26.11.2009, Piatok, Muktinath - Kagbeni, 2810 metrov nad morom
Rozprávka! Slnkom zaliata drevená terasa, miska horúcej ovsenej kaše so škoricou. Vzduch prekvapivo vonia jarou a je tak teplo, že behám v tričku s krátkym rukávom, hoci sme ešte stále vo výške nad 3000 metrov nad morom. Prebudenie je o to sladšie, že sme dnes mohli spať dokedy sme chceli, čo po včerajšej uletenej noci patrične ocením.
Len tak z rozmaru si dovolím ďaľší západniarsky prepych - kokakolu, ktorú nepijem ani bežne doma. Nič podobné som nepila už vyše mesiaca a kola chutí tak ako vzorka tekutiny z inej planéty. Celkom cudzo.
Predtým, než vyrazíme do Kagbeni, kamenného mestečka asi hodinu cesty džípom z Muktinathu, zájdem s Fulmayou do neďalekého budhistického chrámu. Prašnú hlavnú cestu lemujú domce, dlane špinavých detí, stánky so suvenírmi a priadky, ktoré na krosnách tkajú čiapky a šály. V chráme roztočíme modlitebné mlynčeky, pozdravíme malého chlapčeka, ktorý za sebou na povrázku vlečie kus pneumatiky a ponáhľame sa späť.
Po takmer mesiaci vidím opäť džíp. Naši nosiči nakladajú na strechu ruksaky, Partička ešte na poslednú chvíľu vyjednáva s miestnou ženičkou a kupuje si šatky a čiapky. Na raňajkách sme sa dohadovali, či pôjdeme do Kagbeni pešo alebo džípom. Zahlasovalo sa za džíp.
Za motorovú prepravu som hlasovala aj ja, v nádeji, že sa opäť poveziem na streche ako keď sme vyrazili z Káthmandú. Smola. Strecha sa nekoná, pretože sa tak vraj vlani zabil jeden turista. Keď sa trmácame po uzučkej prašnej ceste, balansujeme na okraji priepasti a stáčame sa do prudkých zákrut pochopím prečo.
Nepálci majú zvláštne predstavy o fyzikálnych jednotkách. Rovnako ako čas a množstvo im pramálo hovorí i objem. A tak sa do zadnej časti džípu, pôvodne určenej rozmermi pre sedem útlych nízkych Nepálcov napchá deväť dobre urastených Európanov. V tej tlačenici sa nedá ani poriadne dýchať. Fulmaya leží krížom cez nás. Pôvodne nás chceli vodiči zamknúť, ale Fulmaya spustila krik, že keď sa nás opovážia zamknúť, rozbije okno. Dvere však nedoliehajú a tak ich musí Scenárista po celú cestu kŕčovito držať.
Fulmayi je na vracanie a gniavi ju hnačka, takže zastavujeme a na jej miesto na našich kolenách ju vystrieda rezervovaná Mladomanželka.
Hoci cesta do Kagbeni netrvá dlhšie ako hodinu, cítim sa bez rúk a bez nôh, kompletne dokrčená a treba ma vyžehliť.
-------------------
Do kamenného mestečka Kagbeni sa na prvý pohľad zamilujem.
Sme v jablčnej oblasti, kde na maličkých vetchých stromčekoch rastú vráskavé malé jabĺčka, z ktorých Nepálci umne vyrábajú všelijaké lahôdky: jablkový mušt, silnú jablkovú pálenku, jablkový džús či lahodný koláč.
Strácam sa v úzkych kamenných uličkách s hrboľatými kameňmi namiesto dlažby. Čochvíľa uskakujeme nabok a tisneme sa na domy, to keď sa ulicami ženie dobytok, rozbláznený jak, zavýjajúca motorka, či stádo kôz. Domáci sedia na priedomí a pri pozdrave Namasté sa im smejú oči, dievčatá v dlhých pestrofarebných sukniach na nás placho pokukujú. V strede niektorých ulíc je do výšky pása vybudované čosi ako kanalizácia či válov a na jeho okraji poskakujú sliepky. Kagbeni je hlučnejšie, živšie a zábavnejšie ako iné dediny a mestečká, cez ktoré sme prechádzali. Vidno, že nežije len turizmom, nie je umelo vybudovaný zhluk budov, ale svoj vlastný vnútorný život.
-----------------------------
Súčasťou mesta a miestneho koloritu je aj päťstoročný budhistický kláštor. Kedysi bol domovom tridsiatich piatich mníchov, dnes ich tu žije päť. Prichádzali sa sem uchýliť najmä mnísi z Tibetu a Indie. Náš sprievodca, veľmi pohľadný mladý mních nám ukazuje kláštor, popisuje budhistické maľby na stenách a po anglicky vysvetľuje jeho históriu. Zo strechy kláštora je výhľad na celé údolie a na rieku Kali Ghandáki pretekajúcu údolím, ktorá je vraj staršia ako samotné Himaláje.
---------------------------
Nepál je krajina paradoxov. Vedľa ubytovne na poli orie roľník s dreveným pluhom a párom ťažkopádneho fučiaceho dobytka a v centre mestečka svieti vývesný štít: neprehliadnuteľné zlaté oblúčiky na červenom podklade symbolizujúce písmeno M. Rovnaké M-ká sú namaľované žltou farbou aj na stromoch o ulicu ďalej. Namiesto očakávaného McDonald’s však máme tú česť s Yak Donald’s. Dvojposchodové stravovacie zariadenie vyzdobené v tibetskom štýle s nefungujúcou elektrikou sa tvári ako nepálsky fastfood. Na jedálnom lístku majú rôzne druhy hamburgerov z jačieho mäsa s hranolkami.
Vidno, že Fulmaya je dobrodružný typ. Napriek pretrvávajúcim žalúdočným problémom si suverénne objedná ruský šalát s majonézou (plátky vajca, cibuľa, majonéza) a keď jej donesú pofidérne vyzerajúcu zmes a polovicu z nej spráši, spustí ponosy, že majonéza je divne bublinková a podotkne, že možno bude aj pokazená. Keď prednesie svoje podozrenie majiteľovi fastfoodu a šéfkuchárovi v jednej osobe, ten len mykne plecom a odvetí, že majonéza je skrátka domáca. Žiadne konkrétnejšie informácie o dátume výroby a spotreby nepovažuje za nutné špecifikovať. A tak len môžeme čakať, aké to bude mať následky. O riziku výskytu salmonely v Nepále som skutočne nečítala. Čo však nie je, môže byť. Napríklad aj vďaka ruskému šalátu v nepálskom Yak Donald’s.
Nefunguje elektrika. V miestnosti svieti záložná žiarovka, ale na toalete je tma ako v rohu. Svietim si čelovkou. Ale zas, k dobru sa im dá pripísať to, že na toalete sú vkusné západniarske kachličky. Modré. Mám neblahé tušenie že aj so vzorom delfínika, ale radšej sa to neodvážim bližšie skúmať a teší ma, že čelovka vydáva len chabé svetlo, a tak ma ušetrí od tohto objavu.
-------------------
Aby „civilizácie” nebolo málo, na susednom domci sa hrdo hojdá vývesný štít oznamujúci supermarket 7Eleven. Zomieram. 7Eleven je jedna z najfrekventovanejších amerických sietí „nonstopiek”. Jej nepálsky variant je však skutočný unikát. Napriek snahe o ducha neprestajne otvorenej samošky je obchodík zamknutý a bez duše. Keď sa opýtame majiteľa fastfoodu na otváracie hodiny, cez chodbičku a kuchynku nás z jedálne svojej reštaurácie vovedie do obchodíka. Vládne tu mystické prítmie kvôli absencii žiarovky a silno vonia kadidlo. Sliepňam na tovar na zaprášených policiach a orientujem sa skôr hmatom než zrakom. Ani sami majitelia zrejme netušia, čo všetko sa im v obchodíku povaľuje na regáloch. Nepálske sušienky, minerálka Everest, podozrivá kozmetika, náramky vykladané kamienkami, sviečky, budhistické vlajočky, tibetský čaj spracovaný do tuhého kvádra pripomínajúceho tvarom, pevnosťou a hmotnosťou tehlu zabalený v potrhanom žltom obale, ktorý kúpim domov.
-----------------------------
Na ubytovňu dorazíme za tmy. Ani tu nefunguje elektrika a tak si svietime čelovkami. Na izbe máme opäť vlastnú kúpeľňu. Dokonca s kachličkami a klasickou záchodovou misou. Vidno, že uberáme z nadmorskej výšky. Samozrejme, že teplá voda netečie a po stene korzuje akýsi škaredý chrobák.
-----------------------------
Klik. Elektrika sa zapla. Fulmaya a Scenárista vyštartovali kamsi na internet, ktorý tu vraj niekde je. Ja si robím zápisky do moleskina ochutené lahodným jablčným muštom.
Jeden z dôvodov, prečo túto noc trávime práve v tejto ubytovni je nesmierne talentovaný a kreatívny kuchár a bohatý jedálny lístok. Po hĺbkovej analýze sa rozhodnem pre opekané zemiaky v sezame s karotkovou omáčkou. Božské. Na raňajky ma čaká jablkový koláč s pudingom a čerstvo vytlačená jablková šťava a môj žalúdok pradie blahom. Premýšľam nad tým, že kuchára unesiem.
----------------------------
Ráno si privstanem. Mám v úmysle vytratiť sa z hotela a zamieriť do obchodíka oproti fastfoodu, kde ma včera vo výlohe hypnotizovali dva krásne náramky. Cestou k obchodíku stretnem našich nosičov a malý Babu s vlasmi čiernymi ako uhol a šibalským úsmevom sa ku mne pridá. Obchodík sa tvári, že majiteľ je bohviekde. Babu niekoho zavolá a o pár minút sa ocitáme v rovnako mystickom obchodíku ako včera. Prítmnie, vôňa kadidla a množstvo krásnych predmetov tibetskej produkcie: patinované náramky, náhrdelníky, šperkovničky, modlitebné predmety, spievajúce misky, náušnice...Okrem náramkov kúpim súrodencovi starobylo vyzerajúcu dýku vykladanú kameňmi. Chvíľu sa s predavačom handrkujem o cenách. Babu len tíško stojí a myká plecom.
Fulmaya mi na ubytovni sucho oznámi, že vecičky, ktoré som si kúpila, sú síce pekné ale predražené a v Káthmandú by som vraj však obišla lepšie. Chvíľu sa kvôli tomu cítim mizerne, ale potom si poviem, že moje suveníry aspoň majú príbeh, minimálne ten, že som pre ne obetovala hodinu a pol spánku.
Nervy mi obalí jablkový koláč a jablková šťava. Nehrozí, aby v Nepále poznali čosi také ako odšťavovač. Každé jedno jabĺčko spracujú ručne a šťavu tvoria nasekané a ručne nastrúhané jabĺčka. Žiadne prisládzanie ani dofarbovanie. Čistá energia z prírody.
Mestečko sa prebudilo k životu. Z polí sa ozýva pokrik a spev, domáci pracujú na poli so svojimi kravičkami. Ulicami sa už zasa preháňajú kozy. Idylka. Scenéria ako spred pár storočí. Ktovie, či sa ten obrázok plynutím času zmenil, alebo je rovnaký ako vtedy...
