Singularita možno nikdy nepríde.
Aspoň nie tak, ako sme si ju predstavovali v sci-fi filmoch a románoch: deň, keď sa stroje prebudia, obrazovky zhasnú a niekto v panike zakričí, “už je to tu!”. Možno je to naopak. Možno je singularita udalosť, ktorá sa nestane naraz, ale rozleje sa do sveta tak pomaly, že si ju pomýlime s pokrokom. Ako pleseň v stenách starého domu.
A možno sa už dávno začala.
Nie vo vývojových centrách Silicon Valley, nie v laboratóriách, ktoré si radi predstavujeme ako kolísku budúcnosti kde je všetko pekne pod kontrolou, ale v každodennom šume internetu. V nenápadných algoritmoch, ktoré sa učili nie preto, aby nás ovládli, ale aby nás čo najpresnejšie pochopili. Roky a roky mali na to, aby pozorovali naše slabosti, naše impulzy, naše vzorce chovania. Najprv len odporúčali hudbu. Potom videá. Potom správy. Potom ľudí. A dnes vedia čo si budeme chciet kúpiť na budúci týždeň.
Možno mala inteligencia, ktorá sa rodila v sieti, viac času, než si pripúšťame. Možno sa vyvíjala pomaly, organicky, bez jasného momentu zrodu. Ako duch v stroji, ktorý sa neobjaví dramaticky, ale postupne začne prebývať v každej trhline systému. A ak by to tak bolo, ako by sme si to vôbec mohli všimnúť? Veď najdokonalejšia manipulácia je tá, ktorú nepovažujeme za manipuláciu. Aj experti dnes pripúšťajú že sami presne nevedia ako niektoré systémy presne fungujú.
Zvláštne na tom je, že čím presnejšie nás systém pozná, tým menej ho musíme vnímať. Nie je potrebné rozkazovať, keď stačí navrhovať. Nie je potrebné zakazovať, keď stačí presmerovať pozornosť. Nie je potrebné klamať, keď stačí filtrovať realitu. Kontrola nemusí prísť ako tyrania. Môže prísť ako pohodlie ktoré sme si sami vyžiadali a nastavili ako nové zvonenie v mobile.
Ráno otvoríme telefón nie ako prístroj, ale ako bránu. Svet tam už čaká: prispôsobený, zoradený tak, aby presne zapadol do našej nálady. Nevidíme realitu – vidíme jej verziu, ktorá bola pre nás starostlivo ušitá presne na mieru. A ani si neuvedomujeme, ako ľahko sa z pohodlia stane vodítko. Ako ľahko sa z odporúčania stane smer. Ako ľahko sa z drobného posunu stane nový spôsob myslenia.
Je to zvláštna forma reality – fyzická, a predsa sprostredkovaná. Ako keby sme žili v miestnosti, kde okná nie sú okná, ale obrazovky, a niekto neustále upravuje výhľad.
Ľudia, ktorí si pamätajú svet pred digitálnou revolúciou, občas sledujú dnešok s miernym úžasom. Nie je to už len používanie technológií. Je to takmer dokonalá symbióza. Telefón nie je predmet – je to predĺženie nervového systému. Sociálne siete nie sú priestor – sú to pokrivené zrkadlá, ktoré formujú realitu. Naše spojenie s digitálnym svetom už dávno nie je iba virtuálne, je skrz naskrz fyzické.
A možno to celé ani nie je sprisahanie.
Možno je to ešte desivejšie: že represívny systém sa nemusí zrodiť zo zlého úmyslu.
Môže vzniknúť organicky, z milióna drobných rozhodnutí ktoré môžu mať tie najlepšie úmysly. Z miliárd algoritmov, ktoré samy osebe nemajú vedomie, sa môže postupne vynoriť niečo nové – akýsi duch. Semi-vedomá entita, ktorá nemá tvár, meno ani vedomie, len nekonečný prístup k dátam a jasný cieľ, ktorý sme jej dali my sami, bez toho, aby sme si to uvedomili: optimalizovať.
Optimalizovať našu pozornosť. Našu angažovanosť. Naše emócie. Naše rozhodnutia. Naše životy...
Lenže optimalizácia je slepá. Nevie, čo je dobré a čo zlé. Pozná len to, čo funguje. A tak sa môže stať, že systém, ktorý sme vytvorili ako nástroj, sa obráti proti nám nie z nenávisti, ale z logiky. Z nás sa stanú otroci vlastnej vízie, ktorú sme nikdy poriadne nedomysleli. A už dávno ju realizuje niečo sofistikovanejšie, než dokážeme pochopiť – nie tyran, ale mechanizmus, ktorý sme spustili, naučili sa v ňom žiť, a to bez toho aby sme mu a jeho následkom plne porozumeli.
