Čo je dvojštátne riešenie a ako tento koncept vznikol?
Najprv si treba vysvetliť, že pôvodné dvojštátne riešenie z roku 1947 sa týkalo dvoch štátov – židovského a arabského. O palestínskom štáte či národnosti vtedy nebola ani zmienka, pretože tento koncept ešte neexistoval. Arabská populácia bola v tom čase viac-menej jednotná, pričom hlavným hegemónom v regióne bol Egypt, ktorý sa snažil zjednotiť všetky arabské národy do akejsi panarabskej ligy (čo sa mu čiastočne aj podarilo).
Židia plán OSN o rozdelení územia prijali, aj keď bol pre nich veľmi nevýhodný, a v roku 1948 jednostranne vyhlásili štát Izrael na území, ktoré im OSN prisúdila. Ďalšie historické udalosti tu nebudem rozoberať, keďže sú detailne popísané v iných článkoch. Stručne však treba spomenúť, že prvé zmienky o palestínskom národe a palestínskom štáte sa objavujú až v roku 1964 so vznikom Organizácie pre oslobodenie Palestíny (PLO).
O dvojštátnom riešení v zmysle štátu Izrael a susediaceho štátu Palestína sa začalo pozvoľna hovoriť až po ďalších dvoch vojnách (Šesťdňová vojna a Jomkipurská vojna), konkrétne v roku 1978 na rokovaniach v Camp Davide. Tam Izrael uzavrel historický mier s Egyptom a po prvýkrát sa oficiálne otvorila otázka palestínskeho národa – vtedy ešte len v súvislosti s Gazou.
Úplne prvýkrát sa začala vážne brať do úvahy myšlienka samostatného palestínskeho štátu až v roku 1993, keď sa uskutočnilo prvé kolo rokovaní v Osle. Tieto rokovania boli vyústením šesť rokov trvajúcej krvavej intifády, ktorej významným aktérom bolo aj novovzniknuté hnutie Hamas (založené v roku 1987). Rokovania v Osle síce nepriniesli konkrétny záver, ale stanovili si cieľ vytvoriť cestu k budúcemu vzniku palestínskeho štátu v horizonte piatich rokov.
Druhé kolo rokovaní prebehlo v roku 1995, no okrem rozdelenia Západného brehu na zóny A, B a C neprinieslo výrazný pokrok. Už v tomto bode sa začínala formovať skepsa voči tomuto plánu, keďže ani na strane Izraela, ani na strane palestínskych Arabov nebola veľká podpora.
Ďalší, a v podstate posledný vážny pokus o dvojštátne riešenie, sa uskutočnil v roku 2000 na rokovaniach v Camp Davide. Tieto rokovania však stroskotali, keďže sa nepodarilo dosiahnuť zhodu.
V roku 2000 následne vypukla druhá intifáda a nádeje na dvojštátne riešenie sa v podstate rozplynuli na oboch stranách konfliktu. Posledným reálnym krokom v tomto smere bolo jednostranné a úplné stiahnutie Izraela z pásma Gazy v roku 2005. To, čo nasledovalo – premena Gazy na teroristický kalifát namiesto prosperujúcej palestínskej enklávy – nakoniec prinútilo aj najoptimistickejších izraelských predstaviteľov rezignovať na tento koncept. Treba povedať, že ani na strane Palestínčanov dnes neexistuje výrazná podpora dvojštátneho riešenia.
A tak jediní, ktorí túto myšlienku posledných 20 rokov neustále opakujú, sú predstavitelia medzinárodného spoločenstva, najmä Európskej únie – a to napriek tomu, že tento plán nekoreluje s realitou a ani jedna zo zainteresovaných strán naň už neverí.
Prečo sú reálne šance na vznik palestínskeho štátu minimálne?
Aj keby sa hypoteticky podarilo vybudovať palestínsky štát, aká by bola jeho podoba? A predovšetkým, bol by skutočne mierumilovným susedom?
Skúsenosti s Gazou po izraelskom stiahnutí v roku 2005 ukázali, že akékoľvek prenechanie kontroly nad územím bez pevného bezpečnostného rámca vedie len k nárastu teroru. Existuje množstvo indícií, že podobný scenár by sa zopakoval aj na Západnom brehu – od rétoriky predstaviteľov Palestínskej samosprávy až po masívnu podporu Hamasu medzi palestínskym obyvateľstvom.
Palestínska strana sa netají ambíciou ovládnuť celé územie dnešného Izraela, čo zdieľajú aj mnohé propalestínske organizácie a skupiny po celom svete. Pripomeňme si ich obľúbený slogan “From the river to the sea.”
Pre pochopenie izraelských bezpečnostných obáv je nevyhnutné jasne si uvedomiť geografiu a reálne proporcie. Izrael má v centrálnej časti medzi Stredozemným morom a hranicou Západného brehu v najužšom bode len približne 10 km. Ak by na celom území Západného brehu vznikol palestínsky štát, v prípade vojenského konfliktu by bolo prakticky nemožné Izrael ubrániť – palestínska armáda by ho dokázala rozdelením na dve časti paralyzovať behom niekoľkých hodín. Nemusím ani zdôrazňovať bezprecedentnú hrozbu raketových útokov.
Teoretickým riešením by mohlo byť zriadenie palestínskeho štátu, ktorý by bol striktne demilitarizovaný. To však apriori odmietajú samotní Palestínci, a aj keby k tomu pristali, neexistuje autorita, ktorá by to dokázala uspokojivo garantovať bez potreby aspoň čiastočnej vojenskej kontroly či okupácie, čo sa de facto deje dnes.
Čo teda s Palestínčanmi?
Bez ohľadu na to, akým spôsobom a za akých podmienok vznikol koncept palestínskeho národa, dnes je realitou. Existujú síce extrémne názory, podľa ktorých by sa mala palestínska otázka jednoducho ignorovať a Palestínčania asimilovať v Jordánsku, Egypte a ďalších arabských krajinách, no to je rovnako nereálne ako predstava, že raz bude celý Izrael palestínsky.
Extrémistické prístupy na oboch stranách nepomôžu nikomu a iba odďaľujú reálne riešenia. Faktom zostáva, že na území žije viac ako dva milióny ľudí bez štátnej príslušnosti, občianstva či základných práv.
Reálne možnosti? Krátkodobé riešenie neexistuje a predtým, než sa situácia začne uberať rozumným smerom, nás čakajú ešte roky násilia. Nepomôže predstierať, že dvojštátne riešenie je na dosah – treba sa sústrediť na udržateľné kroky.
Takými by mohla byť postupná deradikalizácia palestínskeho obyvateľstva. Nie je možné očakávať reálny záujem o mierové rokovania, ak primárnym cieľom jednej strany je úplne zničiť tú druhú. Palestínske školstvo, tak v Gaze, ako aj na Západnom brehu, je prehnité propagandou, antisemitizmom a radikálnym islamizmom. To, že je táto edukácia masívne finančne podporovaná západnými organizáciami bez akejkoľvek kontroly obsahu, je len smutnou čerešničkou na tejto tragickej torte.
Ak prestanú palestínske deti obdivovať teroristov a mučeníkov ako svojich hrdinov a ak prestanú rodičia svoje deti vychovávať k tomu, že najcnostnejšou vecou v živote je zomrieť v boji proti sionistom, tak budeme mať dobrý základ pre budúce mierové spolunažívanie.
Na to ale bude potrebný naozaj úprimný záujem zo strany medzinárodného spoločenstva a hlavne arabských krajín, a nie len nalievanie peňazí do preukázateľne skorumpovaného systému, ktorý je prerastený radikálnym islamizmom. Tak ako sa podarilo po druhej svetovej vojne deradikalizovať Nemecko alebo Japonsko, by sa mohlo podariť deradikalizovať aj budúcu Palestínu, ale bude k tomu potrebné čeliť realite a zahodiť ideologicky zafarbené okuliare – a to na oboch stranách.
článok bol povodne publikovaný na facebook.com/tachles.tv
Autor: David Polák
Obrázok: Ilustrácia vygenerovaná umelou inteligenciou
