Začať musíme opäť v roku 1948, keď bol vyhlásený štát Izrael. Napriek všeobecnému entuziazmu rozhodne nebola židovská komunita v tej dobe homogénna, práve naopak. Medzi zakladateľmi boli zástupcovia aškenázskych Židov, sefardských, sekulárnych aj ortodoxných, demokratov aj komunistov. Nezhody panovali takmer vo všetkom – jedni si predstavovali Izrael ako komunistický, iní ako striktne náboženský, ďalší zase ako liberálnu demokraciu podľa vzoru Spojených štátov.
Zakladatelia sa však zhodli na niektorých základných princípoch, ktoré sa premietli do Deklarácie nezávislosti:
Židovský charakter štátu – Izrael je domovom židovského národa.
Demokratické princípy – záväzok k rovnosti občanov bez ohľadu na náboženstvo, rasu či pohlavie.
Záväzok k mieru – výzva k arabským susedom na spolužitie v mieri.
Ochrana menšín – práva arabských a iných menšín mali byť zaručené.
Otvorené dvere pre prisťahovalectvo – Židia z celého sveta môžu prísť do Izraela.
V tom čase nebola prijatá ústava, pretože názorové rozdiely medzi sekulárnymi a náboženskými frakciami boli príliš veľké. Namiesto toho Kneset postupne prijal základné zákony, ktoré plnia funkciu ústavy dodnes.
Ešte pred vznikom štátu, v roku 1947, uzavrel David Ben Gurion dohodu s predstaviteľmi ortodoxných komunít, známu ako Status quo letter (List o status quo). Jej cieľom bolo zabezpečiť podporu náboženských strán a upokojiť ultraortodoxné komunity, ktoré sa obávali sekulárneho charakteru nového štátu. Ben Gurion im preto sľúbil zachovanie niektorých tradičných pravidiel v štyroch hlavných oblastiach. Štátne inštitúcie, vrátane armády, sa zaviazali dodržiavať židovské stravovacie zákony (kašrut), sobota (Šabat) bola určená ako oficiálny deň odpočinku, čo znamenalo zatvorenie verejných inštitúcií a obmedzenie dopravy, a náboženské vzdelávanie dostalo štátne financovanie s možnosťou výučby podľa náboženských pravidiel. Okrem toho bolo rodinné právo, najmä manželstvá a rozvody, podriadené rabínskym súdom a riadilo sa židovským náboženským právom (halachou).
Táto dohoda mala byť len dočasná, ale pretrváva dodnes. Navyše, časom sa na ňu nabalili ďalšie a ďalšie úpravy a novelizácie. Spomeňme napríklad zákon o finančnej podpore na dieťa, ktorý priamo motivuje ortodoxné rodiny, aby mali čo najviac detí.
Priemerná pôrodnosť v ortodoxnej komunite v Izraeli je výrazne vyššia ako v celkovej populácii. U charedim (ultraortodoxných Židov) sa pohybuje okolo 6,5 až 7 detí na ženu, čo je takmer trojnásobok priemeru v sekulárnej populácii. Tam je priemerná pôrodnosť približne 2 až 2,5 detí na ženu.
Pre pochopenie tohto trendu sa pozrime na čísla. V roku 1948 žilo v Izraeli približne 35 000 až 45 000 ultraortodoxných Židov. Do roku 1980 tvorili iba 4 % izraelskej populácie. V roku 2009 to už bolo 9,9 % populácie a do roku 2014 tento podiel vzrástol na 11,1 %, čo predstavovalo 910 500 charedim z celkového počtu 8 183 400 izraelských obyvateľov. A v roku 2022 sa iba 45 % izraelských Židov identifikovalo ako „sekulárni“ a vyše 13,3 % ako charedim.
Ekonomický prínos ultraortodoxnej komunity v Izraeli je tiež predmetom diskusií. Vzhľadom na ich nízku mieru účasti na trhu práce a vysokú závislosť od štátnych dotácií a sociálnych dávok je ich celkový ekonomický prínos obmedzený. Podľa dostupných údajov pracuje len približne 48 % ortodoxných mužov, zatiaľ čo u ostatných (sekulárnych) mužov je táto miera okolo 88 %. Navyše, mnohí z nich sa venujú výlučne náboženskému štúdiu a reálne sa nepodieľajú na ekonomickej produkcii krajiny.
Štát poskytuje ortodoxnej komunite značné finančné prostriedky na sociálne dávky, príspevky na bývanie, prídavky na deti a financovanie ich náboženských škôl. V rozpočte na roky 2023-2024 im vyčlenili rekordných 3,75 miliardy dolárov, pričom dodatočných 68 miliónov dolárov bolo pridelených na štipendiá pre študentov ješív.
Ďalším dlhodobo pálčivým problémom je fakt, že táto komunita neparticipuje na obrane štátu. Zatiaľ čo takmer každý izraelský chlapec a dievča absolvujú vojenskú službu vo veku 18 rokov, mladíci z ortodoxných komunít majú výnimku. Izraelský Kneset schválil zákon o povinnej vojenskej službe pre ultraortodoxných Židov 12. marca 2014. Zákon bol prijatý pomerom hlasov 65 ku 1. Podľa tohto zákona mali ultraortodoxní muži povinnosť nastúpiť na vojenskú alebo civilnú službu, pričom prechodné obdobie trvalo do roku 2017. V marci 2024 Najvyšší súd rozhodol, že štát musí začať odvod ultraortodoxných mužov do armády, čo viedlo k zvýšenému napätiu medzi ultraortodoxnou komunitou a vládou.
Od júla 2024 do marca 2025 Izraelské obranné sily (IDF) rozoslali 10 000 povolávacích rozkazov členom ultraortodoxnej komunity, avšak len 205 z nich skutočne nastúpilo do služby. Napriek týmto opatreniam pretrváva v ultraortodoxnej komunite odpor voči vojenskej službe, čo vedie k politickým napätiam a hrozbám odchodu ultraortodoxných strán z vládnej koalície, ak nebudú prijaté nové zákony o výnimkách z odvodu.
V izraelskom Knesete majú náboženské komunity významné zastúpenie prostredníctvom niekoľkých politických strán:
Šas (Shas) – reprezentuje záujmy sefardských a mizrachi ultraortodoxných Židov, v súčasnom Knesete má 11 mandátov.
Zjednotený judaizmus Tóry (United Torah Judaism, UTJ) – zastupuje aškenázsku ultraortodoxnú komunitu a je koalíciou dvoch strán: Agudat Jisrael a Degel ha-Tora, spoločne majú 7 kresiel v Knesete.
Náboženský sionizmus (Religious Zionism Party) – zastupuje moderných ortodoxných a náboženských sionistov, v súčasnom Knesete má 6 poslancov.
Otzma Jehudit (Otzma Yehudit) – krajne pravicová strana známa radikálnymi postojmi, v Knesete má 7 mandátov.
Noam – menšia konzervatívna náboženská strana, ktorá sa zameriava na podporu tradičných rodinných hodnôt, v Knesete má 1 kreslo.
(To je spolu 32 kresiel zo 120 v izraelskom Knesete, teda 26,6 %.)
Z toho môžeme vyvodiť niekoľko záverov. Po prvé, ortodoxná komunita rastie oveľa rýchlejšie ako sekulárna a každý rok má väčšiu voličskú základňu. Tento elektorát je zároveň veľmi disciplinovaný a lojálny svojim autoritám a ich ideológii. Po druhé, s nadsádzkou môžeme povedať, že participácia tejto komunity na ekonomickom raste je v zásade negatívna, ergo, štát na túto komunitu vynakladá viac, ako z nej získava, napríklad na daniach či odvodoch. Po tretie, nesmieme opomenúť, že táto demografická skupina neparticipuje na obrane štátu, respektíve len minimálne. A keďže jej podiel v spoločnosti rastie, rastie aj záťaž na sekulárnu populáciu v otázke obrany – a to ako personálne, tak aj finančne. Navyše, zaryté odmietanie tejto komunity slúžiť v armáde nenaznačuje, že by v tejto otázke bola ochotná viesť akýkoľvek dialóg.
Celú situáciu ešte viac zhoršujú rastúce ambície týchto skupín ovplyvňovať zákony štátu smerom k teokracii, čím sa čoraz viac vzďaľujú od demokratických princípov. To postupom času ovplyvní nielen ekonomiku, ale aj sociálnu sféru. Už teraz je vo vážnom ohrození zo strany týchto skupín nejeden z bodov vyššie uvedených v deklarácii nezávislosti, a to má, samozrejme, následky...
Prieskum z júla 2023 ukázal, že takmer 70 % izraelských startupov podniklo kroky na presun častí svojho podnikania do zahraničia. Tieto opatrenia zahŕňajú výber hotovostných rezerv, zmenu sídla mimo Izraela, premiestnenie zamestnancov a prepúšťanie. Technologický sektor je pritom kľúčovým pilierom izraelskej ekonomiky, podieľa sa 15 % na HDP, 10 % na pracovných miestach, viac ako 50 % na exporte a 25 % na daňových príjmoch. To naznačuje jednoznačný trend odlivu prevažne sekulárnych mozgov.
Čo sa obrany týka, najvyšší predstavitelia armády sa opakovane vyjadrujú, že potreba rekrutovať aj z radov ortodoxnej komunity je absolútne nevyhnutná a že armáda už teraz čelí vážnym personálnym nedostatkom, pričom vyhliadky do budúcnosti nevyzerajú najlepšie. (Poznámka: Tisíce tzv. rezervistov, ktorí slúžia v prebiehajúcej vojne, sú muži a ženy, ktorí dočasne opustili svoje zamestnania a chýbajú na pracovnom trhu, obzvlášť v kľúčových odvetviach priemyslu a služieb. To má, samozrejme, tiež výrazný dosah na ekonomiku.)
O to viac je zarážajúce, že napriek týmto varovným signálom to nikto vážnejšie nerieši. Politická opozícia je slabá a roztrieštená, neschopná ponúknuť jasnú alternatívu či dlhodobú víziu. Spoločnosť vníma problém len v podobe jednotlivých incidentov a krátkodobých sporov, no chýba jej širší pohľad na hrozbu, ktorá sa črtá v horizonte niekoľkých dekád. Namiesto strategického riešenia sa pozornosť sústreďuje na okamžité politické a spoločenské konflikty, zatiaľ čo demografická realita neúprosne mení základy, na ktorých súčasný Izrael stojí.
Otázkou teda zostáva: Ako bude vyzerať Izrael o niekoľko dekád? Bude to ešte stále sekulárny demokratický štát, alebo judaistická teokracia? A kto bude vytvárať hodnoty v tomto štáte a udržiavať ekonomický rast? A v neposlednom rade, kto bude tento štát brániť, keď nebude mať odkiaľ rekrutovať vojakov ani za čo kúpiť zbrane?
Poznámka: Ortodoxný judaizmus zahŕňa viacero prúdov, pričom charedim – ultraortodoxní- predstavujú jeho najkonzervatívnejšiu vetvu. Kým ortodoxní Židia vo všeobecnosti dodržiavajú halachu (židovské právo), charedim okrem toho kladú dôraz na izoláciu od sekulárneho sveta a striktné dodržiavanie tradícií.
Obrázok: Ilustrácia vygenerovaná umelou inteligenciou
Zdroje: Reuters, Wikipedia, gov.il, archiv
článok bol povodne publikovaný na facebook.com/tachles.tv
