Divoká noc v Káthmandú

Devätnásta časť nepálskeho denníčka. O tom, ako sa dá v Nepále žúrovať celú noc, o zakamuflovaných bordeloch, káthmandskej Piatej Avenue, ale aj o tom ako Adolf Hitler navštívil kasíno vo Four Seasons a ako sa zabáva na diskotéke zlatej mládeže.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (5)

30.11.2009, Káthmandú

Cesta z divokej šťavnatej džungle Chitwan do džungle nazývanej Káthmandú, ktorej kraľuje smog, hluk a bilbordy inzerujúce instantné polievky trvá celé popoludnie. Mikrobus balancuje v zákrutách na okraji priepastí a snaží sa vyhnúť okoloidúcim pomaľovaným autobusom a drzým džípom. Podchvíľou na nespevnenej prašnej „diaľnici” zavreští klaksón. Ako sa blížime k hlavnému mestu, na kríkoch lemujúcich cestu sa zbiera prach a smog, až sú celé sivé. Kde sú tie panenské lesy nepoškvrnené výparmi z lacných motoriek a smradľavých áut, pláne s pasúcimi sa jakmi a malé kamenné dedinky, v ktorých vám dobrácka ženička prichystá hustý mliečny čaj? Vzďaľujú sa za našimi chrbtami a na tvár mi sadá tieň nekonečného smútku. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Káthmandú nás privíta zahalené v podvečernej perine utkanej z nadchádzajúcej noci, hviezd presvitajúcich pomedzi špinavé oblaky, lacných neónov a chatrných svetielok pouličných lámp. Najžiarivejší je Thamel so svojimi farebnými suvenírovými obchodíkmi, bábelom všetkých svetových jazykov, cinkotom porcelánu v západniarskych kaviarňach a hukotom rozheganých rikší. Srdečné tváre domácich z hotelíka Shree Tibet nás zdravia ako vlastné deti navrátivšie z ďalekých túlačiek.

Len čo zhodíme na izbách z pliec ruksaky a opláchneme si tvár, vyrážame do ulíc. V jedálni rýchleho občerstvenia narazíme na Animovanú. Zatiaľ čo sme krotili slony v džungli, vrátila sa z Pokhary a pridala sa k svojej mame, ktorá práve finišuje mesačný ozdravný pobyt na miestnej ajurvédickej klinike a zajtra s nami letí späť do Európy. Pri nohách sa im tmolí malé dievčatko, Pasang, ktoré si Fulmayina a Animovanej mama na diaľku adoptovala, a hrá sa s novučičkými náušnicami. 

SkryťVypnúť reklamu

Čaká nás posledná večera, preto Fulmaya vybrala špeciálne miesto - jeden z najvychytenejších a najexkluzívnejších podnikov v meste, reštauráciu Kilroys, v ktorej bol svojho času pravidelným hosťom aj Edmund Hillary a šerpovia zapísaní v Guinessovej knihe rekordov. 

Jedáva tu miestna smotánka, politici a vlastne všetci tí, ktorí nemajú hlboko do vrecka. Hlavné jedlo tu totiž stojí vyše päťsto rupií, čo je až päťnásobok priemerných nepálskych cien, hoci v prepočte na našu menu za predkrm, hlavné jedlo a pivo moja peňaženka príde dohromady len o dvanásť eur. Neuveriteľné. 

Kilroys je skryté pred tvárou ulice na malom nádvorí. Stoly lemujú pavlač na poschodí, ku ktorému vedie široké predné schodisko. Miestnosť vovnútri je takmer plná. Po kratšej diskusii na tému: sedieť vonku či dnu nakoniec víťazí čerstvý vzduch. Čašníci prinesú ohrievaciu lampu, pretože vonku je už pomerne chladnu, najmä v nočných hodinách. Mladomanželka sa usádza doprostred stola, čo najbližšie k ohrievaču. Keď sa však okolo nej zo všetkých smerov zvlní oblak cigaretového dymu, napätie, ktoré potláčala maskou kultivovanej dámy celé tri týždne, už nevydrží a praskne ako vyžitá gitarová struna. Jej protesty, že by si Partička aspoň pri večeri mohla fajčenie odpustiť, pretože všetok dym mieri cielene na ňu, sa nestretne s nadšením a tobôž s pochopením, najmä pre arogantný tón, akým ponosu predostrie.

SkryťVypnúť reklamu

Keď je jej navrhnuté, aby si presadla do inej časti stola, kde sa inštinktívne zhromaždili všetci nefajčiari a problém bude vyriešený, oduje sa. Ona na kraji stola sedieť nebude, pretože tam nie je ohrievač a bude jej zima, hoci teplo je všade rovnaké, teda žiadne. Partičke asi docvakne a usiluje sa o kompromis.

Neskoro. Mladomanželka nenávistne gáni na každého jedného z Partičky, všetka žlč a zásť, ktoré v nej celé dni kumulovali pre ich neviazanosť, sa z nej vyvalí ako keby sa pretrhla hrádza. Len sedím a nemo zíram na scénu pred sebou.

Bez viny nie je ani jedna strana: Partička pre svoju aroganciu a ignoranciu a Mladomanželka pre svoju povýšeneckosť a neschopnosť mávnuť rukou nad jednoduchšími jedincami.

SkryťVypnúť reklamu


Aj tak však nerozumiem, kde sa to v nej berie. Žeby sa tie reči, ktoré o nej viedla po celý čas Sestrička a spol. predsalen zakladali na pravde a Mladomanželka skrývala pod maskou tichej a prispôsobivej ženušky zúrivú fúriu a hysterickú sekeru? A to sa zdalo, že Mladomanželka bude z páru ten lepší a znesiteľnejší prípad. Na rozdiel od svojho mužíka sa aspoň nesmeje ako kôň a netrúsi vtipy, ktoré vlastne ani vtipmi nie sú. I keď práve ona sabotovala počas treku akýkoľvek pokus o zábavu a kultúrne pozdvihnutie a radšej si išla ľahnúť. Jej manžel ju až na jeden jediný prípad verne nasledoval so sklopenými ušami, hoci mu bolo na tvári vidieť, že by sa bol radšej bavil s nami. 

Asi nám už všetkým udiera na mozog ponorková choroba. Kebyže môžeme, tak sa s najväčšou pravdepodobnosťou navzájom vyzabíjame. 

Kým mi prinesú jedlo, odskočím si naproti na internet. Rýchlo píšem správu našim a kamarátom. Pri slovách: Zajtra odchádzame, mi nevdojak navrie guča v hrdle a len sťažka pregĺgam. 

Ani neviem, čo som vlastne večerala. Len zaznamenám, že Mladomanželia sa urazene zodvihnú a s mrazivou zdvorilosťou odmietnu pozvanie na koncert do rockového klubu. Rozlúči sa aj Doktorka a odvážna štyridsiatnička. Napriek tomu, že nezapadá do vekového priemeru, Animovanej mama sa odhodlane pridá k nám. 

Šplháme sa po schodoch na strechu jednej z budov blízko hotela, kde sa rozkladá rockový klub Shiva. Na ľavo oproti dverám je malé pódium, na ktorom finišuje svoje vystúpenie mladá kapela. Po priestrannej miestnosti sú roztrúsené malé stolčeky, okolo ktorých letargicky posedávajú a polihujú ľudia a poťahujú si z vodnej fajky. 

Som prekvapená, že mojitá, ktoré si skusmo objednám, sa skutočne dajú piť. Sedím bosá v tureckom sede, sem-tam si potiahnem zo šiše a pozorujem okolie. Bar je celkom slušne prepchatý, nad pultom visí televízna obrazovka a pomer Nepálcov k cudzincom je zhruba päťdesiat na päťdesiat. 

S úderom jedenástej kapela ako na povel balí nástroje a čašníci pomaly, nenásilne hosťov vypoklonkujú z baru. Animovaná s mamou volajú taxík a odchádzajú na ajurvédsku kliniku, kde má Animovanej mama izbu. A my vyrážame za príbehmi nočného Káthmandú. 

Prvý príbeh sa odohráva v takzvanom Dance Clube. Ak si pod týmto názvom predstavíte tančiareň alebo diskotéku, ste na omyle. Dance Club je v skutočnosti veľmi diskrétny a slušný názov pre prachobyčajný bordel, i keď to vám asi nikto na plné ústa nepovie. Každý bor...eerh dance club alebo po slovensky tanečný klub vyzerá asi takto: neveľkej miestnosti kraľuje vysvietené pódium, ktoré dookola lemujú stolíky. Pri stolíkoch sedia hostia (v tomto prípade len my, inak je klub kompletne vyľudnený), popíjajú nekresťansky a nehinduisticky drahé drinky a na pódiu sa odohráva pôsobivé predstavenie. To „pôsobivé” je myslené ironicky. Najprv sa nešikovne pokúša o kvázi zvodný tanec mladý Nepálec. Po chvíli ho vystrieda pekná Nepálka, ktorá má na sebe rádoby sexy oblečenie: na nepálske pomery je to krátka minisukňa a tričko s jemným výstrihom. Tancuje rovnako nemotorne ako jej kolega, ale snaží sa. Potom si strihnú vystúpenie spolu. Zrejme ide o scénický tanec, dvojica predstiera milostné tokanie na nepálsky spôsob. Cudné dotyky a letmé bozky v Nepále predstavujú vrchol erotiky, zatiaľ čo u nás by neboli kategorizované ani ako školácke laškovanie. Na nepálske pomery je však tanec nabitý sexom, veľavravný a takmer nemravný. 

Fulmaya tvrdí, že tanečnice aj čašníčky sú v skutočnosti prostitútky a keď má niekto záujem, na poschodí mu ponúknu svoje služby. 

Popíjame si a veselo sa zabávame na kultúrnych ukážkach, keď sa odrazu celkom bez varovania prudko zažnú svetlá, hudba zmĺkne akoby ju niekto uťal a tanečníci poplašene zmiznú. Záverečná, arivederci. 

Čosi také ako slušnosť k zákazníkovi tu neplatí, maoisti majú väčšie slovo ako peniaze. 

Snoríme po vyprázdnených uliciach po ďalšom dance clube, ktorý by bol otvorený, no máme smolu. Fulmaya navrhne, že nás zoberie na pravú nepálsku diskotéku a tak naskáčeme do taxíkov a vezieme sa na káthmandskú Piatu Avenue. Široký bulvár je posiaty západniarskymi butikmi, podnikmi typu KFC, Pizza Hut či Burger King a luxusnými päťhviezdičkovými hotelmi, ktoré v tom stredovekom kráľovstve špiny, hinduistických svätýň, opustených detí a verejných umyvární pôsobia ako päsť na oko. 

 Druhý príbeh sa odohráva v jednom z vyblýskaných hotelov, pri pohľade na ktoré je vám na vracanie. Ten kontrast je takmer neúnosný: bezodný luxus a prepych v jednej z najchudobnejších krajín sveta. 

Hotel Four Season sa tvári majestátne, pompézne a zúfalo nepatrične. Pred vstupom do hotelového kasína stoja dvaja strážnici. Ak chceme vstúpiť, musíme sa najprv zapísať do knihy hostí. Žiadne preukazy totožnosti však od nás paradoxne nepýtajú a tak sa na zozname objavujú mená ako Adolf Hitler (Producentov podpis), Marylin Manson a podobne. 

Kasíno vyzerá ako vystrihnuté z nejakého filmu. Veľké, vyblýskané a lákavé. Pri ruletách sedia cudzinci v drahých oblekoch, tu i tam korzujú čašníci so striebornými podnosmi a vo vedľajšej miestnosti na pódiu šantí s mikrofónom akási slečna. Je jasné, že nie sme miestni a tak na nás nikto nezazerá, napriek tomu že mám na nohách krikľavoružové kroksy, batikované tričko a vyzerám ako keby som mala občiansky ešte teplý od tlačiarenského lisu, a ostatní na tom nie sú o nič lepšie. 

Pre nežnejšie polovičky z našej skupiny je kasíno nuda a tak tam po chvíli zanecháme nadšeného Scenáristu s Producentom a zamierime na hotelovú diskotéku, ktorá sa nachádza v podzemí. Muži musia platiť vstupné 600 rupií, ženy majú vstup voľný, no miestnosť je i tak plná mužov. Zlatej nepálskej mládeže, ktorá nemusí každodenne zvádzať existenčné boje. 

Fulmaying priateľ si omotá okolo hlavy šatku a predstiera že je cudná nepálska slečna. Ktovie, či majú vyhadzovači problémy so zrakom alebo im to bolo jedno, ale Jonnyho zablatené, evidentne nepomýliteľne mužské bagandže si zrejme nevšimnú a pustia ho dnu bez zaplatenia, v domnení že ide o ženu. 

Sotva sa ocitneme v zle vetranej miestnosti s diskoguľami na strope, pritočí sa k nám tučná plavovlasá cudzinka a pripitým hlasom nás po anglicky varuje, že na diskotéke sa kradne. Takže po zvyšok večera paranoidne zazerám na ruksak, ktorý som si skryla pod bundami na lavičke pri stene. 

Z reproduktorov sa rinie celkom obstojný house a techno. Tancujem a takmer nič nepijem, pretože nápoje sú tu šialene drahé. Malé pivo stojí štyristo rupií, teda štyri eurá. Veľa aj na naše pomery. 

Cudzinkám, bez ohľadu na telesnú konštrukciu a príťažlivosť zovňajšku je na nepálskej diske sveta žiť. Miestni mládenci si idú navzájom ruky - nohy dolámať, len aby mohli vedľa nás tancovať, prípadne nás v nestráženej chvíli letmo chytiť za ruku alebo sa dotknúť pleca, pričom v takých momentoch zažívali stav najvyššej blaženosti a nirvány. Čosi také ako lepivý tanec na štýl Hriešneho tanca, aký s obľubou praktikujú alkoholom potúžení naslizlí šuhaji v bratislavských podnikoch, tu rozhodne nehrozí. 

O pol druhej opäť bez varovania z megafónu zachrčí hlas oznamujúci záverečnú. Hudba sa odmlčí, miestnosť zaleje ostré svetlo ako na operačnej sále chirurgického oddelenia a ľudia sa pomaly trúsia von. 

Mávnutím privoláme taxík a ôsmi sa napcháme do miniatúrneho suzuki autíčka. Taxikár krúti nechápavo hlavou a napätie na jeho tvári povolí až keď mu začneme spievať nepálske ľudové piesenky, ktoré nás v horách naučili šerpovia. 

Nakážeme mu zastaviť na kraji Thamelu. Scenáristov alkoholom nasiaknutý mozog dostáva úžasný nápad, že do hotela sa zavezieme bicyklovou rikšou. Do každej rikše sa napchajú traja. Usmievavý „taxikár” šliape ako o život a dychčí. Sme priveľmi ťažkí. Nevzdáva sa, šľachovité nohy ostošesť kmitajú, pretože každá rupija je vzácna. A dnes v noci aj kruto vydretá. Cestou do hotela mu padne na bicykli reťaz, horúčkovito ju opravuje a prosí, aby sme ho nevymenili za inú rikšu. Všetci sa na ňom veselo bavia a povzbudzujú ho a mne sa až teraz, keď si opäť vybavujem onú noc a jeho horlivú, dobrácku tvár, tlačia do očí slzy. 

--------------------------------

Bola som taká istá ako oni. Veruže bola. A ak ma aj pichlo pri srdci, držala som zbabelo hubu a participovala na kolektívnej zábave. V dnešnej dobe otupenosti a syndrómu hrošej kože, kedy sa dokážeme nevzrušene dívať na krváky a násilie najhrubšieho zrna na televíznej obrazovke a solidarita je považovaná takmer škaredé slovo alebo slogan zhumplovanej politickej strany, sa však súcit treba znovu naučiť. A možno práve v Nepále mi začalo svitať. Alebo mi svitlo, že na to, aby som bola šťastná, nepotrebujem nikoho na svete a že samota vlastne nebolí. Ale o tom inokedy.

-------------------------------

Thamel pripomína mesto duchov. Ulice sú celkom vyľudnené, okrem nás ani živej duše. Škoda, pretože Káthmandú má potenciál mekky detí kvetov, nikdy nekončiacich žúrov, rockových klubov, nepodmienečnej, čistej lásky a slobody. 

Náš hotelík je zamknutý. Dve hodiny ráno sú pre väčšinu Nepálcov hlboká noc. Scenárista a Producent začnú robiť lomoz a búchať na mreže. Onedlho počujeme šuchtavé kroky. Recepčný, ktorý si ustlal za pultom v hale na nás ospanlivo žmúri hnedé mandľové oči a púšťa nás dnu. Večierok pokračuje v podobne divokom duchu na izbe a keď si na dobrú noc zapálim vo svojej izbe, sú tri hodiny ráno. Usínam s myšlienkou na to, že zajtra je môj posledný deň v Káthmandú. 

Barbora Daxner

Barbora Daxner

Bloger 
  • Počet článkov:  25
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

53 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
SkryťZatvoriť reklamu