18.11.2009, Chame, 2800 metrov nad morom
Po neveľkej jedálni skromnej ubytovne v dedine Chame, položenej vyššie ako vrcholok Gerlachovského štítu, sa šíri príjemné teplo z plechovej piecky. Niektorí členovia našej výpravy sa tmolia vonku pri pastelových modro-ružových chatkách pripomínajúcich domčeky bábiky Barbie, väčšina však sedí v jedálni čakajúc na večeru a vzorne ako školáčikovia vypisujú pohľadnice domov. Vonku je už naozajstná kosa ako v ruskom filme. Nasadili sme proti nej tie najúčinnejšie zbrane - hrubé flísové mikiny a nepálsku whisky, ktorú po pár dňoch dokážeme piť ako vodu. Sem tam vypadne elektrina a riadky môjho Moleskina sa ponoria na pár minút do tmy. Elektrina je v Nepále skôr luxus než bežný jav. Domáci zapália sviečky a rozložia ich po drevených stoloch v sklenených fľašiach od kokakoly. Na krku sa mi preventívne hompáľa čelovka. V chatke, o ktorú sa tradične delím s Animovanou sestrou, nesvieti svetlo vôbec a musíme si svietiť svojpomocne. Naši šerpovia sedia v kruhu okolo piecky a brnkajú na gitaru nepálske odrhovačky.
-------------------------------------------
Scenárista píše na vnútornú stranu pohľadnice: Milá maminko, Yetiho jsem jěšte nevidel, stějne jako červenou pandu, ale máme je slíbené.
-------------------------------------------
Naše (prekvapivo) čulé nohy dnes našliapali pätnásť kilometrov z dediny Daneque (2300 metrov nad morom) do Chame. A to sme deň predtým hromadne oslavovali 17. november. Tradičnou nepálskou pálenkou rakši, ktorá chutí ako benzín. A možno chutila ako benzín preto, že domáci ju nalieval zo špinavej modrej bandasky na benzín. Ktosi (asi pani Doktorka) vyčaroval z ruksaku slaninu a to len boli hody!
--------------------------------------------
Deň po 17. novembri. Vlečiem sa ako slimák, nevediac sa vynadívať na tú nádheru. Annapurnu a Manaslu sme máme ako na dlani. Obchádzame veľkú kolmú skalnú stenu prazvláštnych tvarov so snežnou čiapočkou, ktorá vyzerá ako úkaz z inej planéty. Moje ruky čo chvíľa šmátrajú vo vrecku goratexovej bundy a vyťahujú fotoaparát, aby tú nádheru zvečnili na desiatkach záberov. Príroda v tejto výške pripomína tatranskú, rovnaké stromy, jesenné lístie tisnúce sa na vlhkú zem. Do kroku nás sprevádza cvengot stád oslov, neúnavne prepravujúcich svoj náklad a ruky každú chvíľu vystierame k budhistickým mlynčekom, ktoré sa roztáčajú pre šťastie. Tradičný predpoludňajší čaj vypijeme na plochej streche čajovne s neskutočnými výhľadmi. Príjemne na nás praží slnko, vzduch je nasýtený zmesou rôznych vôní a všade okolo sa rozprestiera našim európskym ušiam neznáme ticho popretkávané len bľačaním kôz, cvengotom oslov a hlbokým mrmlaním veľhôr. O dve hodiny neskôr nás čaká obed v nádhernej dedinke s kamennými domcami a ochutnávka tradičného slaného tibetského čaju s jačím maslom a tibetského piva chang, ktoré chutí ako skysnuté biele víno. Na list mojich obľúbených nepálskych “vychytávok” sa zrejme ani jeden ani druhý nápoj nezaradí.
Namasté! pozdravíme ženičku vo farebnom sárí, ktorá na ulici pri kohútiku s vodou perie bielizeň celej rodiny. Na priedomí ďalšieho domu sa zjaví mladá slečna s dlhými, čiernymi, čerstvo umytými vlasmi, ktoré si neprítomne češe, cudne klopiac zrak. O pár metrov ďalej postarší manželský pár rozkladá na veľkom obruse úrodu. Obrazy ťažkého, jednoduchého ale vo svojej podstate šťastného života. Ktovie dokedy budú môcť ešte obyvatelia nepálskych horských dedín (a najmä tých okolo turistami okupovaných annapurien) žiť svojim tradičným spôsobom života, bez toho, aby ich náš uponáhľaný, plytký, západniarsky spôsob života nenainfikoval ako zhubná rakovina.
------------------------------------
Typickou ukážkou toho, ako turizmus a globálizácia Nepál nenápadne rozožierajú, sme mohli vidieť už v Chame. Jeden obchod s potrebami pre trekerov a suvenírmi sa tlačí vedľa druhého. V dedine je aj telefón, na porazenie pomalý internet, stánok s pohľadnicami a známkami a krčma s biliardom (ktorú sme však na vlastné oči nevideli, takže informácia nie je z prvej ruky). A pritom pred kamennými domcami sú “odparkované” somáre a kone, ulice sú dláždené hrboľatými kameňmi a ako tieň sa za nami ťahá kŕdeľ krásnych a zúfalo špinavých detičiek. Akosi sa stále neviem rozhodnúť, či mi prvky “našej civilizácie” prekážajú alebo nie.
-------------------------------------
Sprchu mi treba ako soľ. Otvorím dvere do kúpeľne a skoro odpanem. Kachličky! Normálne, prachsprosté západniarske kachličky. Po tom, ako vyzerali “kúpeľne” v Syange, Tale či Danakyu - jav nevídaný. Žiadna betónová alebo hlinená podlaha a krivé steny, ale kultivované kachličky. Teplá voda samozrejme netečie, ale nemusím skladať bobríka odvahy za sprchovanie v ľadovej vode, ako tomu bolo predošlé dni. Práve v Chame prvýkrát vyskúšam luxus zvaný vrelá voda vo vedre. Riediac si ju s ľadovou vodou sa umyjem celá, vrátane vlasov. (A následne sa modlím nech nedostanem zápal mozgových blán a nezomriem ešte pred Thorong-La).
--------------------------------------
Zajtra prekročíme hranicu 3500 metrov nad morom. Ten najväčší “záhul” nás ešte len čaká. Dnešný večer sa nesie v znamení bujarej párty. Keď zajtra prekročíme 3000 metrov nad morom, stanú sa z nás nutení abstinenti, takže si treba narobiť zásoby. Do “postele” (realistickejšie je napísať do ľadového spacáku) padám niekedy o druhej v noci. Vzhľadom na to, že už o piatej popoludní je v Nepále tma ako v rohu a aj žúrovať sa tú začína oveľa skôr, je to akoby som šla spať o siedmej ráno po pretancovanej noci.
-----------------------------------------
Oči otvorím opäť skôr než ostatní. Hučí mi v hlave, končeky prstov mi omŕzajú. Jediný, kto straší v takúto nekresťanskú hodinu okrem mňa, je pani Doktorka. Voda, ktorou si oplachujem tvár, je mrazivá a štípe. Hory hučia, a vyhriaty spacák ma láka ešte doň na chvíľu vkĺznuť. Poslúchnem ho. Dnes to bude ťažké, ani tá ranná cigareta už poriadne nechutí. A celú noc som mala čudné sny.
