Pozrime sa teda na spomínané substancie v povinných očkovacích látkach detailnejšie.
Vakcíny používané v rámci povinného očkovania korešpondujú s rizikovými ochoreniami, ktorými sa človek eventuálne môže nakaziť. Závažnosť, či výskyt daných ochorení globálne kontroluje WHO, nakoľko vážnosť globálnej situácie v rámci infekčných ochorení jasne prehlasuje, ktorým infekčným ochoreniam je nutné predchádzať vakcináciou. Metodika profylaxie sa taktiež odráža od skúseností a výskumu, napríklad, kedy je vhodné vakcináciu vykonať.
Nie je určite prekvapením že pacient, ak má príležitosť, sa v príbalových letákoch sprístupnených na internete (ADC číselník a i.) dočíta o nežiadúcich účinkoch konkrétnych očkovacích látok. V príbalových letáčikoch sa oficiálne častokrát spomína, že sa vakcína nesmie podávať v prípade alergie na formaldehyd a ev. prítomné látky.
Možno ste už počuli, že vakcína neobsahuje len aktívnu substanciu, ktorou je v týchto prípadoch buď oslabený a živý pôvodca nákazy, alebo purifikovaný a konjugovaný polysacharidový antigén. V očkovacích látkach sa okrem iného nachádzajú aj pomocné látky a rezíduá z výroby. Je nutné si uvedomiť, že v rámci zdokonaľovania očkovacích látok sa zloženie vakcín kontinuálne menilo a mení sa aj naďalej. Avšak prítomnosť práve pomocných látok môže v súčasnosti vyvolať nepochopenie a prispieť k odmietavému prístupu zo strany pacientov. Z akého dôvodu sa teda vo vakcínach nachádza hliník, formaldehyd, fenoxyetanol a ďalšie nesympaticky znejúce látky?
Obsahové látky vo vakcínach
Ako sme spomenuli, vakcína obsahuje okrem účinnej látky taktiež pomocné látky, ktoré sa definujú buď ako látky chemicky jednotné, alebo nejednotné a ktoré v prítomnom množstve nemajú vlastný terapeutický účinok. Ide o látky, ktoré umožňujú, alebo uľahčujú výrobu a prípravu liečivého prípravku. Zlepšujú tiež jeho kvalitu čo sa týka stability a biologickej dostupnosti.
Medzi takéto pomocné látky nachádzajúce sa v povinných vakcínach patrí hliník, málo rozpustný hydroxid, alebo fosforečnan (hydrogénfosforečnan sodný, dihydrogénfosforečnan sodný), polysorbát 80, laktóza a bielkoviny, či polysacharidy rôzneho typu pochádzajúce z baktérií. Tieto pomocné látky, ktoré sa zámerne pridávajú do vakcín sú pravidelne kontrolované v rámci kvantity a majú presne stanovené normy. Niektoré látky prítomné vo vakcínach, ako je 2-fenoxyetanol majú zabrániť pomnoženiu mikroorganizmov pri viacdávkovom balení. Ostatné spomínané látky fungujú ako stabilizátory (labilita vplyvom teploty a svetla) a pufre (stabilizácia pH). Možno čitateľa poteší, že niektoré krkolomné chemické názvy neskrývajú v sebe žiaden cudzí „jed“- hydrogénfosforečnany a dihydrogénfosforečnany sú prirodzenou súčasťou organizmu a fungujú taktiež ako pufrovacie systémy. Udržujú korektné pH v bunkách, v medzibunkovom priestore a v krvi.
V očkovacej substancii sa nachádzajú i reziduálne látky, ktorých prítomnosť je skutočne nechcená. Medzi takéto látky patrí formaldehyd, glutaraldehyd, rôzne antibiotiká a proteíny z bb. línií. Čitateľ určite spozornie, keď zistí, že ak sa množstvo daných rezíduí z výroby nachádza pod detekčným limitom, nemusia byť v príbalovom letáčiku uvedené vôbec.
Hliník
Hliník sa môže v jednej dávke očkovacej látky nachádzať v maximálnom množstve 1,25 mg. V praxi sa však vo vakcíne INFANRIX HEXA nachádza 0,82 mg hliníka, HEXACIMA ho obsahuje dokonca menej (0,6 mg) a PREVENAR 13 najmenej, iba 0,125 mg. Biologicky dostupný hliník sa vo viac ako 98% vylučuje z krvi cez obličky močom[1] a zvyšné 2% hliníka sa ukladajú predovšetkým v kostre, ktorá obsahuje najväčšie množstvo hliníka.
V súčasných vakcínach sa najčastejšie používa hydroxid, alebo fosforečnan hlinitý vo forme vodnej suspenzie, v novších vakcínach sa začína používať hydroxyfosfát-sulfát hlinitý. Ak by sa všetok hliník dostal veľmi rýchlo do krvi, došlo by k niekoľko násobnému prekročeniu hranice akútnej otravy, ktorá by sa prejavila u všetkých očkovaných akútnou otravou, teda myoklonom, ochrnutím až smrťou. Preto sú používané tieto soli hlavne pre ich relatívne jednoduchú dostupnosť a ich praktickú (ne)rozpustnosť vo vode (0,0001g/100ml pri laboratórnej teplote). Hliník má tiež relatívne veľkú adsorpčnú plochu, na ktorú sa môžu viazať biologické molekuly. Tvrdenia odporcov očkovaní, že sa z vakcíny všetok hliník dostáva okamžite do krvného obehu je preto zavádzajúce a nelogické. Hlinitá soľ vo vakcíne sa uvoľňuje postupne v priebehu niekoľkých dní až týždňov.
Pozorný čitateľ sa možno zamyslí, že ak by sa účinná látka „len tak“ samostatne vyskytovala v organizme, požadovaný účinok liečiva by sa nepreukázal. Je potrebné, aby vakcína vyvolala falošný zápalový proces, ktorý stimuluje imunitný systém a začne detegovať cudzí materiál antigénmi, čo vyvolá kaskádu tvorby protilátok proti konkrétnemu ochoreniu, proti ktorému sa vakcinácia vykonala. Práve soli hliníka vykazujú preukázateľný potencujúci imunizačný účinok vakcíny.
Existuje niekoľko hypotéz, ktoré sa snažia vysvetliť účinok hlinitých solí ako adjuvans vo vakcíne: napríklad ide o depotný mechanizmus. Účinná imunizujúca zložka sa adsorbuje na povrch nerozpustnej hlinitej soli a tak relatívne dlhodobo pretrváva v mieste podania vakcíny, tj. účinná imunizujúca zložka vakcíny sa uvoľňuje postupne. Ďalšou hypotézou je zápalový mechanizmus, ktorý vychádza z predpokladu, že hlinité soli vyvolávajú lokálny zápal v mieste vpichu vakcíny, čo umožňuje rýchlejšie vábenie dôležitých buniek imunitného systému do miesta vpichu, kde sa koncentrujú a zosilňuje sa tím odpoveď na príslušné očkovanie.
Podľa FDA (Úrad pre kontrolu potravín a liečiv v USA) je norma hliníka u detí so zníženou funkciou obličiek pre infúzne roztoky 5 mg/kg v rámci jedného dňa. Hliník sa tiež bežne vyskytuje v zelenine, napríklad v špenáte v množstve 0,970 mg/100 g[2]. Múka, ryža a chlieb obsahujú až 2-22 mg/kg hliníka. Možno čitateľa prekvapí, že celková expozícia hliníka z potravy bola odhadovaná na základe štúdií uskutočnených v niektorých európskych krajinách (Holandsko, Francúzsko, Švédsko a Veľká Británia) a v tejto súvislosti Panel AFC zistil že priemerná hodnota týždennej expozície hliníka z potravy sa u dospelých pohybuje v rozsahu od 0,2 do 1,5 mg/kg telesnej hmotnosti, u detí a mladých ľudí sa expozícia pohybuje až do 2,3 mg/kg telesnej hmotnosti. Hovoríme však o hliníku v inej podobe, ako sa vyskytuje vo vakcíne. Tento hliník, narozdiel od nerozpustného hliníka vo vakcíne sa rozpúšťa oveľa rýchlejšie a preto vykazuje oveľa vyššie riziko toxického účinku.
Formaldehyd a stabilizátory vo vakcínach
Formaldehyd patrí jednoznačne k preukázaným karcinogénom a keďže je produkovaný živými organizmami ako prirodzený medziprodukt metabolických procesov v tele, môže sa v rámci reziduálneho množstva nachádzať aj vo vakcíne. Je nutné pripomenúť, že fyziologická koncentrácia formaldehydu v krvi sa pohybuje v rozmedzí 2 až 3 mg/l v krvi. Mnoho ľudí sa oprávnene obáva z karcinogenity a ev. poškodenia DNA dôsledkom prítomnosti formaldehydu, je však potrebné si uvedomiť, že formaldehyd sa bežne nachádza aj v mäse, zelenine a v mlieku v množstve cca 1-20 mg/kg. Dokonca, jeden kilogram hrušiek obsahuje až 60mg/kg formaldehydu. Smernica povoľuje obsah formaldehydu vo vakcínach maximálne do 0,2 mg/ml, v USA je norma posunutá vyššie až na hranicu 0,74 mg/ml.
Dočítali sme sa tiež o istom farmakokinetickom modeli IM aplikácie formaldehydu v modeli dvojmesačného dojčaťa v štúdii od Mitkusa[3], ktorý uvádza, že eliminácia formaldehydu v mieste vpichu prebehla už behom 30 minút. V telesných tekutinách sa maximálna koncentrácia pohybovala do 22 mg/l. Realizované boli aj iné výskumy zamerané na postvakcinačné poškodenie vplyvom formaldehydu, avšak štúdia[4] uvádza jediný prípad exacerbácie ekzému u dospelého zdravotníka.
Iné stabilizátory obsiahnuté vo vakcínach, ako sú želatína, ľudský albumín a glutaman sodný sú taktiež intenzívne sledované v rámci bezpečnosti, popisuje sa napríklad alergická reakcia spôsobená hovädzou želatínou. Osobitnú kapitolu však stále predstavuje riziko výskytu ľudského a zvieracieho proteínu CJD a BSE.
Emulgátor polysorbát 80
Vo vakcínach určených na parenterálne použitie sa môže taktiež ako regulátor pH nachádzať aj polysorbát 80, ktorý nepatrí síce medzi preukázané karcinogénne látky, ale eventuálne môže vyvolať alergické reakcie organizmu. Vo vakcínach sa nachádza podľa smerníc v množstve 0,025-0,1 mg v jednej dávke. Realizovali sa aj výskumy na zistenie reakcie organizmu, ktoré spočívali v podávaní stravy s 5% obsahom polysorbátu 80 zvieratám počas 12 týždňov. Výskum nepreukázal toxické prejavy, a ani negatívny vplyv na pohlavné orgány[5,6], avšak reprodukcia zvierat, ktoré konzumovali stravu s 20% obsahom polysorbátu 80 výrazne klesla[7]. Výskum vplyvu tejto látky taktiež nepreukázal negatívny vplyv na CNS mláďat[8]. Je však preukázané, že polysorbát 80 môže zhoršovať Crohnovu chorobu. Ak sa mu chcete vyhnúť, polysorbát 80 sa nachádza v DTP vakcínach, vakcínach proti chrípke, HPV, polio víruse, ale aj vo vakcíne proti hepatitíde A, B a vírusu rota.
Záverom...
Vakcinácia, nebojím sa povedať, je stále v plienkach. V pomerne krátkej histórii vakcinácie sa realizovalo veľké množstvo výskumov a došlo k výrazným zlepšeniam v ich zložení. Dnešná konštrukcia očkovacích látok neumožňuje vynechanie pomocných látok. Bez nich by samotné liečivo nevyvolalo požadovaný imunologický efekt a nevyvolalo by u pacienta požadovaný účinok. Je však potrebné, aby sa obsah reziduálnych látok vo vakcínach s rozvojom technológií znižoval. Čitateľov možno potešiť tým, že sledovanie bezpečnosti očkovacích látok je skutočne intenzívne a množstvo niektorých rezíduí vo vakcínach v rámci Európy zďaleka nepresahuje hranicu povoleného množstva. Jednorazová aplikácia týchto látok je oproti prirodzenej koncentrácii v krvi za deň až desať-krát nižšia. Myslím si, že niektoré zákony by sa mali upraviť tak, aby výrobca jasne definoval v príbalovom letáku eventuálne vyskytujúce sa reziduálne látky v liečivom prípravku. Osobne si však myslím, že vakcinácia rozhodne nestojí za príčinou chorôb ako je ADHD a podobne. Existujú jasnejšie príčiny a spojitosti s takýmito ochoreniami, ako je výskyt duševných ochorení v rodine, abúzus návykových látok, alebo postnatálne komplikácie (kernikterus ai.). Niektoré látky obsiahnuté vo vakcínach sú skutočne nebezpečné (hliník), napriek tomu v danej kvantite nevykazujú žiadne riziko. Riziko spojené napríklad práve s hliníkom je neporovnateľne vyššie pri používaní deodorantov s obsahom hliníka. Ako som spomenul už skôr, zloženie vakcín sa kontinuálne menilo a mení sa naďalej. Dnešné deti sú v rámci povinného očkovania očkované proti 6 ochoreniam, avšak sú vystavené záťaži len 10 antigénov a 0,82 mg hliníka. Od roku 1958 do roku 2000 sa dojčatá očkovali síce len proti 3 ochoreniam, ale záťaž bola až 3002 antigénov a 2 mg hliníka. Domnievam sa, že ak by očkovanie bolo zodpovedné za ochorenia, ktoré spomínajú odporcovia očkovania, v súčasnosti by vďaka výrazne nižšej záťaži z očkovania mali klesať i autoimunitné ochorenia a alergie.
Na druhú stranu, určite je vhodné vyhýbať sa „zbytočnému“ očkovaniu, ako je očkovanie proti sezónnym ochoreniam, napríklad u mladých jedincov bez takých zdravotných komplikácií, pri ktorých by ochorenie ev. znášali ťažko. Je taktiež vhodné vyhýbať sa rizikovým faktorom, ako je intravenózne užívanie drog, promiskuita a správny postup pri práci v zdravotníctve. V takýchto prípadoch sú určité očkovania zbytočné (hepatitída B ai.). Očkovaniam sa dá predchádzať i „zbytočným“ vycestovaním do endemických krajín. Predpoklad efektívnej profylaxie súčasných ochorení si však vyžaduje absolvovanie očkovania v rámci povinného programu. V súčasnosti ide predsa o jedinú rozumnú eradikáciu pôvodcov infekčných ochorení. Dištancujem sa od konšpiračných teórií považujúcich očkovanie za svetový biznis, každému rozumnému človeku určite napadnú iné -oveľa väčšie- korporácie ktoré majú jednoduchší príjem financií. Hľadanie komplótov na úrovni medicíny a príbuzných výskumov nie je vždy opodstatnené, vďaka vakcinácii sa zachránili už milióny životov.
Dávid Ferko
[1] MUDr. Jarmila Pertinačová Aktuálne poznatky o adjuvanciách v očkovacích látkach, Pediatria pre prax, 2014;15(2) s78.
[2] Priest ND. The biological behaviour and bioavailability of aluminium in man, with special reference to studies employing aluminium-26 as a tracer: review and study update. J Environ Monit. 2004;6(5):375–403.
[3] Mitkus RJ et al. Vaccine 2013;31(25):2738-43
[4] Ring J. Lancet 1986;2(8505):522-3
[5] Oser BL.J Nutr1956;60 (3): 367–90.
[6] Williams J. ToxicolLett1997;91 (1): 19–24.
[7] Gajdová M. Food ChemToxicol1993;31 (3): 183–90.
[8] Ema M.ReproductiveToxicology2008;25(1): 89–52.
