Už z minulosti je známe, že nová, modernejšia alebo v danej chvíli optimálna taktika sa ukázala ako rozhodujúca okolnosť dosiahnutia úspechu. Optimálny taktický plán je určite jedným z faktov, ktorý prispel k prekvapivému výsledku na niektorých majstrovstvách. Súčasťou taktického plánu je rozostavenie hráčov. Od začiatku vývoja futbalu rozostavenie ovplyvňovalo úspešnosť mužstiev. Správnosť rozostavenia hráčov možno overiť iba v zápase. Ak sa víťazstvo považuje za potvrdenie správnosti rozostavenia mužstva ide o zjednodušenie. Výsledok zápasu ovplyvňuje nielen rozostavenie mužstva, ale aj mnoho ďalších okolnosti a faktov. Je zrejmé, že v prípade zložitých systémov je problém bez zjednodušenia neriešiteľný. Nakoniec aj takýto zložitý problém ako je správnosť rozostavenia vyrieši samotná prax. Osvedčený taktický variant preberú od víťaza ostatné mužstvá. Pri rovnakom alebo podobnom rozostavení rozhodujú o víťazstve parametre mužstva (výkon, zdravotný stav,...), vplyvy okolia (počasie, geografická poloha, motivácia,...), faktor náhody a subjektivity (zranenie, rozhodca,... ).
Za určitých zjednodušujúcich predpokladov je možné porovnať správnosť rozostavenia hráčov v jednotlivých systémoch pomocou pravdepodobnosti usporiadania zložiek v systéme. Z tohto dôvodu spravíme analógiu medzi dvoma uzavretými systémami. Do oboch systémov umiestnime rovnaký počet zložiek, napríklad 10. Ako prvý systém zvolíme uzavretý priestor, v ktorom sú napríklad molekuly plynu ako zložky systému. Za druhý, analogický systém zvolíme futbalové ihrisko, na ktorom sa pohybujú zložky systému – hráči. V druhom, takto definovanom systéme sme urobili oproti realite niektoré zjednodušenia. Systém sa od reality odlišuje vynechaním hráčov súpera, zanedbaním vplyvov, ktoré ovplyvňujú rozostavenie hráčov na ihrisku (t.j. lopty, bránok, rozhodcu, trénera a pod). Vynechali sme aj jedeného hráča mužstva (brankára). Dôvodom bolo, že pri označovaní systémov rozostavenia sa spravidla uvádzajú len hráči v poli (napr. rozostavenie 4-2-4 alebo 4-3-3 a pod.). Tieto zjednodušenia nie sú pri hodnotení sústav prekážkou. lebo ide o hodnotenie pravdepodobnosti určitých stavov usporiadania hráčov.
Pravdepodobnosť usporiadania molekúl (hráčov) v systéme sa môže realizovať rôznymi mikrostavmi. Na zobrazenie mikrostavu plynu v prvom systéme rozdelíme uzavretý priestor na niekoľko oddelení (napr. zvolíme 3 oddelenia). Do jednotlivých oddelení umiestnime molekuly plynu s rovnakou energiou. Analogickým spôsobom môžeme do oddelení druhého systému umiestniť hráčov s rovnakými úlohami. Napríklad hráčov každej línie (obrannej, stredovej a útočnej) v rozostavení 4-4-2 do osobitného oddelenia systému. Pre názornosť označíme molekuly plynu i hráčov rovnakými číslami pričom vynecháme brankára s číslom 1. Takto môžeme vytvoriť rôzne kombinácie hráčov v jednotlivých líniách. Napríklad:
Každé takéto rozostavenie predstavuje určitý mikrostav systému v danom okamihu. Termodynamická pravdepodobnosť (W) takéhoto rozdelenia molekúl plynu je daná počtom mikrostavov, ktorými môžeme realizovať dané rozdelenie do jednotlivých oddelení systému. Táto pravdepodobnosť sa rovná počtu všetkých kombinácií, ktoré môžeme vytvoriť výmenou molekúl plynu v oddeleniach, pričom zachováme počet molekúl v jednotlivých oddeleniach. Analógia molekúl plynu s rozostavením hráčov vychádza z predpokladu, že vyššia pravdepodobnosť rozostavenia dáva hráčom väčšiu možnosť výmeny miest pri obranných a útočných kombináciách. Preto pri vyššej pravdepodobnosti, t.j. pri väčšom počte mikrostavov výmeny miest možno považovať rozostavenie hráčov za výhodnejšie. Hoci sa do výpočtu započítajú aj výmeny miest ktoré sa neuskutočňujú je analógia vhodným prostriedkom pre posudzovanie rozostavenia hráčov.
Pravdepodobnosť vypočítame z počtu príslušných kombinácií podľa vzťahu:
Hodnotenie rozostavenia hráčov na ihrisku od počiatkov vývoja futbalu dodnes pomocou pravdepodobnosti môže ukázať oprávnenosť použitej analógie. Prirodzený vývoj sa môže sledovať ako časová závislosť veličiny W. Zmeny v rozostavení hráčov vo futbale celkom logicky nesú niektoré znaky prirodzeného vývoja. Významnou črtou je postupné skracovanie obdobia používania určitého rozostavenia hráčov od začiatku vývoja futbalu. Hoci sa niektoré časové údaje o dobovom rozostavení hráčov v literatúre nezhodujú, prelínajú sa alebo chýbajú v zásade potvrdzujú rast dynamiky rozvoja:
V ďalšom období sa ešte častejšie menili rôzne rozostavenia. Napríklad z rozostavenia 4-3-3 vznikajú štvorlíniové zoskupenia 1-3-3-3, 1-3-4-2. Ďalšie modifikácie rozostavení vznikajú z v súčasnosti najčastejšieho rozostavenia 4-4-2, ktoré majú tri a viac línií:4-5-1, 3-5-2 alebo 4-3-1-2, 4-2-3-1 a podobne.
Vyhodnotenie pravdepodobností od počiatočného rozostavenia 1-9 po rozostavenie WM, 4-2-4 a 4-3-3 je v nasledujúcich tabuľkách:
Vyhodnotenie pravdepodobnosti poukazuje na niektoré zaujímavosti vo vývoji systémov rozostavenia vo futbale. Prvé systémy rozostavenia majú nízku hodnotu pravdepodobnosti. Je známe, že vo vývoji postupne dochádza k rovnováhe obranných a útočných línií. Súčasne s narastaním počtu defenzívnych hráčov sa zväčšuje aj počet línií; od dvoch v systéme 1-9 cez tri v systémoch 1-2-7, 2-2-6 a pyramidálnom až po štyri vo WM – systéme. Na obrázku 1. je znázornená závislosť pravdepodobnosti od času približného vzniku daného systému. Skutočnosť, že presný vznik systému niekedy nie je možné presne stanoviť neovplyvňuje priebeh závislosti.
Na obrázku 1, je závislosti naznačený aj bod so súradnicami roku 1950 a hodnotou vypočítanej pravdepodobnosti pre WM – systém. Ide o naznačenie vzťahu WM – systému a ostatných rozostavení pred ním i po ňom. WM – systém je významným medzníkom vo vývoji rozostavenia. Herbert Chapman, riaditeľ londýnskeho Arsenalu bol skutočne geniálny futbalový stratég.. Je to prvý systém, v ktorom sa uplatnila v rozostavení rovnováha obrany a útoku. Hodnoty pravdepodobnosti pre tento systém výrazne prevyšujú hodnoty všetkých dovtedy známych rozostavení. Vytvára prvé rozostavenie v štyroch líniách. Preto má WM – systém má vyššie hodnoty pravdepodobnosti ako po ňom používané rozostavenia 4-2-4 a 4-3-3, ktoré majú len tri línie. Je to protirečenie závislosti vývoja pravdepodobnosti W od času? Alebo by sa to mohlo považovať za dôkaz nevhodnosti použitej analógie? V skutočnosti práve tento fakt je podporou analógie. Rozostavenie WM predbehlo svoju dobu a vydržalo 20 – 25 rokov. Nedostatkom tohto obdobia bolo strnulé chápanie úloh obranných a útočných formácií. Úlohou obrancov bolo zataviť útok a poslať loptu útočníkovi. Útočník nemal obranné povinnosti a čakal na loptu, ktorú mu odovzdali obrancovia. Ak by sa aplikovala takáto nepružnosť hráčom formácií v systéme rozostavenia 4-2-4 bol by systém oveľa menej pokrokový ako WM a jeho hodnota pravdepodobnosti je právom veľmi nízka. V skutočnosti sa rozostavenie 4-2-4 pružne menilo. Začali sa využívať priestory po krajoch ihriska čím sa vytvárali rozostavenia s viacerými líniami. Treba povedať, že rozostavenie 4-2-4 má prvenstvo v prelínaní obranných, stredových a útočných formácií. Rozostavenie 4-2-4 a všetky ďalšie rozostavenia uvádzajúce tri základné línie sú zjednodušením, ktoré už nevystihuje dynamiku rozvoja. Keďže dochádza k preskupovaniu hráčov jednotlivých línií má rozostavenie označované 4-2-4 len formálny význam. Skutočné rozostavenie 4-2-4 platí presne iba pri štandardnej situácii otvorenia hry. V reálnej hre nachádzame viac ako tri línie rozostavenia. Je to naznačené v publikáciách o významných futbalových majstrovstvách. Začína sa obdobie konfrontácie špecializácie a univerzálnosti hráčov. Tým sa vytvára predpoklad pre vyššiu hodnotu pravdepodobnosti. Ukazujú to hodnoty pravdepodobnosti Wu1, Wu2, Wu3 vypočítané pre rozostavenie 4-2-4 upravené do viacerých línií. Hodnoty pravdepodobnosti vypočítané pre rozostavenie 4-2-4 upravením preskupovania hráčov do viacerých línií sú zaradené v obrázku 1 a predstavujú usporiadania v nasledujúcich tabuľkách:
Útočením krajných obrancov a presúvaním sa niektorých útočníkov do stredu poľa tak ako je to naznačené v tabuľkách sa rozostavenie 4-2-4 stáva dynamickým. Pravda možností preskupovania hráčov obrannej, stredovej a útočnej formácie by sa dalo nakresliť oveľa viac a hodnoty pravdepodobnosti by boli ešte vyššie.
Všetky rozostavenia nasledujúce po 4-2-4 je nevyhnutné považovať za rozostavenia s viac ako troma líniami. A podobné úvahy o hodnotách pravdepodobnosti by sa dali naznačiť aj neskorších rozostaveniach. Napríklad v prípade rozostavenia 4-4-2 má rovnakú hodnotu pravdepodobnosti (3150) ako rozostavenie 4-2-4 ak ich hodnotíme v nepružnom postavení, bez výmeny miest do viacerých línií. Pri súčasných rozostaveniach sa však úroveň mužstva nemôže hodnotiť len formálnym rozostavením pri otvorení hry. Schopnosť meniť rozostavenie v závislosti od situácie zvyšuje pravdepodobnosť kombinácií a súčasne zvyšuje aj pravdepodobnosť dosiahnutia cieľa.
Platnosť analógie sa síce ukazuje výstižnejšie pri statickom chápaní rozostavenia, ale jej využitie je možné aj v súčasnosti. Pre porovnanie dvoch alebo viacerých rozostavení sa dá použiť pomer pravdepodobností vyjadrujúci násobok počtu možných mikrostavov výmeny miest hráčov. Napríklad pomer pravdepodobností W4:W5 rozostavenia pyramidálneho systému a WM je 1:10. Modernejšie rozostavenie dáva teoreticky desaťkrát viac možností výmeny miest. Je možné porovnávať aj formácie z hľadiska počtu hráčov a počtu línií. Vo väčšine mužstiev tvorila obrannú formáciu štvorica hráčov operujúca v jednej línii. Pri porovnaní pomerov pravdepodobností dvoch takýchto rozostavení obrán (0-4 a 1-3) vychádza pravdepodobnosť kombinácií v prospech zaistenia obrany jedným hráčom v pomere 1:4. Samozrejme úspešnosť v zápasoch nie je ovplyvnená len rozostavením hráčov. Pri výkonnostne vyrovnaných mužstvách však väčšia možnosť správneho taktického konania zvyšuje pravdepodobnosť úspechu.
Mnohé mužstvá volia v zápasoch variant s jedným útočníkom. Pri dvoch rôznych rozostaveniach stredovej a útočnej formácie 4-2 a 5-1 je pravdepodobnosť kombinácie v prospech dvoch útočníkov v pomere 15:6. Ak mužstvá hrajú len s jedným vysunutým hráčom znížujú pravdepodobnosť dosiahnutia úspechu. Z uvedeného sú zrejmé dva praktické dôsledky. Zaradenie väčšieho počtu hráčov do jednej línie znamená zníženie pravdepodobnosti kombinačnej schopnosti mužstva. Takéto zníženie pravdepodobnosti kombinačných schopností môže byť taktický zámer. Slabšie mužstvo prehustením stredu poľa znižuje pravdepodobnosť nielen vlastných kombinácií, ale aj kombinácií súpera. Všeobecne však mužstvá, ktoré praktizujú dôsledné rozostavenia v líniách znižujú pravdepodobnosť možnosti kombinácií. Je na tréneroch, aby rozvíjali kombinačné schopnosti hráčov a učili ich hľadať možnosti zmeny zo základného rozostavenia do variabilného prelínania línií.
