V súvislosti s týmto kúskom zeme, ktorý má len okolo 5600 km², sa mnohí ľudia, ale aj médiá, oháňajú výrazmi ako apartheid, anexia či okupácia – a to sú, úprimne povedané, dosť silné pojmy.
Na úvod si teda stručne definujme tieto pojmy:
Anexia – násilné alebo jednostranné pričlenenie cudzieho územia k štátu.
Okupácia – dočasné vojenské obsadenie cudzieho územia bez zmeny zvrchovanosti.
Apartheid – systém inštitucionalizovanej rasovej segregácie a diskriminácie.
A teraz si veľmi stručne prebehnime históriu a zopár kľúčových faktov, ktoré sú dôležité pre pochopenie širších súvislostí tohto regiónu.
Západný breh sa nachádza, ako už samotný názov napovedá, na západnom brehu rieky Jordán. Na východe je ohraničený Mŕtvym morom a Jordánskom, na západe centrálnym Izraelom. Judská púšť tvorí približne polovicu tejto oblasti. Uprostred tohto územia sa nachádza mesto Jeruzalem.
Táto oblasť bola až do roku 1948 súčasťou Britmi spravovanej mandátnej Palestíny a okrem miest ako Jeruzalem, Nábulus, Jericho či Hebron bola len veľmi riedko osídlená (300 až 400 tisíc obyvateľov v závislosti od zdroja), a to rôznymi etnickými skupinami. Židovská populácia tvorila len asi 2 % obyvateľstva. Podľa rezolúcie OSN o rozdelení Palestíny z roku 1947 malo toto územie pripadnúť arabskej strane a stať sa základom budúcej arabskej časti Palestíny popri židovskom štáte. Treba pripomenúť, že arabská strana túto rezolúciu nikdy neprijala.
Po vyhlásení štátu Izrael 14. mája 1948 vypukla prvá arabsko-izraelská vojna. Arabská liga vtedy napadla novovzniknutý štát s cieľom udusiť ho v zárodku. Jeden z najdôležitejších cieľov pre Izrael, okrem samotného prežitia, bolo zabezpečiť prístup a koridor do Jeruzalema. Táto vojna sa skončila prímerím v októbri 1948 a celú oblasť Západného brehu obsadilo a neskôr (1949) anektovalo Jordánske kráľovstvo, pričom oblasť Gazy anektoval Egypt (1950). Izrael 22. septembra 1948 prijal zákon (5708-1948) o anexii dobytých území, ktorých však nebolo vela.
V roku 1964 vznikla organizácia PLO a prvýkrát v histórii sa objavil koncept a myšlienka palestínskeho národa ako samostatného arabského etnika a palestínskeho štátu.
Jordánsko prišlo o celé územie Západného brehu počas tzv. šesťdňovej vojny (1967), keď ho izraelské obranné sily (IDF) obsadili spolu so Sinajským polostrovom a Golanskými výšinami. Izrael sa vtedy rozhodol tieto dobyté územia okupovať, a nie anektovať, a využiť ich vo svojej politike „výměny územia za mier“. Táto stratégia priniesla svoje ovocie už krátko po ďalšej, tzv. Jomkipurskej vojne (1973), ktorá vyústila do mierovej dohody s Egyptom (1978), keď Izrael vrátil Sinajský polostrov Egyptu výmenou za mier. Podobnú dohodu sa pôvodne pokúšal uzavrieť aj s Jordánskom, ale tam bola situácia o niečo zložitejšia, najmä z geografických ale aj politických dôvodov.
Izrael sa tak stal zodpovedným nielen za svoju bezpečnosť, ale aj za 1,3 milióna Arabov žijúcich na týchto územiach. Mnoho Arabov zo Západného brehu a Gazy emigrovalo do Jordánska a Egypta, prípadne v menších počtoch do ďalších krajín Blízkeho východu.
Izraelská politika na okupovanom Západnom brehu sa pôvodne sústredila primárne na zabezpečenie izraelského pohraničia a prístupu do Jeruzalema. Jednou zo strategických koncepcií bol tzv. Allonov plán, ktorý podporoval výstavbu židovských osád na tomto území. Táto výstavba sa začala pozvoľna už v septembri 1967 po Šesťdňovej vojne. Účel osád bol viac pragmatický než ideologický – izraelská armáda ich využívala ako strategické body na zamedzenie prieniku teroristov či ozbrojených skupín na svoje územie.
Status quo sa dramaticky zmenilo v roku 1987, keď vznikla organizácia Hamas a vypukla Prvá intifáda – palestínske ozbrojené povstanie proti izraelskej okupácii. Trvala až do roku 1993, keď sa začali prvé mierové rokovania v Osle. Tam sa po prvýkrát predstavil plán na budúce dvojštátne riešenie – Izrael uznal autoritu Organizácie pre oslobodenie Palestíny (PLO) a palestínska strana (PLO, nie Hamas – tieto dve organizácie boli už vtedy výrazne znepriatelené a mali rozdielne predstavy o prístupe k Izraelu) uznala existenciu štátu Izrael a zaviazala sa vzdať terorizmu. Prvé kolo rokovaní v Osle si tiež dalo za cieľ vytvoriť cestu k budúcemu vzniku palestínskeho štátu v horizonte piatich rokov.
Tieto rokovania otvorili aj cestu k izraelsko-jordánskym mierovým dohodám a 26. októbra 1994 bola podpísaná mierová dohoda medzi Izraelom a Jordánskom.
Rokovania v Osle pokračovali druhým kolom v roku 1995, a ich výsledkom bolo hlavne rozdelenie Západného brehu na tri zóny – A, B a C:
Zóna A – územia pod plnou správou novovzniknutej Palestínskej samosprávy (tvorená najmä členmi PLO a hnutia Fatah), ktoré tvoria približne 18 % Západného brehu.
Zóna B – územia, kde má administratívnu správu Palestínska samospráva, no bezpečnosť zabezpečuje izraelská armáda (IDF). Tieto územia tvoria zhruba 22 % Západného brehu.
Zóna C – územia pod plnou správou IDF (pozor, nie Izraela, keďže de jure ide o okupované územia, nie anektované). Táto zóna tvorí približne 60 % Západného brehu.
Treba povedať, že z výsledkov rokovaní v Osle nebola nadšená ani jedna strana konfliktu. Izraelský premiér Jicchak Rabin, ktorý dohodu podpísal za Izrael, na to neskôr doplatil vlastným životom – v roku 1995 bol zavraždený izraelským extrémistom. Jásir Arafat bol zas ostro kritizovaný svojimi krajanmi, ktorí mu vyčítali prílišné ústupky.
Napriek tomu sa v júli 2000 uskutočnili rokovania v Camp Davide, kde sa stretol vtedajší izraelský premiér Ehud Barak s Jásirom Arafatom. Tieto rokovania však viac-menej stroskotali na otázke Chrámovej hory, ktorá bola pre obe strany citlivým bodom. Frustrácia z vlečúcej sa situácie napokon v septembri 2000 vyústila do Druhej intifády – ďalšieho veľkého palestínskeho ozbrojeného povstania.
Po druhej, veľmi krvavej intifáde bola frustrácia na oboch stranách obrovská. Izrael sa začal viac sústreďovať na svoju bezpečnosť a postupne strácal nádej, že sa s palestínskou stranou bude schopný dohodnúť. V roku 2002 preto spustil operáciu "Obranný štít" a začal s výstavbou plota a bariér, najskôr vo východnom Jeruzaleme a neskôr aj v ďalších častiach Západného brehu.
V roku 2004 prevzal post po Jásirovi Arafatovi Mahmúd Abbás, ktorý na ňom zotrváva dodnes. Počas jeho vlády zostalo status quo v podstate nezmenené. Izrael sa primárne sústredí na zabránenie prieniku palestínskych radikálov na svoje územie či na územia, ktoré kontroluje z bezpečnostno-strategických dôvodov, a na potláčanie teroristických aktivít.
Vyhliadky do budúcnosti sú veľmi neisté a zdá sa, že Izrael čoraz viac opúšťa myšlienku vzniku palestínskeho štátu na tomto území. K tejto skepse prispieva pokračujúca výstavba židovských osád na okupovaných územiach a vyhlásenia niektorých radikálnych izraelských politikov, ktorí otvorene hovoria o anexii celého územia.
Teraz sa pozrime na právne aspekty izraelskej okupácie Západného brehu a argumenty, prečo ju Izrael považuje za legálnu a oprávnenú.
Izrael argumentuje, že územia v Palestíne sú sporné, a nie okupované. Tvrdí, že Haagske dohovory ani Štvrtá ženevská konvencia neobmedzujú trvanie okupácie ani nevyžadujú, aby okupant vrátil územia pôvodnému suverénovi (ktorým by ad jure bolo Jordánsko, nie Palestína) pred uzavretím mierovej zmluvy. Izraelský najvyšší súd na tieto územia aplikoval humanitárne ustanovenia Štvrtej ženevskej konvencie, bez potvrdenia jej úplnej aplikovateľnosti.
Niektoré medzinárodné organizácie a krajiny považujú izraelskú kontrolu nad týmito územiami za porušenie medzinárodného práva, najmä v súvislosti s osídľovaním. OSN opakovane prijala rezolúcie odsudzujúce výstavbu izraelských osád ako nelegálnu podľa Štvrtej ženevskej konvencie. Izrael však tvrdí, že tieto územia nikdy nepatrili suverénnemu palestínskemu štátu a že otázka ich konečného statusu musí byť predmetom bilaterálnych rokovaní.
Téma anexie Západného brehu zostáva predmetom diskusií. Hoci Izrael oficiálne nikdy nevyhlásil zámer anektovať celé územie, niektorí izraelskí politici a lídri verejne hovoria o možnosti jeho postupného pričlenenia. Kritici to označujú za „plazivú anexiu,“ pričom poukazujú na rastúcu výstavbu osád a rozširovanie izraelskej kontroly nad zónou C.
Diskusia o tom, či je situácia na Západnom brehu formou apartheidu, je rovnako kontroverzná. Izrael argumentuje, že palestínski Arabi na tomto území nie sú občanmi Izraela, a preto nemožno hovoriť o diskriminácii na základe štátnej príslušnosti v rámci jedného suverénneho štátu. Zároveň nie sú občanmi palestínskeho štátu, keďže tento zatiaľ oficiálne neexistuje. Na druhej strane, organizácie ako Human Rights Watch a Amnesty International tvrdia, že rozdielne právne režimy pre izraelských osadníkov a palestínskych obyvateľov vytvárajú systém nerovností, ktorý podľa nich spĺňa definíciu apartheidu.
Izrael opakovane vyjadril ochotu rokovať o riešení konfliktu, avšak tvrdí, že bez dôveryhodných bezpečnostných záruk nie je možné jednostranne opustiť Západný breh. Skepsa voči vzniku palestínskeho štátu výrazne vzrástla po skúsenosti s Gazou, ktorá sa po izraelskom stiahnutí v roku 2005 dostala pod kontrolu Hamasu a stala sa hniezdom protiizraelského terorizmu.
Dnes v Izraeli len málokto verí, že samostatný palestínsky štát na Západnom brehu by vyzeral inak ako Gaza. Táto obava je posilnená nárastom podpory Hamasu medzi palestínskym obyvateľstvom na Západnom brehu. Budúcnosť preto zostáva neistá a riešenie konfliktu sa zdá byť vzdialenejšie než kedykoľvek predtým.
Obrázok: Ilustrácia vygenerovaná umelou inteligenciou
článok bol povodne publikovaný na facebook.com/tachles.tv
