reklama

Nepálsky rockový folklór a svietacie jačie hlavy

Desiata časť nepálskeho denníčka. O jačej hlave so svietiacimi očami, znudenom koňovi, dvojitých narodeninách, demänovke v štvortisícke a indických hudobných videoklipoch.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Utorok, 23.11.2009, Yakharka, 4200 metrov nad morom

S Manangom sa lúčime o deň skôr. Podľa pôvodného plánu sme tu mali ešte zostať a tento deň stráviť oddychom a lenivým ničnerobením po včerajšom pekelnom výstupe k jazeru Ice Lake. Po raňajkách sa však naši nepálski sprievodcovia vševedúco zahľadeli na azúrovú oblohu posiatu roztrúsenými, nevinne sa tváriacimi mrakmi, zamyslene si poškriabali brady a znepokojene oznámili, že ak si predĺžime pobyt v Manangu, je pravdepodobné, že nás pri prechode priesmyku Thorong-La chytí snehová búrka. Viac nám nebolo treba. Balíme si ruksaky a s chvatom vyrážame do Yak Kharky. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

--------------

S Producentom mimovoľne zaostaneme za ostatnými. Dokonca sa nám za chrbtom tíško nezakráda ani žiaden zo sprievodcov, ktorí obyčajne dohliadajú na to, aby sa ovečky (ergo my, nezodpovední a ľahkovážni západniarski turisti) nezatúlali. Motáme sa úzkymi managskými uličkami, fotíme si jačí troh, ktorý trčí z kamenného muriva. Zdá sa, že Nepálci lepia svoje domčúriky z toho, čo majú práve po ruke. Po ceste sa ženie dobytok a malé špinavé deti natŕčajú dlane a smejú sa krásnymi hlbokými očami. Roztáčame motlidebné zvončeky a zdravíme starenky v dlhých hrubých sukniach s pletenými košmi na ohnutých chrbtoch. Ani jeden z nás nemá potuchy kde to vlastne sme, ale tvrdohlavo a viac menej intuitívne pokračujeme vo vytýčenom smere. Ocitáme sa v slepej uličke. Návrat by bol otravný, zdĺhavý a akýmsi priznaním vlastnej porážky a tak ako školáci preskakujeme drevený plôtik. Sme na poliach a pod sebou v diaľke vidíme hadiacu sa cestu a na nej ako mihotavé bodky našu skupinu. Bežíme cez políčka, preskakujeme priekopy, skáčeme dolu z jednej terasy na druhú, smejeme sa a mne je dobre. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

--------------------------------

Cesta do Yak Kharky nás nestihne ani poriadne rozohriať. Oproti včerajšiemu výstupu je to absolútna pohoda. Trasa stúpa len mierne a míňame predavačov suvenírov, s obrusmi plnými čačiek-mačiek, rozloženými popri prašnej ceste. Sú roztrusení tu i tam. Na celej pláni či v údoli niet nikoho iného, len jedna osamelá postavička sa skláňa k svojmu tovaru. A potom po pár kilometroch ďalšia. Šperky, prívesky, prstienky, náušnice, taštičky, dýky vykladané kameňmi. Všetky sú krásne, človek má chuť neprestajne vyťahovať peňaženku. Bohužiaľ (alebo našťastie), moje priezvisko nie je Trumpová a tak si šperky a prívesky len vizuálne „osahám”, pokochám sa a kráčam ďalej. Obedujeme v odľahlej čajovni s krásnym výhľadom a na obed máme zemiaky a kapustu. Luxusné. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

----------------------------

Yak Kharka viac než reálnu dedinu s obyvateľmi pripomína účelový zhluk budov. Je napoly vyľudnená. Naša ubytovňa s honosným názvom Gangapurna Hotel pozostáva z hlavnej budovy, vedľajšej prístavby cez cestu, kde sa spí a z malých drevených chatiek natretých úchylnou pastelovo ružovou farbou. Chatky sú z drevotriesky a veľkosťou aj tvarom pripomínajú také tie drevené záhradné chatky na náradie. Steny sú tenučké, podľaha drevená a na dvoch posteliach namačkaných jedna vedľa druhej je prestretá plachta s gýčovým vzorom modrých delfínikov. O tento skvelý príbytok sa opäť delím s Animovanou sestrou, ktorá si na posteli s delfínmi rozkladá svoje kamery. Vo vedľajšej chatke spia Mladomanželia. Mladomanželka má narodeniny. Dúfam, že zima ich odradí od akýchkoľvek neprístojností, ktoré by sa akusticky prejavovali. Aj keď, sú na medových týždňoch, takže by to bolo pochopiteľné. Ale aj tak, je zima a tak si to hádam rozmyslia. Pred ubytovňou letargicky postáva vychudnutý kôň so špinavou srsťou a nudí sa. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

---------------------

Pri vstupe do hlavnej budovy nás privíta obrovská jačia hlava, ktorej namiesto očí svietia žiarovky. Priateľsky žmurká. Evokuje vo mne fakt, že sa blížia Vianoce. Na prízemí je kuchyňa, spoločenská miestnoť, ktorej ako oltár tróni televízor a na poschodí jedáleň a krytá terasa s východom na plochú strechu. 

Lavičky v jedálni lemujú celý obvod miestnosti a v strede je umiestnená piecka. Domáci pravidelne prikuruje, do piecky pchá jačie hovná a štedro ich zalieva benzínom z plastikového kanistra. Efektívne.

Máme šancu dopriať našim chuťovým pohárikom možno posledný krát lahodný pokrm z jaka. Rozhodovanie je však ťažké, v ponuke majú jačí stejk, jačí hamburger, či momo knedličky plnené jačím mäsom. V mojom prípade vyhrávajú momo knedličky, ktoré pripomínajú gnocchi alebo plnené tortelini. Neľutujem, je to božské. A najmä ak celý deň nejete nič iné len zemiaky s kapustou...

---------------------------

Vo viac menej pravidelných intervaloch v celej ubytovni vypadne elektrika. To je v Nepále celkom bežná vec, ktorá tu nikoho nevzrušuje. Samozrejme, že zástrčky nefungujú, len jedna jediná v kuchyni o ktorú sa strhne bitka. A aj tak sa za ňu platí. Kvôli zime je životnosť bateriek vo foťáku zúfalo krátka. Snažím sa ich zohrievať v spacáku a každú noc s nimi spím, ale vôbec to nie je také efektívne akoby by malo byť. 

-------------------------

Oproti nám v jedálni sedí skupina postarších trekerov. Všetci sú navlečení v značkách od hlavy až po päty, šermujú identickými modrými značkovými fľašami na vodu, na krku sa im hompáľajú superšpeciálne čelovky a na tvárach sedí rovnaký sterilný a nesmierne nadutý výraz. Tvária sa ako ťažkí profesionáli a gánia na nás s najvyšším stupňom pohŕdania. Našťastie sa po chvíli presunú do vedľajšej miestnosti a vzduch sa vyčistí od napätia. Ostanú s nami sedieť len dvaja Kanaďania zhruba v mojom veku. 

------------------------

Po večeri, ktorá ma z kulinárskeho hľadiska uspokojila v najvyššej možnej miere, sa prinesie Mladomanželke narodeninová torta a zavinšuje sa jej Všetko najlepšie k narodeninám. Mladomanžel horlivo rozlieva demänovku, ktorú dovliekol v ploskačke zo Slovenska. Postačí jeden štamprlík a v tej nadmorskej výške to zašliape ako keby som stiahla polovicu fľaše. Doktorka vyhlasuje, že aj ona dnes má narodeniny, dokonca okrúhlu šesťdesiatku. Minúta strnutia, desu, nikto to nevedel. Rýchlo sa zachraňuje trápna situácia a odkiaľsi a vynára ďalšia torta a darček. Moment trápnosti to však celkom nevyžehlí. Karma, jeden z našich šerpov berie do ruky gitaru. Vykľuje sa z neho milovník metalu a rocku a servíruje nám klasické rockové vypaľovačky. Potom udrie do strún a zoznámi nás s nepálskym folklórom. Pesničku Resam Piriri z plného hrdla tónime všetci, dokonca aj Kanaďania. 

Text znie nasledovne (preložený, zdroj: česká verzia Lonely Planet):

Jednohlavňová zbraň, dvouhlavňová zbraň, mířim s ní na jělena. Není to jelen, na koho mířím, ale má milovaná...

Otázne je, či majú vôbec v Nepále jeleňov, ale to je momentálne vedľajšie. 

Gitaru sprevádzame všetkým, do čoho sa dá udierať. Plechové hrnčeky, tučné bedekre, lyžice, drevené hrany stole, ťažké topánky - to všetko poslúži za hudobné nástroje. Postupne sa k nám pridajú aj šerpovia tej nadutej skupiny vo vedľajšej miestnosti, všetci sa natlačia k nám a rozbalíme to vo veľkom. 

 ------------------------

Vybehneme von na zdravotnú. Mrzne až praští a na oblohe si ledabolo visí luna. Animovaná sestra sa pustí do objasňovania, že ten špeciálny plastikový predmet, ktorý sa používa v supermarketoch na predeľovanie tovaru jedného zákazníka od druhého sa nazýva koblo. Údajne to vymyslel nejaký jej kamarát či čo. Ktovie prečo nám to príde ako čosi úžasné a prevratné a keď sa vrátime späť do jedálne, Partička sa pustí do osvety našich Nepálcov a trpezlivo ich učí vyslovovať slovo koblo. Nainfikujeme tým aj Kanaďanov, ktorí sa rozhodnú zblbnúť svojho šerpu. Ten na nich hľadí dôverčivými dobráckymi očami a trpezlivo počúva o západniarskom systéme nakupovania a dôležitosti takého predmetu akým „koblo” nepochybne je. O zábavu na najbližšiu pol hodinu máme postarané. A Kanaďania sú evidentne „naši”. 

-------------------------

Nepálci sa zhrčili dole v spoločenskej miestnosti okolo predpotopného televízora. Stále dookola sledujú tie isté indické hudobné videoklipy. Indka v farebnom sárí poskakuje po zelenej lúke a srdcervúco ospevuje svojho milého. Bollywoodske tance. Love story. Muži všetkých vekových kategórií, svorne do jednoho hypnotizujú obrazovku ako keby pozerali nejaký napínavý thriller. Doktorka v jedálni iniciatívne prikladá do piecky jačie hovná a Fulmaya sa o poschodie nižšie roztancuje kopírujúc tanečné kreácie z videoklipov. Na chvíľu je pre Nepálcov zaujímavejšia ako dej v televízii.

----------------------

Pomaly sa zberáme na spánok. Lúčime sa s Kanaďanmi. Myslím si, že ich už asi nikdy v živote nestretnem. Ale aj tak to bol fajn večer. Dnes sa sprcha v mojom prípade opäť nekoná, necitím sa ako masochistka. Je taká zima, že voda vo vodovodnom potrubí zamŕza a je nemožné si čo i len umyť zuby. Znudený kôň spred ubytovne zmizol. Asi je už zima aj jemu. 

-----------------------

Posledný zápis z tohto dňa vykonávam pred spaním. Zakuklila som sa do spacáku ako motýlia larva, na hlavu som si narazila hrubú windstoperskú čiapku, okolo krku omotala šál, natiahla na seba ve flísové mikiny a na ruky si dala flísové rukavice. Úbohá holá žiarovka visiaca zo stropu samozrejme nefunguje. Asi je tam len tak, pro forma. Svietim si čelovkou, ktorú držím v zuboch, lebo z čela sa mi šmýka, ruka, ktorou sa snažím písať sa mi trasie, napriek rukaviciam. Ja viem, že stále píšem o tom, aká je zima ale....FAKT je neskutočná zima. A bude to ešte horšie. 

Barbora Daxner

Barbora Daxner

Bloger 
  • Počet článkov:  25
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu