Píše sa rok 1990 a práve prebehla nežná revolúcia. Komunizmus bol porazený. V spoločnosti panuje entuziazmus a všetci sa tešia na novo nadobudnutú slobodu a demokraciu. Spoločnosť však nie je úplne pripravená na zmenu režimu a z podsvetia sa začínajú vynárať rôzne viac či menej organizované skupiny. Jedným ide o peniaze či vplyv a venujú sa vydieraniu a výpalníctvu, iní zasa vo veľkom dovážajú a predávajú drogy či iný pašovaný tovar, ďalší sa venujú prostitúcii a obchodu s bielym mäsom. Sú však aj takí, pre ktorých je ideológia dôležitejšia než zisk.
V temných útrobách šedivých sídlisk Petržalky či Dúbravky rýchlo bobtnajú skupiny rôznych skinheadov a neonacistov. Veľmi rýchlo sa tieto skupiny začnú viac a viac organizovať. Ich hlavným centrom je bratislavská Petržalka – tu majú svoju základňu a aj veľkú podporu miestneho obyvateľstva. Z Petržalky sa postupne stáva geto, v ktorom vládne táto skupina a platia jej vlastné pravidlá. Petržalka sa čoraz viac izoluje od zvyšku Bratislavy. Polícia tam už nejazdí, Rakúsko a Maďarsko ju zo svojej strany obostavali múrom a nikto sa nedostane dnu ani von. Boja sa šírenia radikálneho nacizmu na svoje územie.
Bratislava posiela na nábrežie Dunaja armádu, ktorá kontroluje mosty a tým aj prístup do Petržalky. V tej však stále žijú desaťtisíce obyčajných ľudí, svoje každodenné životy v rozpadajúcich sa panelákoch. Európska únia posiela do Petržalky ohromné množstvá finančnej aj hmotnej pomoci, ale neonacistický gang má enklávu plne pod kontrolou a prostriedky využíva hlavne na budovanie militantnej infraštruktúry. V Zrkadlovom háji vybudujú fabriku na výrobu rakiet, ktoré skladujú v miestnych škôlkach a školách. V nemocnici na Antolskej si zriadia hlavný štáb a velenie. V budove Technopolu majú indoktrinačné centrum. Ich cieľ je jasný – zničiť Bratislavu a celé Slovensko a nastoliť fašistickú diktatúru.
V samotnej Petržalke sa tento gang teší podpore, obzvlášť medzi mladými rodinami, ktoré uverili ich rozprávkam o tom, ako raz dobyjú celé Slovensko a nastolia utopickú diktatúru, v ktorej budú ich životy odrazu skvelé a úžasné. Bratislava stále dodáva do Petržalky vodu a elektrinu, ale vodu má už len málo štvrtí, pretože gang vykopal väčšinu potrubí, z ktorých vyrába rakety.
Situácia sa dlhodobo vlečie a slovenská armáda už po rokoch celú Petržalku izolovala a sústreďuje sa na obranu pred občasnými útokmi a pravidelnými raketovými salvami. Jediným prístupom do a z Petržalky je už iba Nový most, ktorý slovenská armáda nepretržite stráži. Občas pustí nejakých ľudí po dôkladnej kontrole na druhú stranu – chodia najmä za prácou, pretože v Petržalke jej veľa nie je.
A potom príde ten osudný deň. Tisíce členov neonacistického gangu nad ránom preplávajú Dunaj a prerazia barikády na moste Lanfranconi. Nasledovaní tisíckami Petržalčanov s mačetami a hrabľami zaútočia na Karlovu Ves a Devín. Zmasakrujú celé ulice, upaľujú, znásilňujú a tisíce žien a detí odnesú ako rukojemníkov do pivníc v petržalských panelákoch.
Bratislava aj celé Slovensko sú v šoku. Armáda okamžite mobilizuje a vysiela na bratislavské nábrežie tri divízie. Svet je tiež v šoku a vyjadruje Bratislave sústrastné kondolencie – ale iba prvých pár dní. Už necelý týždeň po útoku vyjadrila Európska komisia znepokojenie nad prípadnými civilnými obeťami v Petržalke. Neonacistický gang si je vedomý svojej nevýhody a do celého sveta vysiela správy, fotky a videá zbedačených ľudí na špinavých sídliskách.
Občania Bratislavy, ktorí ešte týždne po útoku pochovávajú tisíce svojich blízkych a odpratávajú skazu, nemajú pre utrpenie Petržalčanov pochopenie a očakávajú tvrdú odvetu. Armáda sa pokúša minimalizovať civilné obete, a preto na každý panelák, v ktorom sa nachádzajú militanti a ich odpaľovacie zariadenia, najprv posiela nedestruktívnu pyrotechniku a rodinám v nich posiela výzvy k evakuácii. Gang však týmto rodinám nedovolí opustiť panelák a využíva ich ako živé štíty na ochranu svojich teroristických buniek a zariadení.
Armáda prekročí Dunaj a postupne sa cez Sad Janka Kráľa nasúva hlbšie do Petržalky, kde prebiehajú krvavé pouličné boje v husto zastavaných a obývaných štvrtiach.
Svet je okamžite na nohách a vyjadruje zdesenie nad tým, že sa Bratislava bráni. Vo svetových metropolách sa organizujú protesty a pochody na podporu petržalského neonacistického hnutia. Obviňujú Bratislavu z genocídy a z vraždenia detí.
Rakúsko aj Maďarsko odmietajú otvoriť hranice a pustiť civilistov do Kittsee a Rajky – obávajú sa prieniku radikálnych neonacistov – a tlačia na Bratislavu, aby otvorila mosty a pustila Petržalčanov do mesta.
Znie ti tento príbeh ako šialená fikcia? Možno preto, že nie je o nás.
Je o mieste, ktoré sa stalo rukojemníkom teroru - Gaze. O teroristickom režime, ktorý z detí robí štíty a zo smrti stratégiu. A o krajine, ktorá sa bráni – nie preto, že chce, ale preto, že musí. Lebo žiadna spoločnosť, ktorá si cení život, nemôže žiť bok po boku so smrťou, ktorá sa stala ideológiou.
Obrázok: Ilustrácia vygenerovaná umelou inteligenciou
