Existuje front, na ktorom Izrael dlhodobo ťahá za kratší koniec – a nie je to front vojenský, ale mediálny. Nie preto, že by túto oblasť zanedbával alebo na nej zlyhával. Dôvody sú omnoho hlbšie. Osobnejšie. Kultúrne.
Internet je zaplavený fotografiami a videami zranených, plačúcich, zablatených – a najmä mŕtvych Palestínčanov. Zvlášť detí. Tento materiál má obrovskú silu. Útočí na emócie, vyvoláva súcit a hnev. Proti takémuto obsahu je takmer nemožné obrniť sa – ak človek nie je úplný psychopat. Palestínska strana to vie. Vie, že emócie zaberajú viac než fakty. A preto tento formát využíva do posledného detailu – plánovane, systematicky a cynicky. Navyše, nemalá časť tohto materiálu je preukázateľne falošná – ide o videá z iných konfliktov, zmanipulované zábery, fotografie stiahnuté z filmov či úplne vymyslené obrázky generované umelou inteligenciou. „Pallywood“, ako sa tento fenomén často označuje, je reálny jav – a napriek opakovanému usvedčeniu z manipulácií sa tento druh obsahu virálne šíri ďalej.
Prečo teda nevidíme rovnako záplavu záberov mŕtvych alebo zmasakrovaných Izraelčanov? Prečo je videí a fotografií z teroristických útokov absolútne minimum – a ak sa aj nejaké objavia, bývajú silno cenzurované? Nie preto, že by neexistovali. Ani preto, že by boli menej kruté. Dôvod je celkom iný.
Na pochopenie sa musíme vrátiť do 90. rokov, keď Izrael zasiahla druhá intifáda – mimoriadne krvavá a brutálna. Bombové útoky boli na dennom poriadku, často cielene zasahovali verejnú dopravu. Mnohí si dodnes pamätajú šokujúce fotografie roztrhaných tiel, ohorených torz, detských ruksakov vedľa kaluží krvi. Takéto zábery síce predávali noviny, ale zároveň boli neznesiteľne bolestivé – pre pozostalých, pre verejnosť, pre spoločnosť.
Vtedy sa izraelská vláda rozhodla: takéto fotografie sa prestanú zverejňovať. Nešlo o príkaz cenzora – išlo o spoločenské rozhodnutie a neskôr aj konsenzus. Väčšina médií to rešpektovala a dodnes rešpektuje. Vznikla akási neformálna, no hlboko zakorenená mediálna doktrína dôstojnosti.
Nie preto, že by niekto chcel niečo tajiť. Ale preto, že v Izraeli si vážime ľudský život aj po smrti. Utrpenie nie je nástroj na ovplyvňovanie verejnej mienky. Mŕtve telá nie sú propagandistický materiál. A pozostalí majú právo na súkromie – nie na virálny zármutok.
Znie to možno nepochopiteľne pre tých, ktorí žijú v spoločnostiach, kde sloboda médií má vždy prednosť – aj pred súcitom, aj pred základným ľudským rešpektom. V Izraeli je to však inak. A netýka sa to len izraelských obetí – rovnaký princíp uplatňujú izraelské médiá aj v prípade civilných obetí na strane nepriateľa.
Je to prejav nastavenia spoločnosti. A ten, kto to chápe len ako slabosť, neraz to cynicky zneužije. Hamas vie, že ich vlastné obete budú ukazované detailne a dookola – zatiaľ čo ich zverstvá ostanú len ako titulok bez fotografie. Paradoxne, jediné skutočne brutálne zábery zmasakrovaných Izraelčanov, ktoré obleteli svet, pochádzali priamo od Hamasu – zámerne zverejnené 7. októbra ako akt teroru, poníženia a exhibicionizmu.
Ale aj napriek tomu Izrael odmieta hrať túto cynickú hru. Nie preto, že by nemohol. Ale preto, že nechce.
Nie každá bolesť patrí na titulku.
Poznámka:
Tento článok si nekladie za cieľ znevažovať utrpenie palestínskeho civilného obyvateľstva. Každá nevinná obeť – bez ohľadu na národnosť – je tragédia. Mojím cieľom je poukázať na rozdiely v kultúrnom prístupe k zobrazovaniu utrpenia a dôsledky, ktoré tieto rozdiely majú v mediálnom priestore. Kritizujem manipuláciu obrazom, nie bolesť ľudí. Práve preto je dôležité o tomto fenoméne hovoriť – nahlas, s rešpektom a bez ilúzií.
Obrázok: Ilustrácia vygenerovaná umelou inteligenciou
článok bol povodne publikovaný na facebook.com/tachles.tv
