkadla, ako to vyzerám. Som pripravný napísať zhruba dvadsať recenzií na rôzne filmy do odborných časopisov, ktoré som videl v posledných dňoch. Niektoré som videl dvakrát.
Žerem ako prasa. Cvičím čoraz menej. Ľutujem sa. Chodím kamarátke do bytu kvoli internetu, keď tam nie je. Keď tam je, nechodím tam, lebo ma neustajne otravuje, aby som ju masíroval. Keby mi aspoň ponúkla, že môžem ostať na noc, ale kdeže. Nenávidím Thajsko. Chcem ísť na loď.
A mám nové poučenie do života.
Nejazdite na motorke bez helmy.
Dole je ďalšia fotka modela,
Všetky fotky odstránené kvôli nevhodnosti pre bežných čitateľov.
