Piráti boli zločinci. Kradli, znásilňovali, vraždili. Ale dnes ich nájdeme na tričkách, vo filmoch, na detských narodeninových oslavách. Zlodeji s páskou cez oko sa zmenili na ikonických antihrdinov — symboly rebélie a slobody. Zločin, umytý časom a popkultúrou, sa stal módou.
Lenže zatiaľ čo z idealizácie pirátov vznikol akurát Jack Sparrow a miliardový biznis pre Disney, glorifikácia dnešných „bojovníkov za slobodu“ – ktorí používajú samovražedné vesty, znásilňujú rukojemníkov a schovávajú sa za deti – môže mať omnoho vážnejšie dôsledky.
Aj piráti mali svoje príbehy. Ich mýty boli plné odporu proti krutým kráľom, honby za spravodlivosťou, snov o slobodných moriach. V realite však šlo väčšinou len o násilie pre vlastný prospech. A hoci aj niektorí dnešní ozbrojenci majú za sebou reálne traumy, okupácie či sociálne útlaky, moment, keď si niekto oblečie vestu s výbušninou a nastúpi do autobusu verejnej dopravy, je momentom, keď prestáva byť obeťou a stáva sa páchateľom. Presne ako pirát, čo namiesto vzbury radšej prepadol obchodnú loď a povraždil posádku.
Od mýtu k merchu
Na Západe dnes frčí romantizácia odporu a glorifikácia takzvaných bojovníkov za slobodu. Je to jednoduchý príbeh: utláčaný verzus utláčateľ, šatka verzus tank, kameň verzus dron. V skutočnosti je to často len nový kostým pre veľmi staré formy násilia. Hrdina s kalašnikovom a zelenou šatkou na Instagrame, martýrsky plagát v univerzitnej kaviarni. Moderný merch starého dobrého teroru.
Ale prečo to tak funguje?
Ľudia odjakživa milujú príbehy outsiderov, ktorí sa postavia systému. V kultúre Západu je to hlboko zakorenený archetyp: Robin Hood, Zorro, partizán. Potrebujeme veriť, že existujú „dobrí zločinci“, ktorí páchajú násilie „za nás“. Ak sa pri tom obliekajú štýlovo, majú odhodlaný pohľad a dobrý slogan, o to lepšie. Vizuálna estetika odporu – šatka, graffiti, zbraň držaná v správnom uhle – nahrádza otázky, pochybnosti aj morálny kontext.
A moderné médiá tomu idú naproti. V asymetrickom konflikte vyzerá ten slabší vždy ako morálne nadradený. Obzvlášť, ak je výsledok zabalený do estetiky protestu: koláž na Instagrame, emotívne video na TikToku, výkričník na tričku v kampuse. Demokratický štát v uniforme pôsobí nudne. Guerilla so zbraňou a príbehom pôsobí ako postava z akčného filmu. Čím viac fotogenický je odpor, tým ľahšie sa predáva jeho naratív. A tým menej si všímame, že za fotkami sú reálne obete – a nie vždy tie, ktoré by sa hodili do jednoduchého rámca.
Zločin ako postoj
Glorifikácia násilia funguje naprieč storočiami. Práve preto je dôležité ju rozoznať. Pirátstvo ako kultúrny fenomén dnes nikoho nezabíja. Ale romantizovanie teroru v priamom prenose môže mať veľmi konkrétny a veľmi smrteľný efekt. Ľudia, ktorí namiesto reality vidia estetiku odboja silne skreslenú sociálnymi médiami a prekrútenú propagandou, môžu ľahko nadobudnúť pocit empatie a sympatie s niečím, čo si idealizujú. A vo finále z ich perspektívy nie je veľký rozdiel medzi sympatickým pripitým pirátom a zanieteným a odhodlaným teroristom s čelenkou na hlave a kalašnikovom v ruke.
Nič z toho neznamená, že sa nemáme zaujímať o korene násilia – práve naopak. Bez pochopenia kontextu sa nikam neposunieme. Ale porozumenie nie je ospravedlnenie. A glorifikácia zločinu len preto, že sa odohráva pod vlajkou „odporu“, nás vedie nebezpečne ďaleko od pointy.
Piráti, ak niečo, boli zábavná ilúzia. Teroristi nie sú. A ak ich zabalíme do rovnakej šablóny romantiky a rebélie, môže sa stať, že si raz uvedomíme, že žijeme vo svete, kde aj najväčšie zverstvá dostanú soundtrack, hashtag a magnetku.
Obrázok: Ilustrácia vygenerovaná umelou inteligenciou
článok bol povodne publikovaný na facebook.com/tachles.tv
