16.11.2009, Tal, 1702 metrov nad morom
Dnes prvýkrát poriadne stisneme v rukách trekerské teleskopické palice. Čaká nás šestnásť kilometrov chôdze zelenou krajinou džungľového typu. Míňame terasovité ryžové políčka a krásne kamenné dedinky a spoza banánových paliem na nás sem tam vykuknú opice. V okamihu, kedy musíme prejsť cez rieku na druhý breh sa však môj žalúdok mení na olovo a dlane sa mi začnú potiť. O slovo sa hlási najväčší nepriateľ - strach. Ja, ktorá sa výšok za normálnych okolností nebojím a v lete som skočila z lietadla vo výške štyroch kilometrov voľným pádom, sťažka pregĺgam a nie spievam, ale priam vykrikujem ľudové odrhovačky, aby som si dodala odvahy a nespanikárila uprostred mosta. „Dolinááá, dolina, dolinááááá,” vyvreskujem ako mantru a nohami šuchcem po vratkých mostoch. Ono to je totiž tak. Naša “mostová premiéra” mi už v úvode privodila hotovú fóbiu. Krátko na to, ako sme vyrazili zo Syange sme museli kvôli spadnutej ceste prejsť na druhý breh cez vratký mostík poskladaný z krivých, štíhlych kusov bambusu ponad divoko spenenú rieku. Mostík sa nebezpečne hojdal a nohy nemali priveľkú oporu na šmýkľavom bambuse. Ruky sa nemali čoho pridržiavať, viseli v prázdne a moje pľúca ochromené vidinou pádu do ľadovej vody neboli ochotné štandardne pracovať. Niekde v polovici som mala pocit, že si hádam kľaknem a prelozím zvyšok mosta ako had. Ani neviem ako som sa dostala na druhú stranu. Evidentne som však mala na tvári výraz štvanej zveri, pretože zvyšok osadenstva, ktorý most bez škrabancov prekonal, si ma zvedavo obzeral a v ich pohľade sa súcit miešal s pobavením. Ďalšie mosty už neboli ani zďaleka také hrozné ako tento úvodný, bambusový. Zväčša boli kovové alebo drevené, niektoré ozdobené budhistickými modlitebnými vlajočkami, a hoci sa hojdali, prechod bol bezproblémový a bezpečný. (Nie však pre mňa). Dolináá, doliná, dolináááá...
--------------------------
Väčším problémom ako mosty bola pre niektorých členov výpravy aklimatizácia na nepálsku kultúru a kuchyňu. Hoci sa Mladomanželia tvárili, že si včera dopriali štandardnú večeru, pre ich žalúdky zrejme až taká štandardná nebola. Namiesto prvej romantickej noci v Himalájach striedavo šprintovali na sociálne zariadenia a nutkanie na vracanie im strpčovali celý prvý deň treku. A pritom boli tí najpedantnejší a najdôslednejší, čo sa týka hygieny. Pred každým jedlom okolo seba šermovali dezinfekciou a príbory si vždy päť minút leštili vreckovkou, predtým než im umožnili kontakt s jedlom. Medové týždne ako sa patrí.
------------------------
Počnúc dnešným dňom sa dni na treku odohrávajú podľa zhruba rovnakého scenára. Medzi ôsmou až deviatou budíček, bleskovo balíme ruksaky, ktoré odovzdáme čakajúcim šerpom, raňajky, trekovanie, pauza na čaj, trekovanie, obed, trekovanie a príchod do dediny, v ktorej spíme. Prechádzame cez kamenné dedinky zasadené hlboko do svahu alebo schúlené v údolí, v ktorých nám na pozdrav Namasté domáci odpovedajú srdečným úsmevom. Do úmoru roztáčame modlitebné valčeky pre šťastie, na ktoré natrafíme v každej dedine a podľa správnosti ich obchádzame po ľavej strane. O neraz uzučký chodníček zarezaný v príkrom svahu sa delíme so stádami oslov obťažkaných vrecami s nákladom. Hráme sa s nimi hru: Rýchlejší vyhráva a snažíme sa ich predbehnúť. Sú drzé a neúprosné a schopné vytlačiť nás z cesty. A osly na moste, to je už hotový adrenalín. Len tak-tak sme stihli prejsť cez jeden z mostov, keď nás nasledoval osol-vodca celého stáda. Na začiatku mosta sa rozbehol a doslova preletel na druhú stranu. Kto by vtedy trčal na moste, tomu niet pomoci, rieka by roztvorila svoju náruč.
--------------------------
Tal, naše hniezdočko na druhú noc, je dedina na brehu krištáľovo modrej riečky v údolí. Za dedinou padá z výšky niekoľko desiatok metrov hlučný vodopád. Voda je ľadová, ako empiricky zistil v rámci programu otužovania tela i ducha Producent. Neďaleko sa pasú kone. Máme šťastie a slnko cez deň intenzívne svietilo, takže sa nám všetkým ujde teplá voda. V mnohých ubytovniach, rovnako ako v Tale, majú na strechách pripevnený solárny ohrev na teplú vodu, veľkú kaďu pripomínajúcu UFO, v ktorej je voda a cez deň na ňu svieti slnko a ohrieva ju. S hygienou a sprchami na solárny ohrev to bolo inak obyčajne ako s heslom: Kto prv príde, ten prv melie. Tým najšikovnejším a najpohotovejším sa ušla teplá voda a ostatní mali možnosti, odstupňované podľa pohodlnosti, stupňa špiny a odolnosti: 1. buď sa na umývanie vykašľali, alebo 2. zaťali zuby a bojovali so špinou v tmavej, studenej, betónovej kobke s vodovodným kohútikom, z ktorého vytekala neznesiteľne ľadová voda. Ja som volila možnosť číslo tri: za zhruba päťdesiat centov až dve eurá som vyfasovala vedro s horúcou vodou, zohriatou na peci. Potom som sa postavila do kobky, menším vedierkom som si riedila vrelú vodu s ľadovou vodou a oblievala sa ňou. Po týždni bez teplej vody mi tento systém pripadal ako neskutočný luxus, ktorý som si patrične vychutnávala. Keď sme však prekonali výšku 4000 metrov nad morom, heslo sa zmenilo na: Umy si, čo ti neodmrzne. Nehrozí, že si po rannom prebudení opláchneme tvár a umyjeme zuby pod prúdom tečúcej vody - v noci totiž zamŕzajú vodovodné trubky a ak sme si predošlý večer prezieravo nenačapovali vodu do fľaše, máme smolu. Verte však, že ak by ste sa ocitli v tej výške tak ako my, prestanete riešiť, či sa osprchujete a že to prepotené tričko, ktoré ste mali na sebe včera, si budete musieť obliecť aj dnes.
