Takýto deň som mala prednedávnom aj ja. Bolo už poobedie. Nasadla som na trolejbus (z neznámeho dôvodu mi prirástli k srdcu..a nie, neviem to vysvetliť). Moja trasa šla okolo BA-hradu, možno aj to na mňa dobre pôsobí. Dokonca som našla aj miesto na sedenie. Hlavou sa mi však preháňali problémy, v škole, doma, medziľudské vzťahy. Všetko a všetko naraz.
Začala som teda pozorovať okolie, ľudí. Zrazu som sa hrozne zľakla. Sused za uličkou v trolejbuse bol starší pán, takmer spadol. Náš vodič nám očividne dával najavo svoj nesplnený sen byť vodičom nejakých moto-pretekov. Nečudo, že ujo takmer spadol. Mňa strhlo a ruky mi vyleteli na záchranu. Našťastie to vždy „usedel“. Toto sa dialo na každej zákrute. Už mi to bolo aj trápne, lebo som sa vždy zľakla, že by padol. Človeka, čo sedel pri ňom zato ani nemyklo.
Ujo sa na mňa usmial: „Slečna, ďakujem vám za záchrannú ruku.“ Nie je za čo, aj nabudúce. Boli sme niekde medzi Hodžovým námestím a hradom, ujo vstal a šiel vystupovať. Predtým ma ale pohladil po pleci, chvíľu sa na mňa zas usmieval, naklonil sa ku mne a povedal: „Nech ste v živote šťastná, nech sa vám všetko darí.“ Teraz som skoro spadla zo sedadla ja.
Ujo vystúpil a ešte mi aj zakýval. Do očí mi vyleteli slzy. Neviem, či to bolo tým, že mi prišlo ľúto, že mne sa obaja starí otcovia už minuli, alebo že mi niekto zaželal šťastie uprostred uponáhľaného sveta, preplnených ulíc a nevšímavých ľudí.A možno je to bola len sentimentálna jeseň. Ale bolo to niečo veľmi krásne.
