Vozíckari by sa mali tomuto miestu vyhýbať - nie je absolútne prispôsobené k normálnemu fungovaniu. Symbolická rampa v hlavnej hale (ktorá ma taký sklon, že by ak by sa po nej vozíčkar spustil, skončil by rovno na Hodžovom námestí) je nepostačujúci. Prejsť cez kolaje je tiež nemožné, lebo opravujeme druhé nástupište (viem, že je to mimoriadny stav, ale..).
Nebyť ochotných študentov z našej "bandy", nik si nás ani nevšimne.
Naša kočka s kolesami mala však vlastnosť, že aspoň pár metrov vedela prejsť o barliach. Zdolali sme schody a jupí do vlaku.
V Moravskom Sv. Jáne nás čakali elektrické rampy, cez ktoré možno vozíčkara preniesť cez schody. Ťažko povedať, ako fungujú, prečo bol na nich zámok, ale bol tam aspoň náznak pomoci.
Po krásnom týždni sme sa viezli späť - opäť sme našej slečne pomáhali ako sme stíhali a vládali. Kým jej na schodoch do cesty nevkročila staršia tetuška ktorá "ja môžem ísť len touto stranou pustite ma!!!!" sa snažila našu kamošku odsunúť od zábradlia aj s barlou. "Teta, veď počkajte nech vyjde tie posledné tri schody.." Urazenejšiu tvár som ešte nevidela. Nevidela!
Cestou späť nám pomoc ponúkli osoby v počte ks: 1.
Som rada, že som zdravá a môže skákať ostošesť, chodiť po schodoch, nemať barle..+milión iných vecí. Ale neskutočne ma štve, že sa zabúda na ľudí, ktorí o stošesť skákať nemôžu.
