Dvaja bradatí páni, ktorí sa síce nikdy nestretli (Herzl sa narodil štyri roky po Štúrovej smrti), ale keby sa tak stalo, asi by si v mnohom rozumeli (dajme nabok Štúrovu údajnu inklináciu k antisemitizmu a prirodzenú averziu k Maďarom).
Obaja totiž v tej dobe predstavovali vedúce osobnosti hnutí, ktorých cieľom bolo sebaurčenie národa, upevnenie jeho identity a vytvorenie vlastného štátu. Herzl ako zakladateľ sionizmu a Štúr ako hlavný predstaviteľ národného obrodenia.
Poďme ale pekne po poriadku. Koniec 18. a začiatok 19. storočia bolo obdobím rastúceho nacionalizmu po celom svete. Pred vzostupom nacionalizmu boli štáty zvyčajne dynastické ríše (habsburská, osmanská, britské koloniálne impérium), kde poddaní nemali silný pocit spoločnej národnej identity a ľudia sa často definovali skôr ako kresťania/moslimovia/židia než ako Francúzi, Slováci, či Chorváti.
Koncept a myšlienka národnej identity a vlastnej štátnosti boli preto revolučné a nové a v rôznych formách sa šírili po celom svete (India, Čína, Latinská Amerika, Osmanská ríša, Egypt). Veľmi populárne a silné boli tieto obrodenecké hnutia v Európe, kde nadväzovali hlavne na odkaz Francúzskej revolúcie a postupný úpadok monarchií.
Tieto hnutia postupne silneli až do konca 19. storočia a pre mnohé národy sa stali základom nových štátov po rozpade mocností po prvej svetovej vojne, ale nepredbiehajme.
V tom období sa aj medzi Židmi začala formovať moderná národná identita. Dovtedy boli Židia skôr vnímaní ako náboženská skupina, nie ako národ v modernom zmysle. Ale postupne sa začali obnovovať myšlienky spoločnej kultúry, histórie a jazyka – hebrejčiny. Oživenie hebrejčiny sa však nezačalo s Herzlom – prvé pokusy o jej modernizáciu ako hovoreného jazyka prebiehali už pred ním, pričom kľúčovú úlohu tu zohrali myslitelia ako napríklad Eliezer Ben-Jehuda. Theodor Herzl sa stal hlavným ideológom politického sionizmu. Vo svojej knihe Židovský štát (1896) sformuloval myšlienku, že ak majú iné národy právo na vlastný štát, prečo by ho nemali mať aj Židia?
Paralela so Štúrom je jasná – obaja chceli vytvoriť národné povedomie, zabezpečiť jazykovú a kultúrnu samostatnosť a položiť základy politickej autonómie a vlastného národného štátu. Dôležitým aspektom židovského obrodenia bolo aj oživenie hebrejčiny ako hovoreného jazyka, rovnako ako Štúr usiloval o kodifikáciu slovenčiny.
Už od roku 1882 prebiehali prvé veľké vlny alijí – organizované emigrácie Židov do oblasti Palestíny, vtedy pod správou Osmanskej ríše, čím nadviazali na sporadickejšie presuny židovských komunít v predchádzajúcich storočiach. V roku 1897 bol potom na prvom sionistickom kongrese vo švajčiarskom Bazileji určený Izrael ako budúci domov pre židovský národ.
Tak pre Židov, ako aj pre iné národy, sa ich sny o emancipácii začali napĺňať po rozpade svetového poriadku po prvej svetovej vojne. Avšak kým rozpad habsburskej monarchie priniesol pomerne jasné rozdelenie v strednej Európe, v oblasti Blízkeho východu, ktorú si medzi sebou rozdelili Británia a Francúzsko, bola situácia oveľa menej prehľadná.
Slováci sa vo svojej snahe spojili s Čechmi a v októbri 1918 vznikla prvá Československá republika. Židia žijúci v Palestíne v tej dobe mali len prísľub (Balfourova deklarácia 1917), že Británia niekedy v budúcnosti umožní vznik židovského štátu. Avšak podobný sľub dali aj predstaviteľom Arabov v tom istom regióne. Britská politika v tejto oblasti bola nejednoznačná, keďže sa snažila balansovať medzi záujmami Židov a Arabov, pričom čoraz viac obmedzovala židovskú imigráciu do Palestíny, čo len prehĺbilo konflikt. Štát Izrael vznikol až v roku 1948 po hrôzach druhej svetovej vojny a schválení rezolúcie OSN o rozdelení Palestíny.
Kým slovenské a iné národy si prešli dlhou cestou budovania národa v rámci viac či menej existujúceho etnického priestoru, sionizmus bol od začiatku spätý s potrebou vzniku nového štátu na území, na ktorom po tisícročia síce žili židovské komunity, ale popri nich aj mnohé ďalšie národy či etnické skupiny. Tento problém len umocnila neochota a neschopnosť Británie ako správcu tohto regiónu problém riešiť.
Podobné problémy boli aj v mnohých regiónoch v Európe a vyústili do masovej emigrácie alebo presídlenia etnických skupín, nezriedka násilne, alebo do asimilácie niektorých menších etnických skupín (napríklad Moravania). A mnohé zostali nevyriešené až do ďalšej svetovej vojny (spomeňme sudetských Nemcov). Ale dnes tieto potenciálne územné spory riešia už iba marginálne segmenty extrémistických politických hnutí a územnú celistvosť dnešných európskych štátov nikdo nespochybňuje.
Prečo teda história uplatňuje dvojaký meter? Jeden na národné obrodenia väčšiny dnešných štátov na jednej strane a úplne iný na obrodenie židovského národa a jeho právo na vlastný národný štát?
Theodor Herzl a Ľudovít Štúr boli obaja vizionári, ktorí chceli pre svoj národ to isté – sebaurčenie, kultúrnu identitu a vlastný štát.
Sionizmus by preto nemal byť vnímaný ako niečo radikálne odlišné od iných národných hnutí, ale ako jeho prirodzená súčasť. Národná identita a sebaurčenie sú univerzálne hodnoty, ktoré sa týkali v 19. storočí Slovákov rovnako ako Židov. Ale kým legitimitu Slovenska dnes nikto okrem malej skupiny radikálnych maďarských nacionalistov nespochybňuje, legitimita štátu Izrael je stále predmetom debát a mnohé, hlavne arabské krajiny, dodnes ani len neuznávajú jeho existenciu.
Perlička na záver: Vedeli ste, že tretím najrozšírenejším jazykom v Prešporku (po maďarčine a nemčine) v dobe, keď tam mladý Ľudovít Štúr študoval, bol jidiš?
Obrázok: digitalna koláž
článok bol povodne publikovaný na facebook.com/tachles.tv
