Jedným z mnohých predpokladov správnej funkcie organizmu je zdravie, ktoré súvisí aj so schopnosťou organizmu detegovať a likvidovať skraty vzniknuté pri práci s genetickou informáciou, čo súvisí aj s delením buniek.
Pokiaľ organizmus nedokáže tieto vzniknuté chyby detegovať a odstrániť, vzniká nádorová bunka. Nádorová (tumorózna) bunka je predpokladom pre novotvorbu tkanív vlastného tela, pričom je novotvorba nezávislá od materského tkaniva a v základe je tumorózne tkanivo vymknuté zákonitostiam normálnej morfogenézy.
V praxi takto vzniknuté tkanivo predstavuje nádor, ktorý môžeme na základe morfologických vlastností definovať ako benígny (ktorý sa mikroskopicky podobá materskému tkanivu, rastie pomaly, je uložený v puzdre a spravidla zachováva funkciu základného tkaniva). Opačným prípadom je vznik nádoru malígneho charakteru- malígny nádor rastie rýchlo, infiltruje do okolitého tkaniva a pôsobí na organizmus škodlivo (napríklad zvýšeným nárokom na živiny). Takto vzniknuté tkanivo tiež nezaniká apoptózou, ale nekrózou (zápalovým procesom). Malígny nádor môže tlačiť na okolité tkanivo, prerastať ho a je schopné metastázovať (šíriť malígne bunky krvnou, alebo lymfatickou cestou do vzdialených tkanív a orgánov). Z toho dôvodu dokáže malígny nádor meniť celkový metabolizmus organizmu (napríklad syntézou niektorých hormónov).
Terapia vzniknutých malignít spočívala v minulosti len v chirurgickom odstránení patologicky zmeneného tkaniva. Skúmaním a poznávaním patologického priebehu vzniku malignít sa zistilo, že malignity sa vyznačujú prerastaním do okolitého tkaniva a to bolo dôvodom, prečo mnoho zákrokov nebolo dostačujúcich a prečo dochádzalo k recidívam. Preto sa stratégia terapie sústredila na kombináciu chirurgického odstránenia malígneho tkaniva (ak je to možné) a tzv. chemoterapiou.
Chemoterapia spočíva v podávaní takých látok, ktoré cielene likvidujú, alebo spomaľujú až zastavujú delenie nádorovej bunky. Myšlienka podávania týchto cytostatík vychádza z predpokladu, že nádorová bunka je metabolicky aktívnejšia ako zdravá bunka, preto by mali cytostatiká pôsobiť predovšetkým na patologické bunky. V praxi je to však iné, nakoľko existuje mnoho typov nádorových ochorení a nie všetky sa vyznačujú metabolickou odlišnosťou od zdravého tkaniva, preto pri podávaní cytostatík dochádza aj k zabíjaniu zdravých buniek v dôsledku pôsobenia chemoterapeutického liečiva na celý organizmus.
Je preto zrejmé, že niektoré typy malignít je potrebné liečiť iným spôsobom. Využiteľná je preto rádioterapia, teda terapia ožarovaním. V súčasnosti umožnil technický rozvoj zdokonalenie využitia ionizačného žiarenia v terapii malignít, pričom ide o veľmi špecifické a presné prístroje, ktorých základným predpokladom je ožarovanie len samotného patologického tkaniva (nádoru) tak, aby nedochádzalo k poškodeniu zdravých buniek organizmu. Prístroje využívajúce ionizačné žiarenie sú v súčasnosti tak presné, že okrem presného zamerania tumorózneho tkaniva dokážu korigovať ožarovanie požiadavkám pacienta- napríklad tolerujú pohyby pacienta pri zákroku, fyziologické pohyby hrudníka pri dýchaní a pod.
Z obrázkov je zrejmé, že konvenčné metódy ožarovania stále pôsobili na širokú oblasť aj zdravého tkaniva. Zdokonalením vlastností lúčov využiteľných pri liečbe malignít sa postupne dosiahlo pôsobenie len určitého „pásu“ tkaniva, resp. len hĺbkovej dráhy k patologickému tkanivu. Súčasné metódy dokážu patologické tkanivo ožarovať len v mieste skutočnej lokality tkaniva, čo si vyžaduje presnú diagnostickú metódu. Takýmto príkladom „lokálnej“ rádioterapie je tzv. brachyterapia, ktorá spočíva v chirurgickom umiestnení telieska (zdroju ionizačného žiarenia) do blízkosti nádora. Táto metóda prináša ďalšie výhody oproti využitiu externého zdroja žiarenia- pacient je ožarovaný kontinuálne, zdroj žiarenia vyžaruje väčšie dávky z menšej vzdialenosti a keďže je zdroj žiarenia zavedený do blízkosti nádora, lepšie rešpektuje fyziologické pohyby okolitého tkaniva a ožaruje zdravé tkanivo minimálne.
Súčasným trendom farmaceutických výskumov je syntéza liečiv novej generácie, ktorá pôsobí len v mieste žiadaného farmakologického efektu. V praxi to znamená, že podané liečivo pôsobí len na vybranú skupinu buniek, preto by nemalo vyvolávať širšie spektrum nežiadúcich účinkov. Spoluprácou s odborníkmi v oblasti imunológie, genetiky a mikrobiológie je možné už dnes vytvoriť „ideálne“ cytostatikum, ktoré dokáže zastaviť rast a zničiť len poškodené bunky. Existuje množstvo metód, veď už dnes dokážeme génovou terapiou doživotne vyliečiť diabetes mellitus prvého typu- je možné izolovať gén zodpovedný za syntézu inzulínu, inkorporovať ho do vírusu a ním „nakaziť“ pacienta. Tento vírus po napadnutí pankreatickej bunky inkorporuje svoj modifikovaný gén do genetického materiálu a „naučí“ pankreas syntetizovať inzulín. Znie to veľmi jednoducho, ale napriek komplikovanej metodike je už dnes táto terapia reálna. Je preto možné vytvoriť biologické liečivá, ktoré dokážu vyvolať fyziologickú smrť nádorovej bunky. Tieto génové možnosti terapie malignít sú v plnom vývoji a je otázkou času, resp. financií, kedy sa dostanú do klinickej praxe.
Niektoré podobné metódy súvisiace s tzv. monoklonálnymi protilátkami rozlišujúcimi jedinečné znaky nádorovej bunky sa však už dnes využívajú pri bežnej terapii niektorých malignít. Napríklad malignity súvisiace s kožou je možné „jednoducho“ liečiť tak, že syntetizovaná monoklonálna protilátka proti špecifickému receptoru nádorovej bunky označená cytotoxickou, alebo rádioaktívnou látkou sa naviaže na patologické tkanivo a všetky nádorové bunky kože sa jednoduho zničia. Skutočne existuje množstvo riešení, ktoré využívame už desiatky rokov pri diagnostike v príbuzných oboroch, ako je imunológia. Problémom však ostávajú financie. Netreba si zakrývať oči pred realitou- dnes dokáže veda aj nemožné. Otázkou však ostáva, či bude etické, ak moderné možnosti terapie, ktoré dnes vnímame za dokonalé, budú prístupné len pre elitnú skupinu ľudí, ktorá si bude schopná financovať terapiu. V takomto prípade by platilo, že si človek dokáže zdravie kúpiť za peniaze a ten, kto peniaze nemá, bude závislý na „lacnejších“ a starších terapeutických možnostiach...
