Zmena sa nekoná. Kandidátov na ňu bolo priveľa.
Predávať politiku má s predávaním pracieho prášku spoločného viac, než sme ochotní pripustiť. Politický marketing môže pôsobiť vypočítavo, cynicky, manipulatívne či dokonca nemorálne.
Lenže podobnými princípmi sa riadi aj obyčajná reklama. S tým rozdielom, že pri zle vybranom prášku riskujete nanajvýš zničenú košeľu. Pri zle vybranom politikovi môžete mať na štyri roky zle spravované celé mesto. A reklamáciu vám, žiaľ, vybavia až pri ďalších voľbách.
Jedným z ľudí, ktorí výrazne ovplyvnili moje uvažovanie o politike, psychológii a ľudskom správaní, bol dnes už nebohý Peter Lelovič,
skúsený psychológ a uznávaný odborník na masovú komunikáciu.
K jeho textom a práci som sa celé roky vracal. Zanechali vo mne niečo podstatnejšie než zopár zapamätaných poučiek. Predovšetkým fragmenty snáh premýšľať bez vopred vytýčených hraníc, pochybovať aj o vlastných
presvedčeniach, uvažovať jasne, bez predsudkov a s potrebným nadhľadom. A občas si pomôcť poriadnou dávkou sarkazmu, pretože niektoré ľudské absurdity sa jednoducho nedajú opísať so smrteľne vážnou tvárou.
Jeho práca ma naučila všímať si aj to, čo sa skrýva za slovami. Čo človek hovorí, prečo to hovorí a čo tým napokon prezrádza sám o sebe.
A preto mi dovoľte zopár postrehov.
Jeden výstižný od psychológa Gerharda Maletzkeho. Ľudia si zodpovednejšie vyberajú jogurt než politikov. Pri jogurte skúmajú cenu, zloženie, príchuť aj dátum spotreby.
Pri politikovi im niekedy stačia dve vlastnosti, často len vzhľad a prejav. A vôbec to nemusí znamenať, že sú hlúpi. Majú vlastné životy, prácu, deti, hypotéky a množstvo každodenných starostí.
Len málokto má večer chuť študovať štyridsaťstranový volebný program, analyzovať mestský rozpočet a preverovať, kto si skutočne zaslúži zásluhy za novú strechu na materskej škole.
Z celého predvolebného cirkusu si preto človek často odnesie jeden či dva dojmy. Niekto vidí opravené budovy, iný počuje presvedčivý prejav, ďalší si zapamätá nepodarené video.
A niekto má jednoducho názor hotový už dvadsať rokov, takže by ho nezmenil ani osobný zásah vyššej moci.
V Trebišove sa volebná účasť tradične pohybuje približne v rozpätí 40 až 45 %, hoci poznáme aj výrazné výnimky. Môžeme nad tým lamentovať, organizovať osvetové kampane a vysvetľovať ľuďom význam demokracie.
Lenže na ich prevýchovu nemáte dostatok času ani peňazí. Na to sa rovno vykašlite.
Musíte hrať s kartami, ktoré máte. Samozrejme, aj nevoličov možno presvedčiť, aby prišli. Lenže podstatne jednoduchšie je pracovať s ľuďmi, ktorí už o účasť záujem majú.
V Trebišove napokon často rozhoduje približne 7 500 platných hlasov. To je celé. Sedem a pol tisíc rozhodnutí v meste s približne dvadsiatimi tromi tisíckami obyvateľov. Môžete osloviť celé mesto, no volebné víťazstvo sa nakoniec počíta iba z hlasov, ktoré skutočne skončia v urne.
V každej kampani je preto zadanie až urážlivo jednoduché. Získať hlasy. Predovšetkým od nerozhodnutých, menej presvedčených priaznivcov súperov či ľudí, ktorých ešte dokážete priviesť k urnám.
Presviedčať vlastných skalných podporovateľov je síce príjemná činnosť, len počet hlasov tým automaticky nenarastá. Môžete im pokojne každý deň vysvetľovať, akí ste úžasní a chutnučkí. Budú súhlasiť.
Súhlasili už včera.
A pokojne vám za to zatlieskajú, pridajú srdiečko a napíšu, že ste jedinou nádejou mesta. Lenže z nadšeného komentára sa hlasovací lístok nestáva.
Volebná komisia totiž nesčítava potlesk. Počíta hlasy. Táto drobná administratívna nepríjemnosť už pokazila nejeden veľkolepý politický príbeh.
Profesionálna politická komunikácia pritom nemusí znamenať klamstvo ani manipuláciu. Znamená schopnosť povedať ľudskou rečou, čo chcete urobiť, prečo to chcete urobiť a čo z toho budú mať občania.
Pokiaľ to nedokážete, môžete mať pokojne najlepší program v dejinách samosprávy.
Po voľbách ho založíte do zásuvky, kde bude robiť spoločnosť ďalším vynikajúcim programom, ktorých autori dodnes nechápu, prečo ich občania nepochopili.
Osobne si myslím, že kocky boli hodené už dávno a v nedeľu 25. októbra sa odkrylo len to, čo bolo z podstaty veci nevyhnutné.
V ten deň sme už len spočítali dôsledky toho, čo sa tu celé mesiace odohrávalo. Žiadne proroctvo, žiadna konšpirácia. Len celkom obyčajná realita, ktorá má tú nepríjemnú vlastnosť, že sa vôbec nemusí zhodovať s vašimi predstavami.
Tentoraz pritom existovali výrazné signály záujmu o zmenu. Súčasný primátor získal 3002 hlasov, teda takmer o štvrtinu menej než v rokoch 2018 (3941) a 2022 (3934). Rok 2022 bol síce špecifický, keďže kandidoval bez protikandidáta a volebná účasť bola výrazne nižšia.
Oveľa zaujímavejšie je preto porovnanie s rokom 2018, keď bola účasť dokonca o niečo vyššia než dnes. Napriek tomu, že tentoraz čelil dvom vážnym vyzývateľom a mal dôvod mobilizovať svojich priaznivcov, získal o 939 hlasov menej. Funkciu si obhájil. Podporu z predchádzajúcich volieb však nezopakoval.
Potvrdilo sa pritom niečo, na čo som upozorňoval už v predchádzajúcich blogoch. Počet zrealizovaných projektov, prestrihnutých pások a núl za investičnými sumami ešte nie je automatickým meradlom úspešnosti spravovania mesta.
Občanovi treba vedieť vysvetliť, čo sa za tie milióny skutočne zmenilo v jeho živote. A výsledky volieb prinajmenšom naznačujú, že samotná investičná bilancia nedokázala primátorovi zabezpečiť mobilizáciu a taký počet hlasov ako v minulosti.
A práve tu sa dostávame k trebišovským kandidátom.
Marián Kolesár získal 2152 hlasov, Peter Jozefi 1826. Spolu 3978, teda o 976 viac než víťazný Marek Čižmár so svojimi 3002 hlasmi.
Samozrejme, voliči nie sú vrece zemiakov, ktoré po voľbách presypete od jedného kandidáta k druhému. Lenže medzi nespokojnosťou s existujúcim stavom a schopnosťou ponúknuť spoločnú alternatívu je zjavne priepasť, do ktorej sa v Trebišove zmestili celé komunálne voľby.
O zmene sa hovorilo veľa.
Problém nastal vo chvíli, keď sa malo rozhodnúť, kto ju bude predstavovať. Každý mal vlastný recept, vlastný tím a zhodou okolností aj vlastnú predstavu o tom, komu by najlepšie pristala primátorská stolička.
A tak sme sa dopracovali k pozoruhodnej situácii. Primátorovi ubúdajú hlasy, jeho súperi ich spolu získavajú viac, a výsledkom je ďalšie funkčné obdobie toho istého primátora.
Napriek tomu výsledok stojí za pozornosť.
Voľby sú totiž matematicky presným obrazom nálady spoločnosti v meste, a to v deň ich konania. Sú najvernejším obrazom, aký o sebe dokážeme získať. Samotný jednotlivec ten obraz nedokáže zmeniť, ale môže prispieť k jeho presnosti tým, že zdvihne zadok a pôjde voliť. Ak zostane doma, nejaká z tých kariet ostane neodkrytá, lenže nikdy neviete, či nie je práve tá, ktorá je pre vás víťazná.
A práve preto stojí za to pozrieť sa, ako jednotliví kandidáti viedli svoje kampane, čo občanom ponúkali a akým spôsobom sa pokúšali získať ich dôveru.
I. Začneme víťazom. Päť dielov úspechov a dvanásť rokov náskoku
Opatrne som si prešiel kampaň terajšieho primátora a Spolu pre mesto. Päťdielnu rekapituláciu, projekty, medailóny kandidátov, sľuby aj čísla.
A napadla mi jedna otázka: komu to vlastne celé rozprávali? Človeku, ktorý chce vedieť, či sa jeho deťom oplatí v Trebišove zostať? Alebo úradníkovi či developerovi, ktorému práve chýbajú prílohy k žiadosti o eurofondy?
Musím však uznať, že samotná kampaň staronového primátora mala svoju logiku. Bola pokojná, dobre načasovaná, pomerne elegantná a bez zbytočných rušivých elementov. Na kritiku a útoky reagoval pohotovo, spravidla vecne a bez viditeľnej nervozity. Nepúšťal sa do zbytočných konfliktov, nenechal sa zatiahnuť do každej prestrelky a pôsobil dojmom človeka, ktorý má situáciu pod kontrolou.
A preto, stačilo len reagovať.
Je celkom možné, že za tým pokojom bola aj jednoduchá volebná matematika. Pri troch protikandidátoch, ktorí si mohli navzájom deliť hlasy, mal úradujúci primátor dôvod na optimizmus. Občas totiž stačí zachovať pokoj a nechať súperov, nech sa o zvyšok postarajú sami, počkať na volebné výsledky, ktoré vedú nevyhnutne k volebnému víťazstvu.
Z komunikačného hľadiska rozumný prístup, zvlášť keď máte za sebou dvanásť rokov vo funkcii a vašu tvár pozná prakticky celé mesto. Načo zbytočne riskovať? Celé to pôsobilo premyslene a disciplinovane. Až na jeden pozoruhodný moment, pri ktorom sa táto starostlivo pestovaná elegancia na chvíľku vytratila.
K tomu sa ešte dostanem.
Dozvedeli sme sa, koľko stáli chodníky, koľko ministerstvo prispelo na kompostáreň a za koľko sa nakúpila technika. Na centy. Samozrejme, viaceré investície sú užitočné a treba ich oceniť.
Len si predstavme bežného človeka po práci. Hľadá miesto na parkovanie, počíta splátku hypotéky a pri večeri sa dozvie, že konečne vyšla štvrtá časť investičnej rekapitulácie. Rýchlo odloží deti, večeru dá bokom a ide študovať finančnú spoluúčasť.
Alebo aj nie.
Navyše sa v prehľadoch vedľa mestských projektov objavili aj investície
štátu, kraja či súkromníkov.
Pekne spolu, aby sa v tom náhodou nevyznal niekto bez stavebného dozoru.
V zásade išlo o neschopnosť formulovať svoje vízie ľudským jazykom. A týmto jazykom ponúkať svoje ciele do budúcnosti. Namiesto toho hovoria o rozpočtových kapitolách, spôsobe financovania a sumách, ktoré si ľudia nevedia reálne predstaviť.
Potom človek naozaj potrebuje vysokú školu, aby si v duchu dokázal oddeliť zrno od pliev. Nie je to tým, že by nižšie vzdelanie znamenalo hlúposť.
Znamená to len menšiu skúsenosť so zložitejším obsahom.
Rozumiete populistovi na čerpacej stanici, ktorý nadáva na cenu benzínu, ale nerozumiete výkladu o rastlinných aditívach, zelených alternatívach a elektromobiloch.
Osobitnou disciplínou bolo predstavovanie osemnástich kandidátov.
Mimoriadne pracovití, empatickí, nezištní, všestranní a odhodlaní, zvyšní mali, našťastie, rovnaké vlastnosti. Primátor im postupne vystavoval osobné vysvedčenia, pri ktorých už miestami chýbala len komisia pre blahorečenie. Určite sú výborní ľudia, ľudsky aj profesne a ja o tom vôbec nepochybujem.
Lenže z toho, že niekto dobre varí, operuje, učí alebo vedie podnik, ešte automaticky nevyplýva, ako bude hlasovať o rozpočte alebo či bude kontrolovať vlastné vedenie mesta. To už v medailónoch akosi chýbalo. Je pozoruhodné, keď budúcich kontrolórov primátora odporúča predovšetkým sám primátor.
Práve to by sa mal volič dozvedieť.
Lenže úradujúci primátor má náskok, ktorý sa letákom kúpiť nedá. Dvanásť rokov ho ľudia stretávajú na mestských akciách, podujatí, pri otvoreniach budov, ihrísk a odovzdávaní projektov. Poznajú jeho tvár, hlas, kontakty. Kluby, organizácie a miestne komunity majú skúsenosť so systémom, ktorý funguje práve teraz.
Pri predstave zmeny sa prirodzene pýtajú, čo bude s nimi. Súper začína presviedčať v septembri; primátor má za sebou dvanásťročný náskok v každodennej viditeľnosti. Samozrejme, samotná prítomnosť na mestských podujatiach ešte nie je zneužívaním úradu. Hranicu medzi informovaním občanov a propagáciou funkcionára však nemožno odsunúť ako nepodstatný detail.
Jedna kampaň, dva výsledky: zisk 14 poslaneckých mandátov pre "Spolu pre mesto" a slabší osobný výsledok primátora.. Samotné čísla nám nepovedia, koľko ľudí presvedčili práve letáky; menila sa účasť aj súperi.
Volič pri rozhodovaní spravidla nevyhodnocuje desať projektových zámerov a šesť osobnostných profilov. Hľadá niečo, čomu rozumie a čomu dôveruje.
Spolu pre mesto možno celkom dobre pripomenulo verným voličom, prečo majú zostať verní. O koľkých nových presvedčených ľudí išlo, netuším. Po prečítaní celej kampane si však kladiem jednoduchú otázku:
Keby sme z nej vymazali všetky sumy a všetky prídavné mená, zostal by v nej ešte dôvod, prečo práve týchto ľudí voliť?
V pomerne pokojnej kampani ma predsa len zarazila jedna výhrada. Týkala sa trvalého pobytu jedného z kandidátov a jeho zmeny pred komunálnymi voľbami.
Samozrejme, o motivácii kandidátov môžeme diskutovať, no podobné zmeny trvalého pobytu nie sú na Slovensku ničím výnimočným. Pokiaľ človek spĺňa zákonné podmienky, nevidím dôvod robiť z dátumu prihlásenia na pobyt zásadnú otázku jeho dôveryhodnosti.
Zvlášť ak hovoríme o podnikateľovi, ktorý v Trebišove dlhodobo pôsobí, zamestnáva ľudí, platí dane a poplatky a donedávna finančne podporoval aj trebišovský seniorský hokej.
To všetko sú predsa celkom konkrétne väzby na mesto. Osobne by ma preto viac zaujímalo, čo človek pre Trebišov robí, než odkedy má jeho adresu zapísanú v občianskom preukaze.
Napokon, ak by sme mali vzťah k mestu posudzovať výlučne podľa trvalého pobytu, museli by sme rovnakým metrom merať aj zamestnancov mestskej aparatúry. A tam by sme možno rýchlo zistili, že administratívna adresa a skutočný prínos pre mesto sú dve odlišné veci.
A teda. Víťazstvo napokon bolo isté. Či vzniklo vďaka kampani, alebo napriek nej, zostáva otvorené. Možno by to bol ten najzaujímavejší údaj.
II. Marián Kolesár – pokojná kampaň, ktorá prišla neskoro
Kampaň Mariána Kolesára bola pre mňa jedným z príjemnejších prekvapení komunálnych volieb.
Zatiaľ čo úradujúci primátor Marek Čižmár a jeho tím stavali predovšetkým na prezentácii investícií a uskutočnených projektov, Kolesár a jeho tím otvárali reálne témy, ktoré Trebišovčanov trápia v každodennom živote.
Odchod mladých, demografické zmeny, problémy rómskej lokality, verejný poriadok či budúcnosť mestského futbalu. Témy, ktoré si zaslúžia podstatne viac pozornosti než niekoľko týždňov pred voľbami.
A práve tu vidím jeho najväčšiu nevýhodu.
Kampaň sa naplno rozbehla prakticky až mesiac pred voľbami. Začal fungovať efekt snehovej gule. Pribúdala pozornosť, sympatizanti aj diskusie. Lenže guľa sa sotva začala poriadne nabaľovať a už prišla volebná sobota.
Môžeme len špekulovať, kam by sa dostala s ďalšími tromi či štyrmi mesiacmi. Zdá sa však, že Kolesár bojoval aj s protivníkom, ktorý nemá volebný program, nevystupuje v debatách a nedá sa presvedčiť.
S kalendárom.
Sympatický mi bol aj spôsob komunikácie. Kampaň pôsobila pokojne, bez osobných útokov a zbytočného politického hluku. Kolesár pripomínal konkrétne opatrenia zo svojho pôsobenia na radnici a prišiel aj s mladšími kandidátmi a novými tvárami.
To považujem za pozitívny signál.
Na druhej strane, od bývalého primátora by som očakával viac pripravených riešení. Formulácie o hľadaní možností, otváraní diskusií a začatí rokovaní miestami pripomínali skôr zoznam dobrých úmyslov. Skúsenosti by sa mali premietnuť aj do konkrétnych plánov, rozpočtov a termínov.
A keď už hovoríme o skúsenostiach, pristavme sa pri Kolesárovej minulosti. Predovšetkým pri predaji Domu služieb a tepelného hospodárstva, ktorý mu súčasné vedenie mesta opakovane pripomína a vyčíta na zastupiteľstvách, keď sa náhodou diskutuje o mestskom majetku.
V komunálnej politike sa totiž dobre pamätá a často omieľa, kto majetok predal. Pamäť už býva podstatne selektívnejšia pri otázke, kto a akým spôsobom mestu predtým vystavil účet.
A práve preto si myslím, že pri hodnotení Kolesára treba rozlišovať medzi problémami, ktoré zdedil, rozhodnutiami, ktoré sám prijal, a ich skutočnými dôsledkami. Kritika je potrebná, ale mala by platiť rovnakým
metrom pre všetkých.
Najmä pre tých, ktorí dnes s odstupom rokov vysvetľujú, ako jednoducho sa to vraj dalo vyriešiť.
Napokon sa vráťme k samotným volebným výsledkom.
Je zaujímavé uvažovať, ako by vyzeral súboj bez rozdelenia podpory medzi dvoch výrazných vyzývateľov. Hlasy nemožno mechanicky sčítať a nevieme, ako by sa voliči v takej situácii rozhodli. Rozdelenie podpory však nepochybne patrí k dôležitým okolnostiam výsledku.
Kolesárovu kampaň tak vnímam ako pokojný pokus ponúknuť mestu inú perspektívu. Mala nedostatky, predovšetkým v konkrétnosti programu a predstavení jednotlivých kandidátov, ale otvorila dôležité témy, pripomenula skúsenosti z minulosti a priniesla aj nových ľudí.
Jej najväčšou slabinou možno napokon nebolo to, čo odznelo, ale ako málo času dostali voliči na to, aby kandidáta, jeho tím a ich predstavy skutočne spoznali.
III. Peter Jozefi – keď marketing nepomáha kandidátovi
Napokon sa dostávame k Petrovi Jozefimu, prvému výraznému predstaviteľovi zmeny. Podnikateľovi, ktorý v Trebišove pôsobí. Človek s reálnymi skúsenosťami z riadenia firmy, ktoré mohol ponúknuť aj pri správe mesta.
Ambície teda boli vysoké, očakávania však napokon zostali ďaleko za nimi. A pokúsim sa vám vysvetliť prečo. Preto bez najmenšieho preháňania napíšem:
Ak chcete v budúcnosti kandidovať a s istotou prehrať, nerobte to inak, ako to robil hlavný marketér Jozefiho tímu.
Keď neviete spoľahlivo, jasne a jednoducho vysvetliť, kto ste a čo vlastne chcete, ako vás má niekto voliť? A prečo by vás mal vôbec niekto voliť?
Celá kampaň na mňa navyše pôsobila miestami zvláštne kŕčovito, umelo a neprirodzene. Akoby sa niekto až príliš snažil vyrobiť obraz ideálneho primátora, pričom zabudol, že voliči by radi spoznali aj samotného človeka.
Príliš veľa marketingu, málo spontánnosti a miestami komunikácia, pri ktorej som mal pocit, že sledujem skôr pripravené reklamné predstavenie než prirodzený rozhovor s budúcim primátorom.
A práve pri nerozhodnutom voličovi môže byť takýto dojem problém. Človek potrebuje kandidátovi uveriť, stotožniť sa s ním. Vidieť jeho osobnosť, počuť vlastné myšlienky, merateľné ciele a cítiť, že hovorí za seba.
Možno ho stačilo jednoducho nechať byť Jozefim. Bez potreby robiť z neho marketingový produkt politikov.
A presne tu vidím jeden z problémov Jozefiho kampane. Mali kandidáta s podnikateľskými skúsenosťami, vlastným príbehom a výsledkami, ktoré sa dali predstaviť verejnosti.
Jozefi mal pritom pred sebou celé mesto plné tém, ktoré si priam pýtali dôkladnú analýzu. Odchod mladých, dostupnosť bývania, pracovné príležitosti, demografický vývoj či skutočné výsledky mestských investícií. O viacerých som písal už vo svojich predchádzajúcich blogoch, podložených číslami a verejne dostupnými údajmi. Prečo ich dôslednejšie nerozpracoval? Prečo neporovnal Trebišov s podobnými mestami, neukázal vývoj za posledných desať rokov a nepredstavil konkrétne riešenia?
Namiesto toho sa priveľa pozornosti venovalo reakciám na súperov a sporom o jednotlivé témy. A tak sa z kampane, ktorá mala ľuďom predstaviť alternatívu, miestami stávala nekonečná diskusia o tom, čo robia zle tí druhí.
Ak sa necháte zamestnávať malichernosťami, ktorými vás zásobujú protivníci, postupne strácate čas, energiu aj priestor na vlastnú
iniciatívu.
Napríklad nemocnica. Jozefi vyčítal vedeniu mesta pasivitu a inicioval vlastnú petíciu za jej záchranu. Lenže zásadné rozhodnutia o optimalizácii nemocničnej siete sa prijímali v parlamente už v roku 2021 a konkrétne zaradenie trebišovskej nemocnice následne určilo ministerstvo
zdravotníctva.
Veď mesto vyvíjalo tlak, rokovalo a upozorňovalo na dôsledky. Napokon, už v roku 2021 podporilo petíciu s 25 791 podpismi. Bolo by preto zaujímavé počuť, aké konkrétne riešenie mal Jozefi pripravené na situáciu, keď narazí na zákon, ktorý primátor nemôže zmeniť.
Seniorský hokej. Tu ma predvolebná kampaň už trochu osobne urazila. Jozefi ho roky finančne podporoval a mal ideálnu príležitosť predstaviť jeho budúcnosť. Namiesto toho sme sledovali politickú detektívku o tom, kto hokej pochoval a kto ho následne vzkriesil. Jedni hľadali vinníkov, druhí si pripisovali zvláštne zásluhy.
Medzitým fanúšikovia celkom obyčajne nevedeli, či budú mať komu fandiť. A práve z tejto neistoty sa stala predvolebná rekvizita. Hokej sa napokon podarilo zachovať, čo je výborná správa.
Len ma mrzí, že sa pri tom musela odohrať aj súťaž v politickom krasokorčuľovaní. Fanúšikovia potrebovali hokej. Politici dostali príležitosť predviesť sa. A chvíľami bolo naozaj ťažké rozoznať, komu išlo o čo.
Verejné toalety v mestskom parku. Samozrejme, potrebujeme aj tie. Lenže keď z mesta odchádzajú mladí, chýbajú pracovné príležitosti a bývanie sa stáva luxusom, treba si trochu premyslieť poradie priorít. Z verejnej toalety sa totiž vízia budúcnosti mesta skladá pomerne ťažko.
Sociálny taxík a dopravný terminál. Tu už išlo o zaujímavé návrhy, ktoré si zaslúžili viac pozornosti. Chýbalo mi však podrobnejšie vysvetlenie ich financovania a realizácie.
Práve od úspešného podnikateľa by som očakával konkrétne čísla a pripravený plán. Napokon, povedať, čo by mesto potrebovalo, dokáže aj človek pri pive. Od kandidáta na primátora čakám, že bude vedieť aj to, ako to zabezpečiť.
A potom dorazila veľká politika.
Huliak, jeden Kollár, druhý Kollár, Raši… Na chvíľu to vyzeralo, že Trebišov nevolí primátora, ale zostavuje vládu. Páni nám prišli vysvetliť, kto je pre naše mesto najlepšou voľbou. Koľkí z nich by bez navigácie trafili na sídlisko Juh, zostáva záhadou.
V komunálnych voľbách má pritom takáto podpora jedno nepísané pravidlo. Jednoducho ide o „bozk smrti“. Prečo? Miestni
obyvatelia nemusia práve nadšene prijímať, keď im niekto zvonka prichádza vysvetľovať ich vlastné pomery.
Neviem, kto mu túto politickú návštevnú šnúru poradil, ale ak to bol kamarát, celkom by ma zaujímalo, ako by vyzerala pomoc od nepriateľa.
Vo voľbách napokon rozhoduje počet hlasov. Nie počet ministrov na fotografii, straníckych log, potľapkaní po pleci či nadšených
komentárov od vlastných priaznivcov.
Môže vás podporiť polovica parlamentu, môžete mať najslávnostnejšiu tlačovku v dejinách okresu a pokojne vám môže požehnať aj samotný arcibiskup. Ak sa táto paráda nepremení na hlasy, je vám platná asi ako permanentka na zatvorenú plaváreň. Voľby sú v tomto až nechutne pragmatické.
A hlavne, politická kampaň je o vytrvalej, systematickej a konzistentnej práci.
Dôvera voličov sa buduje mesiace, niekedy celé roky. Jedno nevydarené video a môžete to rovno zabaliť. Obzvlášť ak stojíte proti skúseným komunálnym politikom, ktorí poznajú miestne pomery, svojich voličov a majú za sebou roky budovania vzťahov.
Voľby totiž nie sú súťažou o najväčší počet veľkolepých vyhlásení.
Nerozhoduje počet zdieľaní, komentárov či pozretí, ale predovšetkým vytrvalá práca medzi ľuďmi – napokon, skúste sa v "Progresívnom Slovensku" opýtať, koľko investovali do profesionálnych videí, koľko miliónov pozretí nazbierali a koľko volieb im to pomohlo vyhrať.
A keby niekto stále veril, že voľby rozhodujú lajky a zdieľania, odporúčam exkurziu do Rožňavy. Attila Lesko pobláznil slovenský internet. Státisíce pozretí, virálne videá, národná popularita. Potom prišli voľby a celá tá digitálna sláva sa scvrkla na 178 hlasov. Presne 3,37 %.
Pol Slovenska sa bavilo, len sa akosi pozabudlo, že primátora Rožňavy nevolí pol Slovenska. To je rozdiel medzi popularitou a dôverou. Medzi človekom, ktorého chcú ľudia sledovať, a človekom, ktorému chcú zveriť mesto. Internet z neho urobil celebritu. Volebná urna zverejnila výsledky. A marketing dostal lekciu, ktorú mu žiadny algoritmus nevysvetlil.
A napokon tie predvolebné prieskumy. Výber respondentov a zber údajov sú pomerne náročné a nevďačné disciplíny. Aj tie najpoctivejšie sa môžu mýliť, pretože nálady voličov sa menia prakticky až do otvorenia volebných miestností.
Samovýberová anketa vám pritom spoľahlivejšie prezradí, kto bol ochotný odpovedať, než ako bude voliť celé mesto.
Ak z takýchto výsledkov vytvoríte obraz blížiaceho sa víťazstva, môžete navyše nechtiac uspať vlastných priaznivcov a zmobilizovať súperových. Či sa to stalo aj v Trebišove, nevieme.
Prieskumy by nám mali pomáhať pochopiť realitu. Problém nastáva, keď ich začneme používať na presviedčanie samých seba, že realita je taká, akú by sme si želali.
Psychológia pozná jav nazývaný potvrdzovacie skreslenie. Máme prirodzenú tendenciu vyhľadávať dôkazy, ktoré podporujú naše presvedčenia, a prehliadať tie, ktoré nám ich narúšajú. V politickej kampani to funguje priam ukážkovo.
Pribúdajú priaznivci, pochvalné komentáre, súhlasné prikyvovanie. Každý súhlas potvrdzuje vašu pravdu, každý kritik je človekom, ktorý to ešte nepochopil. Najlepšie je, keď vám vlastnú výnimočnosť denne potvrdzuje celý tím ľudí, ktorých platíte za to, aby vám ju pomáhali prezentovať.
Až jedného dňa prestanete rozlišovať medzi tým, čo si o vás myslia ľudia, a tým, čo si o sebe myslíte vy.
Lenže skutočný Trebišov nežije v komentároch na Facebooku. Ráno vstáva do práce, večer počíta výdavky, stará sa o deti a chorých rodičov. A niektorí obyvatelia už od politiky neočakávajú nič. Sklamanie sa totiž za tie roky stalo jednou z mála komunálnych služieb, pri ktorých sa nemusí obávať výpadku.
Schopnosť spochybniť vlastné presvedčenie pritom považujem za jeden z najťažších prejavov intelektuálnej poctivosti. Dokázať si vypočuť človeka, ktorý s nami nesúhlasí, a pripustiť, že možno niečo podstatné uniká práve nám. To je disciplína, v ktorej by sa zišlo trochu viac tréningu politikom, ich marketerom, ale pokojne aj nám ostatným.
Najcennejšie poučenie z celých volieb je toto: ak človek počúva iba tých, ktorí s ním súhlasia, časom prestane poznávať verejnú mienku.
Voľby sa skončili. Plagáty zmiznú, prejavy zapadnú prachom a politické úsmevy sa vrátia do bežnej prevádzky
Trebišov však zostáva. So svojimi problémami, nádejami aj ľuďmi, ktorí tu napriek všetkému chcú žiť.
Radi hovoríme o revolúcii v politickej komunikácii. Máme sociálne siete, algoritmy, umelú inteligenciu a možnosti, o ktorých sa predchádzajúcim generáciám ani nesnívalo.
Lenže ľudská prirodzenosť s technologickým pokrokom akosi nestíha držať krok.
Človek odjakživa túžil po pozornosti, uznaní, spolupatričnosti. Potreboval komunikovať, presviedčať, obdivovať aj nenávidieť. Sociálne siete tieto potreby nevynašli. Iba im otvorili celosvetovú nonstop prevádzku. A ako sa ukazuje, päťdesiattisíc rokov ľudskej evolúcie nás celkom nepripravilo na možnosť povedať každému čokoľvek, okamžite a bez toho, aby sme sa mu museli pozrieť do očí.
A práve tu sa dostávam k téme, o ktorej už dlhšie nosím v hlave jeden text. Anonymné stránky, anonymné príspevky a zodpovednosť za slová, ktorými dokážeme zasiahnuť do cudzích životov.
Možno sme technologicky dospeli do budúcnosti. Otázkou zostáva, koľko z nás si tam so sebou prinieslo aj trochu ľudskej vyspelosti.
