Od volebných patov a kolabujúcich vlád až po nástup extrémistov do kľúčových funkcií. Protesty, ktoré otriasajú krajinou už od roku 2023, nie sú primárne reakciou na vojnu, ale najmä na smer, ktorým sa vláda Benjamina Netanjahua vydala.
Politická nestabilita od roku 2019
Apríl 2019: Prvé voľby v danom roku nepriniesli jasného víťaza. Strany Likud a Modro-bieli získali zhodne po 35 mandátov. Netanjahu nedokázal zostaviť vládu a Kneset sa rozpustil.
September 2019: Druhé voľby dopadli podobne – mierne víťazstvo Modro-bielych nestačilo na zostavenie koalície. Ani Gantz, ani Netanjahu nezískali väčšinu.
Marec 2020: Pandémia COVID-19 prispela k vzniku núdzovej vlády jednoty medzi Netanjahuom a Gantzom s plánom rotácie premiérov. Netanjahu však dohodu nedodržal, vláda sa rozpadla a nasledovali ďalšie voľby.
Marec 2021: Likud voľby vyhral, no Netanjahu neuspel pri zostavení vlády. Vznikla koalícia vedená Naftalim Bennettom a Jaírom Lapidom, ktorá chcela ukončiť Netanjahuovu éru. Bola však krehká a padla v júni 2022.
November 2022: Po piatom hlasovaní za necelé štyri roky sa Netanjahu vrátil k moci. Vládu zostavil s podporou extrémistických a ultraortodoxných strán. Už v januári 2023 vláda oznámila plán rozsiahlych justičných reforiem, ktoré spustili masové protesty.
Počas celého roka 2023 sa Izrael nachádzal v nepretržitom vnútornom konflikte. Státisíce ľudí protestovali proti vláde Benjamina Netanjahua a jej pokusu o takzvanú justičnú reformu, ktorú mnohí vnímali ako útok na demokraciu. Vládna koalícia zložená z Likudu, ultraortodoxných strán a nábožensko-nacionalistických extrémistov sa však pokúšala pretlačiť legislatívu, ktorá by de facto odstránila nezávislosť súdnictva. Tisíce rezervistov hrozili ukončením služby, univerzity sa zatvárali, letisko štrajkovalo, z ulice znelo jediné heslo: Demokracia!
A potom prišiel 7. október.
Masaker, aký Izrael nezažil od svojho založenia. Vraždenie, únosy, vypaľovanie domov – a zároveň kolaps bezpečnostného systému, ktorý mal byť neotrasiteľný. Po šoku prišiel záchvev jednoty. Demonštranti stiahli transparenty a zmenili sa na dobrovoľníkov. Tí, ktorých vláda označovala za „anarchistov“, zorganizovali evakuácie, ubytovanie aj zásobovanie, zatiaľ čo oficiálne štátne inštitúcie kolabovali.
Lenže jednota bola len dočasná. Čoskoro sa opäť ukázalo, že kríza nie je len bezpečnostná, ale predovšetkým politická.
Čo bola „justičná reforma“ a prečo proti nej Izraelčania protestovali?
Po víťazstve v novembri 2022 sa Netanjahuova nová vláda pustila do rozsiahlej zmeny právneho systému. Minister spravodlivosti Jariv Levin predstavil plán, ktorý by obmedzil právomoci Najvyššieho súdu, umožnil parlamentu ignorovať jeho rozhodnutia a dal politikom plnú kontrolu nad výberom sudcov.
Oficiálne išlo o „reformu“, no kritici – vrátane bývalých prezidentov Najvyššieho súdu, právnikov, podnikateľov aj zahraničných spojencov – varovali, že ide o pokus zlikvidovať nezávislosť súdnictva. V krajine bez písanej ústavy by takáto zmena zlikvidovala poslednú brzdu voči zneužívaniu moci. Zároveň sa tým otvoril priestor pre to, aby sa Netanjahu mohol vyhnúť dôsledkom súdnych procesov, ktoré voči nemu prebiehajú.
Protesty boli masívne a dlhodobé. Šlo o najväčšie občianske mobilizácie v histórii štátu. Na námestiach sa stretávali sekulárni Telavivčania, vojenskí veteráni, profesori aj podnikatelia. Vznikol silný dojem, že krajina je rozpoltená na dve polovice – a medzi nimi niet mosta.
Kto sú partneri Netanjahua – a prečo predstavujú problem?
V čase svojho návratu k moci v roku 2022 už Netanjahu dávno nebol tým istým pragmatickým pravicovým lídrom, akým býval v minulosti. Kedysi bol opatrný vo vzťahu k ultraortodoxným a nacionalistickým silám, dnes je od nich závislý. Aby si zabezpečil parlamentnú väčšinu, uzavrel koalíciu s dvoma najvýraznejšími predstaviteľmi izraelskej krajnej pravice – Itamarom Ben-Gvirom a Bezalelom Smotrichom – a zároveň opäť pozval do vlády šéfa ultraortodoxnej strany Šas Arjeho Deriho, ktorý bol opakovane odsúdený za daňové a korupčné trestné činy.
Ben-Gvir, kedysi podporovateľ teroristu Barucha Goldsteina a človek, ktorého armáda odmietla prijať pre jeho extrémistické názory, sa stal ministrom národnej bezpečnosti. Smotrich, ktorý volá po anektovaní okupovaných území a obhajuje diskrimináciu arabských občanov Izraela, bol menovaný ministrom financií. Deri bol napriek súdnemu zákazu vymenovaný za ministra, čo vyvolalo ostrú reakciu Najvyššieho súdu. Táto vláda nie je iba ideologicky posunutá doprava – v mnohých ohľadoch legitimizuje nedemokratické a teokratické tendencie, ktoré boli ešte pred pár rokmi politickým tabu.
Ako sa Likud posunul z pravého stredu na extrémny okraj
Likud bol kedysi umiernenou pravicovou stranou s dôrazom na bezpečnosť a trh. No v posledných rokoch sa stal osobným nástrojom Benjamina Netanjahua. Politický program sa zredukoval na jediný cieľ: udržať ho pri moci, a to za každú cenu.
K tomu slúži aj systematická delegitimizácia oponentov. V Netanjahuovom naratíve neexistujú skutoční patrioti mimo jeho tábora – iba „ľavičiari“, „anarchisti“ a „zradcovia“. Protestujúci rezervisti z elitných jednotiek? Anarchisti. Hi-tech sektor varujúci pred ekonomickým kolapsom? Ľavičiari. Bývalí šéfovia Mossadu, Šin Betu či armády? Časť skorumpovaného „deep state“.
Touto rétorikou sa Netanjahuovi podarilo udržať lojalitu svojho voličského jadra, no zároveň roztrhal zvyšky spoločenskej súdržnosti.
Netanjahu, alebo chaos?
Politická budúcnosť Izraela je dnes úzko spojená s jedným mužom: Benjaminom Netanjahuom. Premiér, ktorý je vo funkcii s prestávkami už takmer tridsať rokov, sa stal symbolom stabilnej nestability – politiky, v ktorej sa chaos využíva ako nástroj na udržanie moci.
Netanjahu sa neudržiava pri moci napriek krízam, ale vďaka nim. Vnútropolitická polarizácia, súdne konania za korupciu, zlyhanie 7. októbra, nepripravenosť na vojnu – všetky tieto momenty, ktoré by inde znamenali pád vlády, v izraelskom kontexte posilnili jeho pozíciu. Jeho stratégia je jednoduchá: rozdeliť spoločnosť, mobilizovať lojálnych voličov prostredníctvom strachu a démonizácie oponentov, zatiaľ čo sám seba prezentuje ako jediného garanta bezpečnosti.
K tomu si vybudoval jedinečný politický blok – spojenectvo s ultraortodoxnými stranami a náboženskými nacionalistami –, ktorému výmenou za lojalitu poskytuje štedré štátne dotácie a podiel na riadení štátu. Tento blok je menšinový, no disciplinovaný. Oproti nemu stojí väčšina, ktorá síce podporuje demokraciu, právny štát a zmenu kurzu, no nedokáže sa zjednotiť.
Netanjahuov cynizmus sa prejavuje aj v jeho prístupe k vojne v Gaze. Kým spoločnosť žiada návrat rukojemníkov, on uprednostňuje predlžovanie konfliktu – nie pre víťazstvo, ale pre udržanie vlastnej agendy. Medzinárodná izolácia Izraela, rastúce napätie vnútri krajiny aj ekonomická neistota mu paradoxne vyhovujú. Mier, zmierenie či stabilita by totiž mohli spochybniť potrebu jeho vedenia.
Otázka teda neznie len „s ním alebo bez neho“, ale aj: čo ak celý súčasný systém – postavený na taktike permanentného konfliktu – nedokáže bez Netanjahua vôbec fungovať? A ak je to tak, ako z neho vystúpiť?
Ak má Izrael nádej na obnovu dôvery vo verejné inštitúcie a víziu spoločného štátu pre všetkých občanov, bude to možné len po zásadnej politickej zmene. Odchod Benjamina Netanjahua nestačí. No bez neho sa táto zmena ani nezačne.
Fifty-fifty, a čo ďalej?
Počas posledných týždňov sa Izrael opäť otriasa masovými protestmi, ktoré pripomínajú protivládne demonštrácie z roku 2023, keď ľudia vyšli do ulíc na protest proti kontroverznej justičnej reforme. Hoci vojna s Hamasom na čas tieto protesty umlčala, teraz sa do ulíc vracajú s novou energiou – a ešte komplexnejšou agendou.
Izraelci už nebojujú len za nezávislé súdnictvo, ale aj za návrat rukojemníkov z Gazy, za skoré voľby, za zodpovednosť vlády, ktorá stratila dôveru mnohých občanov. Protestujúci – a sú ich znova desaťtisíce – pochádzajú zo širokého spektra spoločnosti: od stredopravicových voličov cez armádnych rezervistov až po ľavicových aktivistov. To, čo ich spája, je frustrácia z Netanjahuovej politiky a obavy o budúcnosť izraelskej demokracie.
Protestné hnutie v Izraeli má však dlhodobo jeden kľúčový problém: nedokáže prekročiť vlastnú bublinu. Väčšina jeho lídrov aj účastníkov pochádza z privilegovanejších vrstiev židovskej sekulárnej spoločnosti – z miest ako Tel Aviv, Herzlija či Haifa. Medzi demonštrantmi chýbajú ultraortodoxní Židia, náboženskí nacionalisti, obyvatelia periférie aj arabskí občania Izraela. Výsledkom je situácia, ktorú by sme mohli označiť ako „fifty-fifty“ – spoločnosť rozdelená približne na polovicu, kde polovica žiada zásadnú zmenu, no druhá polovica ju nechce alebo ju nevníma ako potrebnú.
Táto rovnováha nie je len číselná, ale aj štrukturálna, no nie ideová. Netanjahuova vláda sa opiera o hlboko motivovanú a disciplinovanú voličskú základňu, ktorá mu zaisťuje stabilitu aj napriek opakovaným zlyhaniam. Ultraortodoxní voliči, židovskí osadníci a náboženskí konzervatívci hlasujú s jasným cieľom: ochrániť svoje hodnoty, identitu, majetky a štátnu podporu. Naopak, opozícia síce má širokú spoločenskú podporu, no je rozdrobená a chýba jej dlhodobá stratégia aj spoločná vízia pre budúcnosť krajiny.
Zatiaľ čo jedna strana hrá šach, druhá len reaguje na ťahy.
Ak chcú protestujúci niečo dosiahnúť, nestačí volať po demokracii. Bude si treba položiť nepríjemné otázky: Prečo polovici spoločnosti nevyhovuje vízia liberálneho Izraela? Ako osloviť tých,, ktorí Netanjahua stále nekriticky vnímajú ako ochrancu stability? A aké sú reálne alternatívy k súčasnej vláde?
V tejto chvíli je jasné len jedno: vojna síce umlčala niektoré spory, no len dočasne. Izraelská spoločnosť zostáva hlboko rozdelená a budúcnosť závisí od toho, či sa podarí túto priepasť preklenúť – alebo sa ešte viac prehĺbi.
Obrázok: Ilustrácia vygenerovaná umelou inteligenciou
