Korene homeopatie siahajú do rôznych úsekov histórie, avšak s určitosťou môžeme povedať, že prvýkrát v rámci oficiálnej terapie prispel homeopatiou nemec Christian Samuel Hahnemann na prelome 18. a 19. storočia. Hahnemann, chemik a toxikológ bol zástancom tzv. pravidla podobnosti, ktoré spočívalo v sledovaní účinku rôznorodých látok na chorý organizmus. Tento bádateľ poznal toxické účinky rastliny veratrum album, L. (kýchavica biela) prejavujúce sa silnými hnačkami, zvracaním a dehydratáciou, avšak zistil že v malých dávkach vykazuje kýchavica biela terapeutický účinok pri cholere. Na základe týchto zistení začal Hahnemann chorým riediť extrakt z kýchavice bielej za účelom odstránenia vedľajších účinkov miešaním. Zistil, že riedené extrakty vykazovali aj naďalej vedľajšie účinky a pri veľkom zriedení, kedy vymizli toxické efekty, zmizol i hlavný – terapeutický účinok. Preto namiesto miešania začal extrakty intenzívne pretrepávať, čím bola účinná látka potenciovaná. Takýto liečivý prípravok nielen že nevykazoval nežiadúce účinky, ale zachoval si svoj terapeutický účinok.
Princípy homeopatie, ako osobitnej metódy terapie sa objavili taktiež v Corpus Hippocraticum, ktorého notoricky známy autor Hyppokrates uvádza pravidlo podobnosti ako základ princípu liečivej metódy - Similia similibus curantur, v preklade „nech je podobné liečené podobným“. Hippokrates opísal podobné využitie ako Hahnemann aj v prípade Lytta vesicatoria, L. (pľuzgiernik lekársky), ktorý vykazuje toxický účinok na úrovni hematúrie a cystitídy, pričom v malých dávkach lieči zápal močových ciest. K podobným záverom dospeli tiež Galen a Paracelsus.
Z vyššie uvedeného je teda možné homeopatiu opísať ako nešpecifickú stimulačnú terapiu imunitného systému, ktorá pomáha organizmu vlastnými silami bojovať proti príčine ochorenia. Na rozdiel od homeopatie, alopatická terapia (spôsob liečenia založený na biologickom pôsobení lieku) sa zakladá na jednoduchých logických predpokladoch, napríklad, že liečivo pôsobí inhibične, deštrukčne, substitučne alebo iným, neznámym efektom na konkrétnej úrovni organizmu. Účinok liečiva je spravidla farmakologický, imunologický, alebo spočíva v ovplyvnení metabolizmu. Keďže homeopatia sa nezakladá na týchto predpokladoch, je často spojovaná s placebo efektom. Pri riedení homeopatickej suroviny sa v prípravku často nevyskytuje molekula pôvodnej látky, takže účinok nemožno spojiť s molekulami liečivej látky, ale časticami menšími než je atóm. K tomuto tvrdeniu prispievajú zistenia, že účinok homeopatík sa ruší vplyvom energetických zdrojov ako je zvýšená teplota, RTG a svetelné žiarenie.
Mechanizmus účinku homeopatických prípravkov sa v súčasnosti opiera o teóriu strún, podľa ktorej nie sú základom hmoty korpuskulárne častice, ale jednorozmerné struny. Spôsob chvenia a vibrácie ako i kombinácia týchto strún je zodpovedná za vznik subatomárnych častíc ako je protón, neutrón alebo elektrón. V homeopatickom prípravku je teda surovina zdrojom špecifickej informácie, ktorá je pretrepávaním a korektným technologickým postupom prevedená do nosiča v podobe pomocnej látky. Tieto špecifické informácie fungujú ako liečivé signály na elektromagnetickej báze a sú prenášané molekulovou väzbou alkoholu, mliečneho cukru alebo inej pomocnej látky zo suroviny do liečivého prípravku. Teória ďalej tvrdí, že prítomná špecifická informácia v podobe strún potom reaguje so senzormi v organizme a tie následne spúšťajú imunitnú reakciu, ktorá udržuje rovnováhy zodpovedné za zdravie na danej úrovni.
Suroviny pre výrobu homeopatických prípravkov
Technológia výroby homeopatík sa odráža od exaktného sledovania patologického procesu v organizme. Homeopatická terapia sa zakladá na úspešnosti len v tom prípade, ak má organizmus funkčný obranný systém a ak je porucha reverzibilná. Dokonca sa v diele Materia medica homeopatica uvádza, že pri pokročilom štádiu poruchy sa musí použiť alopatický liek. Po dôkladnom poznaní konkrétnej patologickej reakcie v organizme sa volia suroviny anorganického, niekedy aj syntetického pôvodu (picrinicum acidum). Suroviny môžu byť kovmi a nekovmi, kyselinami, sodnými, draselnými a inými soľami kyselín, ďalej sa používajú aj organické kyseliny ako je kyselina mravčia a salicylová. Približne 60% používaných surovín v homeopatikách sú suroviny rastlinného pôvodu, často priamo spracované v čerstvom stave. Oproti alopatii, ktorá využíva asi len z 30% prípadov suroviny rastlinného pôvodu, sa pri homeopatii používajú aj iné časti rastlín (čerstvé vykvitnuté rastliny) a často sa používajú pre iný terapeutický efekt. Príkladom je Chamomila recutica, L. ktorá sa v alopatii využíva ako antiflogistikum, spazmolytikum a karminatívum, avšak v homeopatii má využitie pri neuralgii hlavy, tváre a pri nespavosti.
Záverom...
Ak už ste zástancom, alebo odporcom homeopatie, nemožno poprieť, že homeopatia sa vyvíjala paralelne spolu s klasickou medicínou a farmáciou. V súčasnosti sa však pacienti začínajú zaujímať o tradičnejšie formy terapie a alternatívne možnosti riešenia zdravotného stavu. Autor článku dáva do pozornosti myšlienku, ktorá opisuje opačnú situáciu ako pri homeopatii- je možné, aby za niektorými nežiadúcimi účinkami alopatických liečiv, spočívajúcich v obsadení nežiadaných receptorov liečivom mohla stáť „energetická“ chudobnosť molekúl? Niektoré liečivá vyrábané synteticky predsa podliehajú energetickým zmenám v chemických reakciách. Tieto chemické reakcie môžu proletarizovať molekuly budúceho liečiva o energiu, ktorou práve homeopatiká vynikajú. Je možné, aby takáto forma energie, ktorá je ukrytá v subatomárnych časticiach, mohla prispieť ku korektnejšiemu účinku liečiva?
Dávid Ferko
