Rikša ma po chvíli vysadí v Thameli pri notoricky známom Káthmandú Guesthouse, ktorý sa za ten krátky čas stane mojim orientačným bodom. Konečne som sa v spleti uličiek začala orientovať a musím odísť.
Konečne som sa v bludisku vlastnej duše začala orientovať a...musím ísť.
Koho to len cestou do hotela Shree Tiber nestretnem? Kanaďanov z Yak Kharky, s ktorými som neskôr mrzla v základnom tábore pred prechodom sedla Thorong-La a žúrovala v rockovom klube v Pokhare. Harrymu takmer vypadnú oči z jamôk keď ma zbadá. „Ty si čarodejnica!” obviní ma so širokánskym úsmevom a pripomenie mi tak moje slová, s ktorými som sa s nimi v Pokhare rozlúčila: „Nelúčme sa, veď sa ešte čoskoro uvidíme.” Ani sama som tomu pritom neverila.
Padnem im do náruče, ako keď po dlhej dobe stretnete drahých dlhoročných priateľov. Je možné, aby ste si po takej krátkej dobe vytvorili s niekým takéto puto, hoci ho vlastne ani poriadne nepoznáte? Prichádzam na to, že v Nepále je možné všetko. Puto okamihu, ktoré je silnejšie ako vzťah k niektorým ľuďom, s ktorými sa roky delíte o spoločnú kanceláriu, sa tu vytvára ľahšie ako vysloviť nepálske slovíčko Namasté. Energia medzi ľuďmi tu prúdi hladko, stačí len mať otvorené všetky prijímacie kanály a pozorne načúvať.
Kanaďanov ešte čaká cesta po Thajsku a Vianoce v Indii. Vymeníme si kontakty a Doktorka, ktorá práve kráča okolo, nás spolu odfotí. Tentoraz už hovorím Zbohom. See you again.
--------------------------------
Na izbe sa bleskovo balím. Oblečenie lieta na všetky strany. Napchať všetku batožinu do ruksaku je takmer mission impossible. Namiesto jedného osemnásť litrového batoha a malého príručného ruksaku odchádzam s dvoma ďalšími taškami. Jednu som si narýchlo kúpila v obchode naproti, pretože som pochopila, že proti niektorým fyzikálnym zákonom sa jednoducho bojovať nedá. Hoci moja batožina vysoko prevažuje povolený limit, na letisku nefunguje váha a i tak to nikoho ani v najmenšom netrápi.
Všetci stresujú, splašene pobehujú sem a tam. Sestrička a Milovníčka zvieratiek majú na očiach štýlové okuliare z 50. rokov, ktoré objavili v špeciálnom obchodíku, ktorého majiteľ zbiera originálne dobové okuliare. Prichádza špinavý biely mikrobus, batožina sa vyhadzuje na strechu. Posledné zbohom pestrofarebnému Thamelu, ktoré neprestane hýriť farbami ani keď sa môj svet opäť zmení na každodennú šeď. Mierime na letisko.
Všetci sa prídu rozlúčiť. Malý Babu, ktorý mi vo vyschnutom koryte rieky Dolného Mustangu venoval skamenelinu a džentlmensky so mnou šiel hľadať náramky v Kagbeni. Veľký Babu, asi šesťdesiat ročný nepálsky šerpa, ktorý nerozumie ani slovo anglicky, no vždy mi venoval krásny, úprimný úsmev, ktorý prežiaril všetko naokolo. Puto okamihu, ktoré sa nadviazalo medzi ním a týmto láskavým a skromným mužom bolo také silné, že musím premáhať slzy, keď ho na rozlúčku objímem.
Náš hlavný sprievodca Prakash, šťúply Nepálec s huncútskymi iskričkami v očiach, ktorý počas celého treku nosil oranžové tričko Britney Spears a počúval v mp3 prehrávači tie najväčšie diskotékové vypaľovačky typu Backstreet Boys. Prakash, ktorý sa zabával na slovenských slovách a neprestajne sa uisťoval, či je všetko OK: „Fajnovučko? Fajnovučko?”
Objíme nás do radu a venujeme mu tričko, ktoré vyzerá ako supermanovský oblek so supermanovským znakom. Je na ňom vyšité jeho meno. Prakash, náš superman. Usmieva sa na nás a ja mám pocit, že odvtedy, čo som ho prvý krát videla na káthmandskom letisku ubehlo hádam desať rokov.
Posledné zbohom a vchádzame do letiskovej haly. Kráčam pomaly, batožina je pekelne ťažká. Mám však pocit, že okrem veľkého ruksaku, malej tašky a príručnej batožiny si z Nepálu odnášam oveľa viac.
--------------------------------
Lietadlo pomaly stúpa. Dosiahneme výšku zhruba šesť - sedem tisíc metrov nad morom a stúpame. Svet za malým okienkom je zaliaty vo svetle zapadajúceho slnka. Obloha hýri rôznymi odtieňmi ružovej a fialovej. Hoci krajina pod nami definitívne zmizla, káthmandské domčeky na nás posledný krát zažmurkali a vzdialili sa, spoza oblakov vytŕčajú zasnežené vrcholky našich najväčších veľhôr. Majestátne sa vypínajú ako strážcovia brány do rajského kráľovstva a končekmi sa dotýkajú neba.
--------------------------------
Delhi, India
Vitajte v realite. Delhi je rušné a rovnako chaotické ako keď sme doň prichádzali. Opakuje sa rovnaká situácia. Nemáme víza, musíme byť v karanténe nazývanej transfer area. Žiadne počítače, údaje z pasov si opisujú ručne. Čakáme zhruba hodinu v nádeji, že prinesú palubné lístky.
Nebude to však také jednoduché.
Letiskový personál má sprvu problém pochopiť, že lístky sa dajú zabookovať a vyplatiť aj cez internet a že všetky údaje o nás a našich elektronických letenkách majú v počítači a netreba papierovú dokumentáciu.
Nakoniec im to docvakne, ale i tak hodinu čakáme. Čakáme však vlastne len na informáciu, že lístky nám odovzdaju až hodinu pred odletom, teda o tretej ráno. Teda až o šesť hodín.
Šesť hodín v malej karanténe, akváriu pozostávajúceho z dvoch malých presklenných miestností a dvoch pofidérne vyzerajúcich stánkov s nekonzumovateľným občerstvením. Nemáme víza, nemáme letenky a tak tu musíme pekne čakať, pretože po letisku sa môžeme voľne pohybovať až s letenkami. Tak nám bolo povedané.
Takže žiadne duty free obchody na skrátenie dlhej chvíle, žiaden kiosk s magazínami, žiadna reštaurácia či kaviareň. Som vytočená, pretože chlapík, ktorý nás viedol do akvária tvrdil, že tam, kam ideme je všetko: jedlo aj fajčiareň.
Po príchode do akvária to však už neplatí. Jeho kolega tvrdohlavo krúti hlavou a opakuje: No smoking, no smoking. O pár hodín neskôr však predsalen vypátrame, že tu niekde je fajčiarsky kútik, vďaka náhodnej otázke, ktorú položím bufetárovi. Z nášho akvária sa dá prejsť do odletovej haly a odtiaľ schodami na poschodie do akejsi jedálne, kde je úplne vzadu presklená miestnosť slúžiaca ako fajčiareň.
Odrazu teda No smoking neplatí. Tento zlozvyk nás však vyjde pekne draho. Nehrozí, aby sme vypaľovali zobáky zadarmo. Zakaždým si musíme v jedálni niečo kúpiť - džús, tonik, minerálku a vychcaní Indovia si ceny vymýšľajú. Pomarančový džús raz stojí štyri doláre a o dve hodiny už päť dolárov. Pekne na nás ryžujú.
A na druhej strane, keď si kupujem v bufete sendvič, bufetár mi nemá rozmeniť dvadsat dolárovku a tak mi jedlo dá na sekeru so slovami, že neskôr keď sa mu nazbierajú peniaze, zaplatím. A usmieva sa na mňa.
India mi pripadá ako schizoidná krajina a to som zatial bola len na letisku. Na jednej strane vás ošklbú o posledný cent a na druhej strane sú veľkorysí a dajú vám jedlo zadarmo.
Spíme vedľa seba na rozložených ležadlách. Mladomanželia sú v druhej časti akvária. Okolo tretej nás príde zobudiť letiskový personál s našimi palubnými lístkami. V zhone balíme veci a prechádzame do druhej časti letiska. A tam mi padá sánka.
Keby som si mala urobiť dojem len na základe pobytu v akváriu, poviem, že letisko v Delhi je pekelná diera. Ocitneme sa však v obrovskej duty free zóne s obchodmi, štedrými kaviarňami, západniarskymi fast foodmi typu Subway či Burger King. Fajčiarska miestnosť je veľká ako polovica akvária a ľudia v nej sedia v kresielkach. A je zadarmo! Od všadiaľ kam sa pozriete dýcha prepych a lesk.
Tlačím do seba jedlo, zalievam ho kávou a údim pľúca cigaretou. Čas odsýpa, len očami omakám duty free tovar a už nás to ženie cez kontroly na bránu. Zapadnem do sedadla, opriem hlavu o opierku a dívam sa na pobehujúce letušky. Lietadlo vycúva na rolovaciu plochu. Čaká nás let do Istanbulu. Zbohom Ázia. Zatváram oči a po líci mi stečie jediná slza.
------------------------------
O rok neskôr.
Prepadá ma zvláštna nostalgia a srdce mi čudne zviera. Čoraz častejšie myslím na Nepál a na všetko, čo som v ňom zažila. Mám nutkanie zbaliť si ruksak a vypadnúť. Trasiem sa od zimy za skorého bratislavského rána a spomínam na tie šialené rána v Nepále, kedy od zimy zamrzli vodovodné trubky. Cítim vôňu karí a kardamónu a vybaví sa mi jednoduché jedlo, ktoré sme pravidelne mávali v Nepále na obed. Celkom iný svet. A celkom iný život. V Nepále bolo niečo, čo mi tu zúfalo chýba. Nebola to len taká „obyčajná” dobrodružná dovolenka, na ktorú zakrátko zabudnete pod prívalom každodenných povinností a raz za uhorský rok sa pokocháte fotkami starostlivo zoradenými v albumoch.
Bolo to niečo viac. Láska na prvý pohľad, duševná detoxikácia a nádej, že existuje svet, ktorý je menej skazený ako ten náš.
Nie som jediná, ktorá zápasí s takýmito pocitmi. Pred pár týždňami mi prišla správa od Kanaďana Harryho:
Barbora, I have been great in Canada. and yes I am still here. Working in real estate, which is good, but itching for another adventure.... Can't believe it was on this day last year that I left for Nepal. A little bit of my heart is still there. I might have to go back and get it.
Harryho poslednej vete rozumiem akoby som počula echo svojho vlastného Ja. Aj kúsok môjho srdca pravdepodobne zostal v Nepále. Musím si ho prísť vziať späť, inak tu asi nenájdem pokoj a krajina na streche sveta ma neprestane zvádzať.
