Manang, 3640 metrov nad morom
Bola som uvedená do neodpustiteľného omylu. Naivne som si myslela, že z hľadiska náročnosti terénu,nič horšie ako prudký traverz k Storupijovému lámovi sa nám už nemôže prihodiť. Toľká naivita! Výprava k lámovi nebola drina, dnešný výstup s zhruba tisíc metrovým prevýšením ku jazeru Ice Lake, bola drina!!! Rozsah svojich možností som otestovala na maximum a stará ľudová múdrosť, že človek znesie päťkrát viac ako si myslí, sa opäť ukázala pravdivou. I keď za cenu sĺz, potu a pádu na to najhlbšie dno ľudského zúfalstva.
---------------------------
Vraciame sa naspäť do dediny Braga, ale len preto, aby sme sa vyštverali na kopček nad dedinou a pokračovali v stúpaní stále vyššie a vyššie. Uzučká cestička si to šinie v príkrom prašnom svahu s padajúcou suťou, na ktorej sa trekerské bagandže šmýkajú, potkýnajú, tápu. Stáča sa v prudkom traverze a nedá našim uboleným nohám vydýchnuť ani na chvíľu. Ako zdolávame výškové metre, úbohé vycivené stromčeky striedajú pichľavé sivé kríky bez akejkoľvek farby.
-------------------------------
Takýto vraždedný terén som jakživ nezažila. Ani na Roháčoch, kde som sa triasla od strachu ako ratlík, keď som musela na Ostrom Roháči pomocou nie práve najdôveryhodnejších reťazí prerúčkovať na druhú stranu a podomnou sa roztvárala niekoľko desiatok metrov hlboká priepasť. Či v Alpách alebo Karpatoch, kde ma kamaráti „školili” za plnohodnotnú trekerku. A ak som podobný terén aj zažila, určite to nebolo vo výške 4000 metrov nad morom, kedy vaše nohy fungujú na zotrvačnosť, už po pol hodine nevládzete urobiť ani krok a jediné, po čom vaše srdce bytostne túži je zastať, zvaliť sa na zem a spať.
----------------------------
Vlečiem sa ako sopeľ. Posledná. Nejde mi do hlavy, ako môžu kancelárske krysy a bohémovia, ktorých jedinou pravidelnou fyzickou aktivitou je dvíhanie pivových krígľov byť už kdesi pol kilometra predo mnou. Nie že by som bola nejaká Olympijská šampiónka, práve naopak. Ale aj tak...
Za mnou, ako dozor, kráčajú už len naši večne vysmiati nepálski sprievodcovia, ktorí neprestajne o niečom tliachajú. Po pol hodiny mi ich veselý bezstarostný džavot príšerne lezie na nervy a po ničom inom netúžim viac, len sa ich zbaviť. Som na tom fakt zle.
--------------------------------
Nebudem revať, nebudem. Nebudem!!!!
Neskoro. Nedalo sa to zadržať. Čosi sa vo mne zlomilo. Slzy kvapkajú na nepremokavú bundu a stekajú po nej v potokoch na zem. V hrdle mi navrie obrovská hrča a mám pocit, že sa zadusím. Hruďou sa mi ako blesk šíri bodavá, zvieravá bolesť. Po pár sekundách oduševnelého vnútorného boja so samou sebou sa srdcervúco rozplačem. Ale nie len tak, potichu. Rozrevem sa celkom skutočne, vydávam hlasité vzlyky, trasiem sa ako osika nad potokom. Okolím sa šíri nekonečne smutné kvílenie duše, ktorá podstupuje drastický detox. Trekové palice padajú do prachu a Prakash ich zbiera.
Ja už skrátka nevládzem! Mám toho plné zuby! Hotovo! Načo sa ako idiot trepem cez milión kopcov a ide mi roztrhnúť svaly? Aby som videla nejaké posraté jazero? No mám to ja zapotreby? No nemám!
Moj hnev, smútok a protesty dnes boli oveľa silnejšie ako včera.Nebolo to len zúfalstvo nad faktom, že výstup k Ice Lake je nekonečný, jeden kopčisko strieda druhý a my šliapeme celé nekonečné hodiny. Chcela som, aby všetci zmizli, ja som ostala sama a mala svätý pokoj. Odrazu mi došlo všetko ľúto. Akoby sa vo mne už celkom pretrhla tá hrádza, ktorá až doteraz zadržiavala všetky problémy mimo môjho dosahu a vedomia a včera sa začala zosypávať.
Plačem nad vlastnou samotou. Plačem, pretože som členkou výpravy, ale nemám tu skutočných priateľov. Plačem, pretože v Partičke sa cítim ako outsider a oni ma medzi seba v skutočnosti neberú. Som len prídavok, jeden tanier, šálka a príbor navyše. Plačem, pretože som si naivne myslela, že cudzí ľudia sa mi hneď otvoria a prijmú ma do svojho sveta. Plačem, pretože som mala nerealistické očakávania. Plačem, pretože Sestrička je v skutočnosti nafúkaná, vypočítavá krava, z ktorej negatívna energia len sála a Producent o mňa ani len nezakopne. Plačem, pretože ma dobehne vlastná temná minulosť. Plačem, pretože základná škola, letné tábory a skupinky rovesníkov, ktoré si na mňa ukazujú prstom a hovoria, že som divná, je späť. Plačem, pre rovnaký pocit “nepatrím sem” ako som počas života zažila milión krát a keď som prišla na výšku, myslela som si, že ho už nikdy v živote nezažijem.
Plačem, pretože „ó veľká novinárka” musela skloniť hlavu a pozrieť sa do očí vlastnej minulosti. Karmu máme všetci pripútanú k nohám ako okovy a vlečieme si ju so sebou nech ideme kamkoľvek. Nemôžete predstierať, že ste niekým iným. Vždy budem len to tučné malé dievča s okuliarmi, ktorému spolubývajúce v letnom tábore závideli veľkú konzervu s ananásom a donútili ho otvoriť ju, hoci sa jej potom ani nedotkli. Budem to dievča, ktoré sníva o najkrajšom chlapcovi v tábore, namýšľa si ako sa na ňu díva a nádeja sa, že jej vzplanutie je obojstranné. Budem to dievča, ktoré zaspáva so srdcovým horníkom, pretože to je „jeho karta”, dievča, ktoré verí, že veci sa nedejú náhodou. Dievča, ktoré vďaka svojej dôverčivosti a viere v spravodlivosť a dobro už miliónkrát padlo tvárou do prachu.
Hovorí sa, že nie je dôležité, koľkokrát padneš tvárou do prachu, ale či dokážeš vstať.
Plač bol vo výške 4000 metrov nad morom priveľký luxus. Každý hlt kyslíka je vzácny. Nemohla som si jednoducho dovoliť ním plytvať. Výšková choroba číha na každom metri. Musela som vstať z tej prašnej zeme.
Stálo ma to ďalšie sily, ale upokojila som sa, záchvat odoznel. Človek dokáže päťkrát viac, než si myslí, presviedčala som sa. (Čítate túto vetu dnes už druhý krát? Nie náhodou.)
Zabodla som do sutiny palice a šliapala ďalej. Nemalo to však konca kraja. Za jedným prekonaným kopcom sa vynorí ďalší, ktorý bolo treba zdolať a ďalší a ďalší...
Vzduch redne, jeden krok sa dá násobiť troma. Človek sa cíti ako v spomalenom filme, ako by mu odšroubovali hlavu a jeho duša sa pomaličky oslobodzovala od tela.
Odpadávam únavou a mám chuť zastreliť toho, kto mal taký úžasný nápad nás sem vziať. Ešte že nebola v dosahu.
------------------------------------
Výšku 4000 metrov som už pekelne cítim. V hlave, v nohách, na pľúcach. Námaha mi bráni, aby som si naplno vychutnávala to, čo sa odohráva okolo mňa. Na svahu oproti sa práve s rachotom spustila lavína. Annapurna je tak blízko, že keby sa na ňu ktosi šplhal, vidím ho poľahky aj bez ďalekohľadu. Od jej mrazivobieleho končiara sa odráža slnko.
Krátko pred cieľom sa topánky zaboria do snehového záveja. Už sme v takej výške, že sa objavuje snehová perina. Mačky nám ale netreba. Vďaka snehu vládne „pozdvižení” a jedinci, ktorí majú ešte trochu energie, sa guľujú. Prásk, zazvoní mi guľa okolo ucha. S úsmevom vraciam úder.
------------------------------------
Z jazera Ice Lake sa nakoniec vykľuje celkom obyčajné jazero, sivé, zamrznuté, obklopené kopcami. V mojich očiach je jedným z najkrajších na svete, najmä pre tú námahu, akú som kvôli nemu vynaložila, aby som sa na neho mohla pozrieť.
Zapaľovače nefungujú. Nie je tu dostatok kyslíka. Možno 60 percent? Vyťahujem gumených medvedíkov. Ktosi ma zvečňuje s balíkom cukríkov v ruke, na pozadí zamrznuté jazero. Škoda, že fotoaparáty nedokážu zachytiť vône, atmosféru a energie, ktoré niektoré miesta vyžarujú.
-----------------------------------
Zápis z brehu Ice Lake, výška 4615 metrov nad morom.
Doslovný. Svoj zápisník so sebou vláčim všade.
Neviem ani koľko kilometrov mám práve v nohách. Sedím na brehu zamrznutého jazera na streche sveta vo výške 4615 metrov nad morom, poriadne už ani zapaľovače nefungujú, taký riedky vzduch tu je. Cesta sem, vinúca sa ako stružka v kopcoch sa zdala byť nekonečná. Tvrdošijne obtáčala vrcholky, niektoré zasnežené a pripomínajúce cukrové pusinky. Človeka sa niekde na pol ceste, bojujúceho s výškou, únavou, netrpezlivosťou a pochybnosťami, zmocní taký zvláštny pocit vyrovnanosti a zmierenia. Pocíti stav beztiaže, akoby poletoval v bubline a je mu všetko jedno. Problémy, starosti, komplexy, strachy, neistota čo ďalej odrazu odpadnú ako blato z tenisiek niekde tam uprostred stierania kropajov potu z čela a sĺz bolesti a vyčerpania z kútikov očí. V hlave máte prázdno, celkom vykradnuté, v srdci mier. Jeden krok sa ráta za dva, hlava sa krúti ako na kolotoči. O chvíľu musíme ísť dole.Na chvíľu som si pustila iPod, hudba mi pomáha, keď ide do tuhého. Ak by som však mala opísať tú nádheru okolo seba jednou piesňou, vyberiem si skladbu, ktorú stvoril Brodsky Kvartet s islandskou divou Bjork. Názov neviem. Začína huslovým entré a postupne sa stupňuje až odhalí dramatické výjavy, padajúce lavíny, slnečné lúče blyštiace sa na snehových stráňach ako diamanty. To je pieseň o Himalájach.
-----------------------
O hodinu, dve sa zotmie. Vydávame sa na cestu späť dole. Hlavu mám ako vo zveráku, z každej strany mi na ňu tlačia neviditeľné ruky. Členovia výpravy sa rozdelili do skupiniek. Predo mnou kráča jedna, za mnou kráča druhá. Ja idem sama. Netrvá dlho a už nevidím okolo seba živú dušu. Všetci sa vyparili, predo mnou nikto, za mnou nikto. Len ja a majestátne kolosy hôr. Pripadám si jediná na svete, samučičká sama. Prekvapivo to však nie je zlý pocit. Už mi to nie je ľúto, ani nemám potrebu myslieť na niekoho, koho by som v tej chvíli uvítala vedľa seba. Cítim sa naplnená, spokojná a šťastná, taká aká som. Netušila som, že samota vie byť taká nádherná a obohacujúca. Navôkol panuje ticho. Nie však ticho, ktoré je absenciou zvukov, ale vševypĺňajúce ticho. Ticho, ktoré vlastne ani nie je tichom. Ticho, ktorého sa môžete dotknúť. Druhým silným elementom je pokoj. Pokoj vyvolaný neprítomnosťou zhonu, absenciou času, komandujúceho, že je neskoro alebo príliš skoro, že ešte tri hodiny, ešte dve, času, ktorý všetko ohraničuje a núti vás žmúriť na hodiny. Času, ktorý bytie rozkúskuje na krátke úseky a všetko tomu chce podriadiť. Saturn zrejme na tento zabudnutý kút sveta nemá dosah.
Napadá ma, že ak smrť je takéto ticho a pokoj, tak sa nebojím zomrieť. A ak by som zomrela v tejto chvíli, bola by som vďačná. Ten dych berúci výhľad, ktorý sa predo mnou rozprestiera pôsobí akoby ani nebol z tohto sveta. Pri pohľade na osemtisícové hory v bezprostrednej blízkosti sa ma zmocňuje fascinácia a nesmierne pokora. Neuveriteľné, že ich niekto zdolá až k vrcholu. V mojej mysli sa zhmotnila predstava desiatok a stovák horolezcov, ktorí sa rozhodli pokoriť samých seba a dobiť končiare dôstojných himalájskych hôr. A keď to dokážu, čo potom my, čo sa trápime s každodennými problémami? Aké je všetko banálne!
Klesám a kvôli zmenám výšky mi zaľahne v ušiach. Keď sa opäť objavia zvuky - šelest trávy, dupot konských kopýt, zvonenie v budhistickej svätyni - počujem ich tlmene, akoby cez závoj. Stmieva sa. Stále som sama, len v diaľke nad sebou zbadám drobnú Producentovu postavičku, ako sa mihá smerom ku mne. Ocitnem sa na pohrebisku, ktoré sme minuli cestou hore. Odrazu neviem, ktorým smerom sa vydať. Tma pribúda a vypĺňa všetko okolo mňa. Nemá zmysel naslepo hľadať cestu, preto si zapálim, mierne šokujem pľúca a čakám, kým niekto nepríde. Prvý dorazí Producent. Aj on počas zostupu osamel. A aj na neho to zapôsobilo, ako keby si niečo šľahol. Počkáme na Fulmayu, jej priateľa a Prakasha. Už je tma ako v rohu. Schádzame dole do dediny v úplnej čiernote. Okrem mojej čelovky a Fulmayinej modrej baterky si nemáme čím svietiť pod nohy. Terén je zradný, šmýka sa, prudký kopčisko dole, chodník uzučký, sotva sa na šírku jednej topánky.
V mysli sa mi vynorí spomienka na jednu s mojich najlepších kamarátok, s ktoru sme podnikali výlety do hôr a takmer vždy sa nám podaril návrat za tmy, čo nebolo práve najbezpečnejšie. Mon, toto by si mala vidieť! Zasa zostupujem v tme a tentokrát ide o držku, veríš tomu? Takmer nepriechodný chodníček a pod ním zráz. Posledné metre nakoniec zdoláme bez fyzickej ujmy. Ba práve naopak, mám pocit, že si čosi odnášam. Čosi, čo sa nedá chytiť do ruky, ani kúpiť, ale cítite to kdesi v oblasti srdca...Mon, toto by si mala zažiť...
